Manželstvo úsmevne

Keď som sa ženy spýtal, kam by chcela ísť na výročie našej svadby, povedala, že niekam, kde dlho nebola.
Tak som jej navrhol kuchyňu.
 
S mojou ženou sa vždy držíme za ruky.
Keby som ju pustil, išla by nakupovať.
 
Žena povedala, že ju zlostí auto. Vraj má vodu v karburátore. Vzal som tašku s náradím a spýtal sa, kde je auto.
Odpovedala, že v rybníku.

Ráno bežala za smetiarmi a volala:
"Stihla by som ešte odvoz?"
Smetiar sa vyklonil z okienka a povedal:
"Ale áno, naskočte si!"
 
Nehovoril som so svojou ženou dva mesiace.
Nechcel som ju prerušovať.
 
Poslednú hádku som zavinil ja.
Keď sa ma žena spýtala, čo je v televízii, odpovedal som, že plošné spoje, obrazovka a prach.

Nezvyčajné sobášne motto

Pohľady na uplynulé roky v písomnostiach od príbuzných a priateľov mi obzvlášť učarovali. S veľkým potešením sa prehrabávam v ich listoch – väčšinou k prvému vianočnému sviatku. Deti sa spokojne hrajú pod vianočným stromčekom, oheň v kozube vytvára príjemnú atmosféru.
Výročný list mojej priateľky Birgit mi však vyrazil dych. Rozprávala mi v ňom o tom, že so svojím mužom oslavovali 20.výročie sobáša. Jej sobášne motto bolo: „Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ (Žalm 90,12).To má byť sobášne motto? Akú to má spojitosť so sobášom a časom lásky? Boli vtedy tak trochu extravagantní, melancholickí alebo veľmi pobožní?
Hlbšie chápanie tohto sobášneho motta rýchlo prekonalo údiv nad ním. Spomenula som si, že aj v prebiehajúcom sobášnom obrade je reč o zomieraní: „...až kým nás smrť nerozdelí.“ Tieto slová sa skôr počúvajú ako formulka, ktorá tomu dodáva slávnostný ráz a vážnosť. Kto už len v tej chvíli myslí na smrť? Aj napriek tomu mi bolo jasné: Myšlienka na koniec je prebúdzajúcim a liečivým uhlom pohľadu. Oslobodzuje od nadbytočného balastu. Nie nadarmo zahŕňajú kurzy coachingu úlohu napísať si vlastnú pohrebnú reč. Človek sa musí zaoberať tým, čo by chcel v živote dosiahnuť a na čo by sa spätne chcel na konci života obzrieť.
A sobášne motto mojej priateľky pamätá aj na prijatie tejto perspektívy. Smrť nás rozdelí, prinajmenšom v tomto pozemskom živote.

Videla som vchádzať môjho muža s podnosom. Položil šálky na stôl a nalial kávu. A priložil drevo do ohňa. Potom si vystrel ku mne svoje nohy. Zaplavil ma  pocit vďačnosti. Naše úsmevy vyjadrili, ako sme si tento okamih vychutnávali. Ľuďom robí dobre, keď si navzájom robia dobre. Pozorovala som jeho tvár, sivé miesta v jeho brade. Aj to, že som zostarla. Občas dá veľa práce, prijať zmeny. Prichádzali mi na myseľ aj predsavzatia za končiaci sa rok. Čo z toho bolo skutočne dôležité a dobré? Čo by zostalo? Zavrela som oči a povedala Bohu: „Vieš, že nerada myslím na smrť. Ale teraz cítim nanovo, že mi to pomáha, aby som žila uvedomelejšie a uvedomelejšie milovala.“




Angela Schwengfelder ( www.team-f.de)
Preklad: Mária Vondenová