Svet našich emócií

Emóciami sme už tak trochu zaoberali v marcovom čísle MIRIAM v článku o hneve. Pocity, emócie zohrávajú nezastupiteľnú úlohu v našom živote a keďže táto tématika zďaleka nebola vyčerpaná, radi by sme sa emóciami zaoberali hlbšie, nielen z psychologického hľadiska. Kde ale začať? Ako sa hovorí, najlepšie „od podlahy“- Ako to Pán Boh s našimi emóciami zamýšľal? Väčšina psychológov je presvedčená, že najhlavnejším zmyslom existencie ľudských emócií je prežitie. Psychológ Robert Plutchik identifikoval osem základných emócií, od ktorých sa potom odvíjajú všetky ostatné emócie a pocity. Sú to: radosť, prijatie (uznanie), strach, prekvapenie, smútok, zhnusenie, hnev, anticipácia (očakávanie, predvídanie). Každá z týchto emócií provokuje jedinca k istému správaniu sa, ktoré jemu alebo celej rase umožní prežiť. Radosť signalizuje, že všetko je v poriadku, že naše všetky potreby sú naplnené, cítime vnútorné uspokojenie a rast. Toto nás vedie potom ku generativite (plodnosti). Prijatie vedie k začleneniu sa do spoločenstva a k sociálnym vzťahom a interakciám. Táto emócia nám umožňuje, aby sme od spoločenstva prijímal starostlivosť a „obživu". Strach nás ochraňuje, a to tým, že nás núti, aby sme sa stiahli, keď stojíme zoči-voči nebezpečenstvu. Prekvapenie je emócia, ktorá nás povzbudzuje k tomu, aby sme sa vhodne preorientoval, keď vidíme vo svojom prostredí nečakanú zmenu. Smútok nám uľahčuje reintegráciu po tom, čo sme zažili nejakú stratu. Prichádza k tomu tým, že nám poukáže na nové, nečakané pramene pomoci. Zhnusenie nás vedie k odmietnutiu toho, čo nie je dobré. Hnev nás provokuje k takej činnosti, ktorá by mala eliminovať prekážky na ceste k uspokojeniu niektorých našich  potrieb, a uschopňuje nás tiež k tomu, aby sme si svoje potreby vyjasnili. A konečne anticipácia (očakávanie, predvídanie) nás vedie k tomu, aby sme skúmali možnosť budúcich výziev a zmien a aby sme sa na ne pripravili.


Image

  Image


Prvý obrázok ilustruje prvotné emócie od jej najsilnejšieho po jej najslabší prejav (či podobu). Napríklad zármutok je silnejšou formou smútku; zamyslenosť je zasa slabšou formou smútku. Keď sa týchto osem základných emócií navzájom pomieša, vzniknú podľa Plutchika zmiešané emócie, ilustrované na druhom obrázku. Prvotné sú vo vnútri kruhu vo výsekoch a zmiešané po vonkajšom obvode medzi dvomi prvotnými emóciami. Napríklad keď sa zmieša radosť s prijatím, vznikne láska; ak sa prijatie pomieša so strachom, vznikne pocit podriadenosti. Kajúcnosť je zmiešaním smútku a zhnusenia, sklamanie zase zmiešaním prekvapenia a smútku.  Ďalší autori majú iné teórie o základných a odvodených emóciách. Tieto teórie si však neodporujú, uvádzajú niektoré iné emócie ako základné a iné ako odvodené.
Už sme si zvykli na vyjadrenia, že ženy sú emocionálnejšie ako muži a tak ženy môžu niektoré svoje pocity vyjadriť slobodnejšie. Naopak muži často navonok musia pôsobiť silno, emócie sa u nich akosi „nenosia“. Niekedy sa dokážu rozcítiť, keď sledujú zápas svojho obľúbeného mužstva, avšak keď sú so svojimi manželkami či deťmi osamote, ťažko hľadajú slová na vyjadrenie svojej lásky k nim. Asi aj im bolo ustavične pripomínané, aby si vždy uchovali silnú vládu nad svojimi pocitmi a aby sa nikdy neznížili k tomu, aby plakali. Nám ženám spoločnosť „dovoľuje“ byť emocionálnymi, avšak nie vždy nás povzbudzuje k tomu, aby sme svoje pocity aj jasne slovne vyjadrili. Ide totiž o dve odlišné veci. Ak majú pocity pozdvihovať kvalitu vzťahu a viesť k prehĺbeniu intimity, potom je nevyhnutné, aby sme ich samé chápali, prijali a aby sme ich aj jasne slovne pre iných vysvetlili a objasnili.
Nie všetky naše emócie sú príjemné a sem tam nás aj zaskočia, nevieme ako s nimi narábať. Tak radšej zmobilizujeme všetky svoje sily, aby sme ich intenzitu otupili. Niekedy dokonca pro­stredníctvom modlitby. A tak hneď emóciu „odovzdáme Bohu" alebo mu ju „obetujeme". Každý pokus o takéto prehnané zduchovnenie emocionálneho života vedie v konečnom dôsledku k tomu, že svoje emócie začneme do seba pochovávať, či už je to smútok, žiaľ, hnev, sexuálne pocity, strachy, príťažlivosť alebo mnoho iných podobných emocionálnych zážitkov. Nejde teda o žiadnu obetu, ale o psychické potláčanie. Nie je možné obetovať Bohu to, čo sme ešte neprijali naplno za svoje.
Potláčané emócie majú dopad aj na naše telo v podobe psychosomatických ochorení. Keď nevenujeme pozornosť svojim emocionálnym reakciám, trpia až „zomierajú“ naše vzťahy. Bez toho aby sme o tom sami vedeli sa začneme správať deštruktívne. Utiekame sa k sarkazmu, ohováraniu (nepovšimnutý hnev, žiarlivosť), manipulácii či iným formám pasívnej agresivity. Svoje silné pocity sme si neuvedomili a prevzali nad nami kontrolu naše „pudy“. Ak sme si vedomí svojich emócií, ktoré nám ukazujú, o čo ide, potom máme možnosť rozhodnúť sa konať inak. Veď náhodné, nečakané alebo impulzívne správanie určite vzťahom neprospieva.
Schopnosť rozpoznať svoje pocity a vhodne ich vyjadriť je známkou duševného zdravia. Ako teda na tie naše emócie? Na to, aby sme sa naučili vnímať svoje pocity a svoje správanie a reakcie na ne si slobodne vyvoliť, je nevyhnutný nasledovný proces: zaregistrovanie pocitu, pomenovanie pocitu, vlastnenie pocitu, a odpoveď na pocit.
Keď sme v kontakte so svojím telom, isté signály nám pomôžu zaregistrovať, že sa v nás odohráva nejaká emocionálna reakcia: suché ústa, červenanie sa, mravčenie v žalúdku, chvenie sa, potenie, zaseknutie v hrdle, krátky dych... Preto by nám mohlo pomôcť vypestovať si zvyk pravidelne sa počas dňa zastaviť a pouvažovať o svojich telesných reakciách. Napríklad, ak sa s niekým rozprávam a začína mi vysychať v ústach, mal by som sa na moment sústrediť a pouvažovať, čo to znamená. Na niečo reagujem. Na čo? Čo to je? Cvičením a praktizovaním si časom svoje emócie budeme uvedomovať takmer automaticky.
Nasledujúcim krokom je pomenovanie pocitu. Tým vlastne aj uznáme, že existuje. Občas nám ale chýbajú slová pre subjektívne a často zahmlené zážitky a emócie. Netreba použiť vedecky presné meno. Stačí nájsť vyjadrenie, ktoré pomôže objasniť si tento zážitok pre mňa samého a pomôže zároveň aj inému, napríklad manželovi, vstúpiť do môjho sveta a stať sa jeho súčasťou.
Za pomenovaním nasleduje ďalší dôležitý krok- svoje pocity vlastniť, povedať si nahlas, že sú MOJE. Nemôžeme z nich obžalovať nikoho iného, žiadne okolnosti okolo seba. Dokonca ani vtedy, keď napr. môj strach je odpoveďou na skutok nejakej konkrétnej osoby. Iný človek v presne tej istej situácii by možno reagoval úplne inak, táto odpoveď či reakcia je jedinečná pre mňa, moju osobnosť. K prijatiu pocitu určite pomôže, ak si jeho meno vyslovíme nahlas, pre seba samých alebo aj pre iných. „Cítim sa vystrašený." „Cítim sa veľmi ohrozený."
Poslednou, ale rozhodujúcou fázou procesu je naša odpoveď na emóciu. Dôležité je zapojiť aj racionálne uvažovanie a vôľu. Aké mám možnosti pocity? Čo urobím, aby moja odpoveď bola konštruktívna a viedla k rastu? Ktorá odpoveď by viedla k rastu najviac? Ktorá najmenej? Je moja náhla reakcia, ktorú obyčajne robím (útek, keď som vystrašený; útok, keď som nahnevaný), tou najvhodnejšou reakciou v danej situácii? Ako by iné možné reakcie mohli ovplyvniť ľudí v mojom živote? Samozrejme, naše pocity prichádzajú niekedy tak nečakane a rýchlo, že ani nemáme nad svojou reakciou kedy premýšľať, a tak ako dôsledok sa potom chováme tak, ako keby sme boli „naprogramovaní“. Keď sa napríklad na nás rúti auto, je skutočne najlepšie nepremýšľať, ale hneď odskočiť. Sú aj iné podobné situácie, kedy je vhodnejšie vyjadriť svoje emócie radšej spontánne. Napríklad, keď ma priatelia nečakane prekvapia s narodeninovou oslavou. Premýšľať nad svojimi pocitmi sa radí zvlášť tam, kde je možné reagovať rozlične, aj zdravo, ale aj nezdravo (dokonca výslovne choro), a kde je dispozícii nejaký čas na premýšľanie. Či je to ľahké alebo ťažké, či máme veľa alebo málo času na rozmýšľanie, rozhodnutie sa pre vhodnú reakciu na naše emócie je hlavne v oblasti vzťahov skutočne rozhodnutím sa pre „život“ (alebo „smrť“).
Pozrime sa opäť na Ježiša. Bol schopný svoje pocity vyjadriť úplne slobodne, bez akéhokoľvek pocitu hanby alebo rozpakov a prešielcez úplne celú škálu ľudských zážitkov. (Bolo mu ľúto. (Lk 7, 13), Pohnutý súcitom, Ježiš vystrel svoju ruku. (Mk 1, 41), „Ako často som túžil." (Lk 13, 34), A smútok ho prenikol. (Mt 26, 37), S hnevom si ich premeral a zarmútený ich zaslepenosťou... (Mk 3, 5), ...povolal k sebe tých, ktorých sám chcel. (Mk 3, 13), ...namrzený im povedal... (Mk 10, 14), V tej hodine zaplesal. (Lk 10, 21), ...zazrel mesto, plakal nad ním... (Lk 19, 41-42), „Veľmi som túžil..." (Lk 22, 15), ...tak ja milujem vás." (Jn 15, 9), Keď to Ježiš počul, zadivil sa... (Mt 8, 10).) Bol hlboko ľudský, skutočne situáciami zasiahnutý, nie však nimi „prevalcovaný”. Za každou pohnútkou jeho srdca, prejavenou aj skrze emócie, nasledoval ďalší krok- kedy vedomý si svojho poslania, konal vo viere v súlade so svojim poslaním: Lazára zavolal von z hrobu („Lazár, poď von!“(Jn 11, 43)), uzdravoval chorých, vyháňal zlých duchov, v láske napomínal a karhal, hlásal odpustenie a zmierenie. Inými slovami, prinášal život, kázal o Božom kráľovstve a Otcovi. V celom Jeho účinkovaní vidno, že bol naplnený takmer nevyjadriteľnou horlivosťou dokončiť svoju misiu, všetko robil skutočne celým srdcom. Ježiš vedel, čo to je láska. Preto bol aj tak presvedčivý a ľudia ho nasledovali. Vedel veľmi dobre aj, čo to je bolesť a sklamanie pochádzajúce z odmietnutia, poznal, čo to je agónia smútku. Mysleli ste niekedy už na to, aký opustený sa cítil Ježiš na kríži? Kedy volal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 27,46) Ježiš ide k životu cez emócie, nie ponad ne. Niektorí si možno myslia, že Ježiš mal svoje pocity iba preto, aby mu pomohli byť efektívnym. To nie je pravda. Ježiš mal pocity preto, lebo bol človekom a cítiť je ľudské. Nedal sa nimi ale zlomiť, premôcť. Viedol ho totiž Duch. Ježišova duša – čiže jeho emócie, myseľ a vôľa – boli podriadené Duchu, a tým Otcovi. Jemu vydal a podriadil aj svoje telo. Tento poriadok v jeho živote viedol k plneniu Otcovej vôle.
Zdá sa vám to ťažké? Áno, takto to funguje v ideálnom prípade. Ako sa hovorí, ideály sú ako hviezdy. Možno ich nedosiahneme, ale ukazujú nám cestu. Nemusíme sa príliš namáhať z vlastných síl. Boh aj nám dal toho istého Ducha svätého, ktorý viedol Ježiša. On žije v nás, túži sýtiť nášho ducha, aby sa dotýkal našej duše- emócií, mysle a vôle, ktoré potom ďalej hovoria k nášmu telu a vedú nás k činom. Takto, podobne ako Ježiš, dokážeme „svoje telá prinášať ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12,1). Duch nám chce radiť úplne prakticky, v bežných životných situáciách. Keď nás napríklad niekto dlhodobo hnevá a my sme blízko k tomu, aby sme „spravodlivo“ vzkypeli hnevom, či mu rovno vynadali alebo strelili zaucho, ak žijeme duchovne, On nám pošepne určite lepšie riešenie - odpustiť a otvorene sa porozprávať. Alebo budeme mať zo strachu chuť zutekať z nepríjemnej situácie, a On nám ale ukáže, že máme zostať a navyše s citom povedať svoj názor. Boh chce skrze nás a naše emócie premieňať vzťahy, prostredie, v ktorom žijeme. Máme byť soľou zeme. Hovorí k nám v našom duchu- vo svedomí, intuícii, tam ukazuje tú správnu cestu. Chce to len skutočne mu dať priestor a nechať sa ním v pokore viesť, žiť ako duchovný človek. Dokážeme mu byť skutočne vydaní a poslušní? Uznáme, že On je Pánom? Často nám to žiaľ sťažuje naša vlastná „spravodlivosť“, egoizmus a pýcha, ktorým slúžime. Je to všetko beh na dlhú trať. Ale s tréningom rastie aj vytrvalosť a radosť z premenených vzťahov nám bude odmenou. To stojí za to. Týmto spôsobom nám naše emócie (aj rozum aj vôľa) slúžia k dobrému, k rastu, a my skrze to dokážeme vládnuť okolnostiam v našich životoch, a nie byť ich obeťou.


Andie
Použité materiály: Milan Bubák, svd, Ľudské vzťahy a komunikácia Prednáška komunity Il Canto Nuovo (Siena, Taliansko) z cyklu Growth in the spirit: Spirit, soul and body (Rast v duchu. Duch, duša a telo)