Viera našich dedín

Nechcem sa nikoho dotknúť ani nikoho odsudzovať, len sa zamýšľam, odkiaľ a dokedy ešte ...

Rodičia mi priniesli zákusky od svojich susedov, ktorí sa s nimi štedro podelili. Mali rodinnú slávnosť 1.svätého prijímania svojho vnúčika Jožka. Moja mama sa susedky popri reči opýtala, prečo dnes Jožko nie je v škole, na čo dostala odpoveď: „Má hnačku.“ – „Vari z tých koláčov?“ pokračovala moja mama. „Nie, bol uštknutý.“ (v spisovnej slovenčine uhranutý, počarovaný.) Mamička neoblomnosť  ich „viery“ pozná, nuž sa prestala kriticky či poúčavo k ich výrokom vyjadrovať. Iba mne to povedala. Mne hneď napadla protiodpoveď: „Mohla si povedať, že predsa Božia moc je silnejšia než zlé pohľady množstva ľudí, veď bol predsa na prijímaní, kde dostal milosť Božiu a Ducha Svätého, nemusia mať strach z prekliatí.“ – „Ale im to nevysvetlíš.“

Ozaj, ženy, v čo to vlastne veríme? Chodíme do kostola uctievať všemohúceho Boha Stvoriteľa a zároveň zo strachu pred škodou uväzujeme domácim kozičkám i deťom na postieľku červené stužky na ochranu pred uhranutím?!
Veríme v Boha – Otca, Ježiša, Ducha – a vyvolávame duchov zomrelých?!
Sme členkami Cirkvi a pritom sa trasieme pred ženou, ktorá sa vraj v noci premieňa na žabu, myš, hada či čo?!
V Biblii máme zjavenie Boha a odpovede na životné otázky a my sa utiekame k horoskopom, , numerológii, veštíme z kávy a navštevujeme veštkyne?
Ježiš nám sľúbil zdravie, život, vie uzdravovať, a my vyhľadávame pokútnych liečiteľov, ktorí nás, žiaľ, duchovne poviažu?!

Pre niektorých možno smiešne veci, v skutočnosti však vážne. Viera a povera nie sú rovnaké hodnoty. Keď nás takto vidí ateistický svet, sme mu na smiech – a právom. Takto nikoho pre Krista nenadchneme. Zostávame len teoretikmi, moralistami a vlastná tradícia nás samé ubíja. Chýba nám láska. Zjavená a prežívaná láska od Boha. Prečo? Lebo tí okolo nás boli tiež len teoretikmi. Nemal nás kto naštepiť na kmeň, nemal nám kto rozpovedať napínavý príbeh o tom, ako nás Boh hľadá, aby nám bol priateľom a partnerom. Možno sa s nami nemá kto modliť slovami vlastného srdca a mysle. Chýbajú nám vzory, ktoré nám pred očami predžijú to, o čom básnia. A my sa zapálime od nich. A budeme horieť radosťou, nádejou a vierou... a ponesieme tento oheň ďalším.

Alena