Vzkaz od dcery mámě

Matka přijde do pokoje své dcery a najde jej prázdný, jen na posteli leží dopis. Se špatnou předtuchou ho otevře a začne číst následující.

Milá maminko,
Je mi velmi líto, že jsem musela odejít z domova se svým novým přítelem. Našla jsem v něm pravou lásku. Měla bys ho vidět, jak je sladký se svým četným tetováním, piersingem a především jeho krásnou motorkou! Ale to ještě není všechno mami, jsem konečně těhotná, a Abdul říká, že budeme mít krásný život v přívěsu uprostřed lesa. Chce mít se mnou hodně dětí a to je taky můj sen. Když jsem zjistila, jak mi Marihuana dělá dobře, rozhodli jsme se tuto trávu pěstovat i pro naše přátele, když jim dojde Heroin nebo Koks, aby tak moc netrpěli. Mezitím doufám, že věda najde lék na AIDS, aby se Abdulovi trochu ulevilo, on si to opravdu zaslouží. Nemusíš mít strach, je mi už 13 let a umím se o sebe dobře postarat i sama. Doufám, že Tě budu moci brzy navštívit, abys poznala svého vnuka.

Tvá milovaná dcera

P.S. Všechno je hloupost, jsem u sousedů. Chtěla jsem Ti jen říct, že jsou horší věci na světě než vysvědčení, které je v nočním stolku.

Mám Tě ráda

AKO SA STAŤ MILOVANOU STAROU MAMOU

Ja by som však začala z opačného konca. Ako sa stať milujúcou starou mamou.

Stať sa babičkou bolo a je pre mňa najradostnejším a najšťastnejším zážitkom doterajšieho života. Vždy som túžila po veľkej rodine a príchod mojich detí na svet ma napĺňal  opakovane veľkým šťastím.
Ale čo so mnou spravil príchod každého môjho vnúčaťa, to sa asi ani nedá celkom opísať.
Ocitla som sa v uragáne pocitov. Nevedela som, aké miesto mám zaujať v novej úlohe babičky.
Nemotorne a neúčinne som sa snažila byť užitočná a nápomocná. Zobudil sa vo mne materský pocit byť pripravená, v strehu a všetko mať hlavne pod kontrolou. Pri prvých vnúčatách som bola taká vyplašená, že som viac otravovala, ako bola použiteľná. Pomaly som sa však orientovala. V čom mám dnes už jasnejšie, je, že to, čo platilo pri mojich deťoch, je dnes úplne naopak. Napr. hneď v pôrodnici otočili moje dieťatko na bruško s príkazom neotáčať. Moji vlastní starí rodičia lamentovali nad úbohým uzlíčkom, ktorý bezmocne ležal na brušku ako žabička. Ale nie dlho, pretože dieťa je učenlivé a keď sme ho prevrátili pri kúpaní na chrbátik, reval ako o život. Prirodzené mu bolo na brušku, neprirodzené na chrbátiku. Takto som vychovala všetkých 5 detí.
Dnes je ale už všetko naopak. Ležanie na chrbátiku, lebo na brušku je to nebezpečné. Hrozí zadusenie! Čo je na tom ešte zaujímavé, že moje deti i vnúčatá navštevujú stále rovnakú detskú lekárku. Nás upozorňovali: opatrne pri kúpaní, neponárať hlavičku, aby nenatiekla voda do uší, dnes moja najstaršia dcéra ponára svoje dvojmesačné dieťatko vo veľkom bazéne úplne pod vodu  a ono sa tam s otvorenými očkami /samozrejme s ponorenými ušami, nosom..../ bez odporu  pohybuje a je zdravé.
Takže som pochopila - neradiť, ani v dobrom. Horšie je, že to je skoro nemožné, pretože by som najradšej položila svoj život za tieto drobotinky a keď vidím, že nie sú spokojné a čohosi sa dožadujú,  v panike hľadám riešenie. Nemusíte ani hádať. Neúčinné, nevhodné, trápne,  nepoužiteľné. Nie som matka, tak čo môžem vedieť lepšie?! Našla som si kompromisný spôsob, keď moje úbohé, drahé vnúčatko plače, strčím ho do ruky mamičke, ktorá to vie. /Ale niekedy aj nie, lebo plače ďalej/.
No, keby ma mali známkovať z použiteľnosti a pomoci pri opatrovaní, tak by som asi nevyšla z toho ani s dostatočnou. Niežeby som nechcela a nevedela, ale vek pribúda a po prvých chybných pokusoch som skonštatovala, že deti majú vychovávať rodičia a starí rodičia sa majú z nich najmä tešiť. /Možno som teraz zdvihla tlak niektorým mladým rodičom :)
Samozrejme, kedykoľvek prejavia rodičia túžbu zveriť mi na nejaký čas vnúčatko, prežívam takú radosť, ktorú  ani neviem dosť dobre vyjadriť.
Ako matka som bola dosť nekritická voči svojim deťom, ale pri vnúčatách je to ešte umocnené. Keď sme spolu, pozorujem ich a upadám do stavu úžasu, aké sú krásne, šikovné, múdre, milé, vtipné...jednoducho nechápem. Cítim, ako ma zalievajú vlny lásky. Necítim únavu, srším energiou. /Keď prídem večer domov, zaspím skôr, ako ležím/, ale duša jasá. Vnúčatká sú  pre mňa najspoľahlivejšie antidepresívum
Nechcem sa pasovať na titul milovaná stará mama, ale čo smiem - napriek všetkým komunikačným zádrheľom  s rodičmi mojich 9 vnúčat - je prisvojiť si titul MILUJÚCA
STARÁ MAMA.
Moje vnúčatá sú pre mňa skutočným darom od Boha. Neviem dosť poďakovať môjmu Stvoriteľovi, že mi dožičil  prejsť kúsok cesty s nimi. Sú pre mňa odrazom niečoho nebeského. Niektoré vnúčatká nemám možnosť vídať dostatočne často, ale aj tak to nemení nič na veci, že SÚ tu a smiem ich milovať a modliť sa za ich  požehnanie v živote.

Elena Vašečková