V krajine blondiakov, červených domov a sivých oviec

   Švédsko. Čo vám prvé napadne pri počutí tohto slova? Kráľ? Pipi Dlhá Pančucha? Hudobná skupina Abba? Alebo značka Ericsson? Ak áno, tak klobúk dole. Mne ešte donedávna pojem Švédsko veľa nehovoril (v zemepise som nikdy zvlášť nevynikala), jediné moje asociácie boli: sever, Škandinávia a Štokholm. Až do chvíle, kým ma kamarátka nenahovorila na dobrodružný výlet do tejto krajiny. A prečo nie, povedala som si a začala hľadať informácie a zisťovať, kam to vlastne pôjdem.

 

Takže Švédsko

  Najväčší štát Škandinávie, hlava štátu kráľ Carl XVI. Gustaf, rozloha takmer 450 tis. km2, počet obyvateľov vyše 9 mil., hlavné mesto Štokholm, najväčší ostrov Gotland, najvyšší bod Kebnekaise (2 111 m n. m.)... Takto teoreticky vyzbrojená som vyrazila na sever a aj hmatateľne mohla ochutnať kúštik švédskej príchuti. Týždeň je, žiaľ, veľmi málo, aby človek navštívil a spoznal všetko, čo by chcel. Stihli sme len časť južného Švédska, ale to, čo sme videli a zažili, stálo za to.

 

Čarovný ostrov
   Náš výlet sme začali na ostrove Gotland, ležiacom v Baltickom mori, teda pri východnom pobreží Švédska. Gotland nie je krajina bohov, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale znamená to krajina Gótov – východogermánskych kmeňov, sídliacich pôvodne v južnom Švédsku. Je to úžasný ostrov, ani veľký, ani malý, taký akurát (v najširšom mieste má 50 km, na dĺžku 176 km). Už len cesta naň bola sama osebe zážitkom. Z prístavného mesta Nynåshamn premáva na ostrov niekoľkokrát denne loď. Teda loď – nazvala by som ju skôr lodisko; keď sme prišli do prístavu, ohúrene som vyvrátila hlavu do výšky – „... akože táto obrovská stena je loď?“ A veru bola. Neviem, ako vyzerajú zaoceánske lode, ale myslím, že táto by sa k nim mohla blížiť. Na palube bolo vyše 1 000 pasažierov, väčšina z nich autami. Sedelo sa na jednom poschodí a miesta boli rozdelené na dve kategórie: s miestenkou – drahšie, sedadlá (trochu ako v lietadle) s výhľadom na more a ekonomická trieda – lacnejšie, kde sa sedelo voľne pri stolíkoch, kto si kde obsadil. V tej prvej vládlo decentné ticho, v tej druhej čulý ruch, ľudia sa prechádzali, rozprávali, čítali, skupinky mladých hrali karty a nezvyčajné neboli ani ručné práce. Vyskúšali sme obe triedy, ale rozhodne sme lepšie zapadli do tej druhej. :-) Ako na dlani sme mali vzorku švédskej populácie. Bolo cítiť, že nie sme doma, lebo prevažná časť bola plavovlasá. U žien mi to nepríde divné, ale toľko blond chalanov pokope som asi ešte nevidela. O poschodie vyššie sa dalo vyjsť von na palubu, obdivovať šíre more a sledovať lode na horizonte.
   Po troch hodinách plavby sme pristáli v mestečku Visby, ktoré je hlavným mestom ostrova. A zároveň je to aj historicky a turisticky veľmi atraktívne mesto. Za zmienku určite stoja mohutné kamenné hradby okolo centra, dlhé 3,4 km, s troma hlavnými bránami a vyše 30 vežami. Veľmi pekný je, do výšky sa tromi vežami týčiaci, Dóm sv. Márie, pochádzajúci z 12. storočia. V meste sa nachádza aj ďalších sedem ruín kostolov z podobného obdobia. Bolo celkom nezvyčajné ísť po uličke s rodinnými domami a za rohom naďabiť na zrúcaninu kostola. A o dve ulice ďalej na ďalšiu a ďalšiu. Visby bolo v minulosti bohaté obchodné mesto, preto tu asi bolo toľko kostolov. A to platí pre celý ostrov, na ktorom sa nachádza až 92 kostolov! Videli sme len zopár z nich, no pôsobili vznešene svojimi gotickými prvkami. Predpokladám, že pôvodne boli všetky katolícke, až neskôr boli zmenené na luteránske.
   Naším najväčším lákadlom na Gotlande bola rezervácia Digerhuvund, nachádzajúca sa na severe, na malom ostrovčeku Fårö. Voda a vápence tu vytvorili na úseku niekoľkých kilometrov bizarné skalné útvary lemujúce morské pobrežie. Striedajú sa tu veľké balvany s malými, vysoké s nízkymi, ostré s oblými, beztvaré i pripomínajúce rôzne zvieratká. Pomedzi ne vybielené kamienky na pláži a nezbedné vlnky s čajkami. Mali sme šťastie, že v ten deň bolo krásne počasie, svietilo slnko a dokonca bolo horúco. Optimisticky som so sebou nosila plavky, že už keď som pri mori, tak sa určite okúpem. Ale nenašli sme vhodnú pláž, kde by sa dalo kúpať. Tak som si chcela aspoň omočiť nohy, vošla som po členky do vody, no stihla som len zakričať: „Zuzka, rýchlo foť, foť, lebo zmrznem!“ Takže tak sa skončilo naše kúpanie.


   Ostrovček Fårö je osídlený veľmi riedko, ale ľudia sú tu milí a vládne tu taká ostrovná pohoda. Riedke borovicové lesíky sa striedajú s rozľahlými pasienkami, kde sa pasú špeciálne gotlandské ovce. Sú sivé (až čierne), s dlhou srsťou a so zahnutými rohami. Vždy som si myslela, že ovce sú symbolom len Írska, ale zistila som, že sú aj symbolom ostrovu Gotland.

 

Spoznávame Linného
   Svoj výlet sme občas žartovne nazývali „po stopách Linného“, lebo všade, kam sme sa pohli, sme našli jeho sochu alebo aspoň pamätnú tabuľu. No, samozrejme, najviac spätá s Linném je Uppsala, a preto, ako prírodovedkyne telom i dušou, sme nemohli obísť toto mesto. Carl von Linné (žijúci v 18. storočí) bol známy prírodovedec, lekár a filozof; v botanike sa zaslúžil najmä o zavedenie botanického systému a dvojslovného pomenovania rastlín. Švédi sú naňho patrične hrdí. V Uppsale je niekoľko pamiatok, na ktoré turistov odvezie špeciálny autobus. Takto sme mohli navštíviť Linného dom, v ktorom je múzeum so zachovaným nábytkom, so šatstvom, s ukážkami botanických a zoologických zbierok či knižnice. Vedľa múzea je Linného záhrada, v ktorej sú vysadené rastliny podľa systému, ktorý zaviedol Linné. Hoci bolo už pokročilé leto, záhony hýrili farbami zakvitnutých kvetov. „Linnés Hammarby“, vzdialené niekoľko kilometrov od mesta, je sídlo, kde sa učenec presťahoval ku koncu života. Nie div, lebo je situované v pokojnej vidieckej krajine a až dodnes sa tu zachoval ráz života z 18. storočia. V budove (samozrejme, z červených dosák, tak ako skoro všetky vidiecke domy), kde žil Linné s rodinou, je ponechané všetko tak ako kedysi – stará kuchyňa, pracovňa, izby... Krásne sú tapety v pracovni – steny sú oblepené veľkými nákresmi rastlín, ktoré Linné dostal. Mali sme šťastie na sprievodkyňu, ktorá nám (v angličtine) porozprávala rôzne zaujímavosti z jeho života.


   Dominantami Uppsaly sú katedrála a hrad. Hrad je síce veľký a stojí na vŕšku, takže sa prehliadnuť nedá, ale svojou architektúrou ma veľmi nezaujal. Je to pomerne jednoduchá stavba a na prvý pohľad (nech mi domáci prepáčia) mi trochu pripomínala väznicu. Ale jedna vec ma predsa len zaujala – jeho farba, lebo je ružový. :-) No katedrála stojí za to. Vraj je najväčšia v celej Škandinávii a veru je aj veľmi pekná. Z červených tehličiek, s vysokými vežami a krásnymi farebnými vitrážami v štíhlych oknách.

 

Mesto na ostrovoch
   Zlatým klincom nášho putovania bolo hlavné mesto – Štokholm. V turistických sprievodcoch je označovaný za najkrajšie hlavné mesto Európy alebo za Benátky severu. Preto som bola zvedavá, aké v skutočnosti je. Môj prvý dojem bol, že je tam strašne veľa ľudí, bicyklov, zhonu. (Ale bol piatok poobede...) No netrvalo dlho a duch mesta si ma podmanil a ja som si ho začala užívať. Kľukaté uličky starého mesta, obrovský kráľovský zámok a parlament, starodávne kostoly, opera, múzeum... a skoro každá (obyčajná) budova bola krásna a núkala sa na fotenie. A najfascinujúcejšie je to, že celé mesto sa rozprestiera na 14 ostrovoch, takže zátoky, kanály, prístavy a mosty sú úplne bežné. A, samozrejme, lode, tie sú všade. Dokonca jedna turistická ubytovňa je umiestnená na obrovskej drevenej plachetnici. Aha, a aby som nezabudla na symbol mesta – radnicu. Postavená z červených tehál sa majestátne týči na brehu jedného z ostrovov, takže je odtiaľ pekný výhľad. Vlastne, z každého brehu v meste je pekný výhľad.


   Ostrov Djurgården pôsobí ako oáza zelene, oddychu, ale i zábavy. (I keď musím dodať, že v celom meste je veľa zelene a Švédi si potrpia na kvetinovú výzdobu.) Ostrov je vlastne jeden veľký park, kde sa dá prechádzať, piknikovať, ale i čo-to popozerať (je tu niekoľko múzeí). Nás na ostrov prilákal skanzen. Ak budete niekedy v Štokholme, určite ho odporúčam navštíviť, ale treba si naň vyhradiť aspoň tri hodiny. V skanzene sú umiestnené typické stavby z celého Švédska z rôznych historických období. Farma, dedinská škola, príbytky pastierov, kostol, remeselné dielne, pošta, kúria, veterné i vodné mlyny... Plus výbehy zvierat voľne žijúcich vo Švédsku; takže ak sa vám nepošťastilo vidieť v prírode soby a losy, môžete si ich pozrieť aspoň tu.

 

A na záver ešte zopár postrehov
   Ak by ste mali strach ísť do Švédska, lebo neviete jazyk, tak sú vaše obavy zbytočné. Stačí vedieť aspoň trošku po anglicky a určite sa dohovoríte. Takmer všetci ľudia, s ktorými sme sa stretli, vedeli výborne po anglicky, a keď nie výborne, tak aspoň priemerne. Kamarátku vždy „vytáčali“ ich poznámky „Ospravedlňujem sa za svoju zlú angličtinu“ – a pritom hovorili lepšie ako hociktorý priemerný Slovák. (Spočiatku som si myslela, že keďže švédčina je germánsky jazyk, tak mu trochu budem rozumieť, ale nech som sa akokoľvek snažila, nešlo mi to. Pripomínalo mi to nezrozumiteľnú spleť všetkých možných jazykov dokopy.)
   Pred odchodom ma známi varovali, že tam bude veľa komárov, zima a dážď. Našťastie, nemali celkom pravdu – komára som za celý čas videla asi jedného (ale musím dodať, že vo vnútrozemí pri jazerách ich je naozaj veľa) a počasie bolo síce premenlivé, ale dážď nám vyslovene znepríjemnil pobyt len dvakrát.
– Vo Švédsku (aspoň v tej časti, v ktorej sme sa pohybovali) majú rozvinutú celkom dobrú sieť kempov, no je povolené stanovať aj voľne v prírode mimo rezervácií a obytných zón. Obe tieto možnosti sme vyskúšali – príroda je lacnejšia, ale kemp pohodlnejší.

 

   Počas nášho pobytu som viackrát premýšľala, čo je lepšie – či si zaplatiť zájazd s cestovkou, alebo ísť do cudziny na vlastnú päsť. Tá prvá možnosť je bezproblémová, človek sa nemusí o nič starať. Pri tej druhej má väčšiu voľnosť, môže si robiť, čo chce, ale musí sa aj viac obracať, aby „prežil“. Rozhodne dobrodružnejšia je tá druhá možnosť. A som rada, že som si ju mohla vyskúšať a načerpať kopu nových skúseností.

 

   Švédsko. Čo mi teraz napadne pri počutí tohto slova? Gotland, ovce, more, romantický Štokholm, Linné... a že sa sem ešte musím vrátiť.

Jana Májeková

Dýcham

Dýcham

Tak ako včera
Ďakujem
Že mi je viera
Nádejou
Keď bolesť zviera
Mi vnútro

Stíchlo
To čo mi radosť
Dávalo
No Ty ti tu
Nastálo
A staviaš ma
Na skalu

Monika

Úsmev na svitaní

Príbeh z knihy misionára Raoula Folereaeaua

Bol v útulku pre malomocných na jednom ostrove v Tichom oceáne. Strach a hrôza. Chodiace mŕtvoly, zúfalstvo, zúrivosť, rany a hrôzostrašne znetvorení ľudia.

A predsa, uprostred tejto spúšte si jeden chorý starec zachoval prekvapujúco žiarivé a usmievajúce oči. Telesne trpel rovnako ako jeho nešťastní spoločníci, ale on sa húževnato držal života. Nijaké zúfalstvo, ale láskavý prístup k iným.

Tento zázrak života v pekle malomocenstva vzbudil Foleaurovu zvedavosť. Nevedel si to vysvetliť. Čo dáva tomuto starcovi postihnutému takouto chorobou silu žiť?

Nenápadne ho sledoval. Zistil, že starček sa vždy na svitaní privlečie k ohrade útulku presne na to isté miesto.

Posadí sa a čaká.

Nie na východ slnka, ani na nádherné svitanie na brehu Tichého oceána.

Čaká, kým sa na druhej strane ohrady neobjaví žena v jeho veku, s tvárou plnou jemných vrások a očami vyžarujúcimi nehu.

Žena neprehovorila. Vyslala len tiché diskrétne posolstvo: úsmev. Muž sa pri tom úsmeve rozžiaril a odpovedal naň tiež úsmevom.

Nemý rozhovor trval niekoľko chvíľ. Potom sa starec zdvihol a odtackal k barakom. Tak to bolo každé ráno. Akýsi druh každodenného zdieľania, prijímania, spoločenstva. Malomocný prežíval každý nový deň, vyživený a posilnený týmto úsmevom a s úsmevom tej ženskej tvare vydržal až do nového stretnutia.

Keď sa Folereau na to opýtal, malomocný mu odpovedal:
„Je to moja žena.“ Po chvíľke ticha dodal: „Skôr ako som sa dostal sem, tajne sa o mňa starala a liečila ma všetkým, čo sa jej podarilo zohnať. Jeden čarodejník jej dal akúsi mastičku. Každý deň mi ňou natierala tvár okrem malého miesta, na ktoré ma pobozkala. To všetko bolo zbytočné. Potom ma chytili a priviezli sem. Ale ona ma našla. Každý deň viem iba vďaka nej, že ešte žijem. A žijem rád jedine pre ňu.“

Zdroj: Bruno Ferrero – Štyridsať príbehov z púšte, Don Bosco, 1999.

Dievčatám pred vydajom...

Tento nadpis ma v istých novinách zaujal ešte v mojom pubertálnom období, a tak som si ho spolu s príslušným článkom nalepila do skrine. Zhruba podľa hesla, že na studnicu múdrosti sa nezaškodí pozrieť aj každý deň.

Ambíciou článku bolo a je – text je totiž skutočne nadčasový – dievčatám pred vydajom  poskytnúť zopár dobrých rád do života. Ruskí autori (ach, tá hĺbavá ruská duša!) Izmailov a  Leveňuk v ňom uvádzajú zopár síce veľmi základných, ale zato vždy pravdivých údajov o mužoch. Zaradila by som k nim informácie typu: „muži sú živé bytosti, ktoré sa dajú ľahko naučiť určitým návykom“ či „domov nosia peniaze a občas aj zemiaky“. Ruskí odborníci  sú vo svojich konštatovaniach neskôr trochu konkrétnejší, napr.: „blondiaci sú skromnej povahy a dôverčiví, bruneti sú občas výbušní,“ zatiaľ čo ryšaví páni sa podľa nich počítajú za smelých.
Autori sú aj veľkorysí a čitateľky upokoja konštatovaním, že vydať sa môže každá dievčina, teda nielen štíhla, ale aj buchta. Problém však môžu mať dievčatá nadané – veď ktorý muž by vraj chcel mať ženu múdrejšiu od seba? (Myslím, že táto informácia poteší mnohé slečny. J) Na záver ako tip Rusi odporúčajú uzatvoriť zväzok s mužom holohlavým, s ktorým je útulne a príjemne údajne dokonca aj doma.

Posilnená štúdiom spomínaného článku, ako aj pozorovaním mužských potomkov vo vlastnej, takpovediac „domovskej“ rodine, som sa jedného slnečného dňa rozhodla, že nejakého konkrétneho príslušníka opačného pohlavia spoznám bližšie. Aby ste mi rozumeli – išlo mi o spoznanie dôkladné, s cieľom označiť daného človeka po istom čase za toho „môjho“, resp. „pravého“.
Netušila som, že týmto rozhodnutím sa zo mňa stane bežkyňa na dlhé trate. Vynaložená námaha mi však priniesla aj niekoľko zaujímavých poznatkov, ktoré si vám dovoľujem v kocke ponúknuť. Keďže spoznávanie nevyhnutne predpokladá najprv stretnutie, resp. zoznámenie sa, ide predovšetkým o prehľad možností či rád, kde mužské bytosti stretnúť. Podotýkam, že nasledujúci zoznam obsahuje aj poznatky iných bežkýň, z ktorých viaceré už do cieľa dobehli. Teda:

Možnosť prvá – škola: Poskytuje pomerne veľké šance na zoznámenie. Ak ste sa pre túto alternatívu rozhodli, dôrazne odporúčam vybrať si školy technického typu. Máte tu totiž malú konkurenciu a veľký výber.
Ak zoznámenie neprebehne do cca 25. roku vášho života, môžete túto kapitolu považovať za ukončenú. V danom prostredí je síce možné zotrvať aj dlhšie, predpokladá to však opakovanie jedného alebo aj viacerých ročníkov. Tu však riskujete, že prilákate tzv. legendy školy, ktoré na nej dlhodobejšie zotrvávajú z úplne iných dôvodov, ako je zoznamovanie sa.

Možnosť druhá – pracovisko: Je len minimum ľudí, ktorí sa dokážu zoznámiť v tomto stresujúcom prostredí. Ak sa vám to predsa len podarí – úprimne vás obdivujem. Je pravda, že spoločné pracovisko poskytuje pre pár isté výhody, aj tu však číha povestná druhá strana mince. Musíte napríklad rátať s tým, že uvidíte, ako sa váš vyvolený občas (aj keď, samozrejme, len omylom) okrem vás usmeje aj na niektorú z vašich spoločných kolegýň. Keby ste spoločné pracovisko nemali, mohli by ste si podobné nepríjemné obrazy zo života ušetriť.
Na tomto mieste by som si dovolila uviesť aj zopár informácií finančného rázu, ktoré je potrebné zvážiť, kým je čas. Ak si partnera zo svojho pracoviska vyberáte len s úmyslom ušetriť, uvedomte si, že ušetríte, jedine ak budete dochádzať spoločným autom. Ak využívate prostriedky mestskej hromadnej dopravy – bonus ušetrených peňazí odpadá, pri dochádzaní „na pešo“ je spoločné pracovisko irelevantné.

Možnosť tretia – knižnica: Toto prostredie je veľmi decentné, zvyčajne tu býva teplo a nie ste závislá od počasia. Je dobré dožadovať sa časopisu alebo knihy, ktorú si objekt vášho záujmu práve vybral, a presvedčiť ho, že jej prečítanie bude pre vás zlomové. K nepríjemnosti môže dôjsť, ak je dotyčný tvrdohlavý, menej chápavý, v horšom prípade ženatý alebo inak zadaný... Vtedy vaša snaha o zoznámenie nielenže vyznie ako trapas, môže sa dokonca stať, že inkriminovaný časopis či knihu vôbec nezískate. Aj keď úprimne: myslím si, že za takýchto okolností sa ich ochotne vzdáte.
Tu by som urobila jednu všeobecnú poznámku: odporúčala by som ženatých alebo inak zadaných nepovažovať za potenciálnych kandidátov. Ak by o vás podobný objekt prejavil záujem sám od seba, radím veľmi noblesne zmeniť tému a poprosiť ho, aby odovzdal pozdravy manželke. Identifikovanie ženatého príslušníka opačného pohlavia prebieha pomerne jednoducho, a síce podľa tzv. obrúčky na ľavej ruke. Aj tu však treba dávať pozor: elektrikári ju nenosia, umelci len niekedy a inak zadaní vôbec. V menovaných prípadoch pomôže len overiť si údaje osobne.
Ešte dodám, že v knižnici sú na zoznámenie vhodné všetky oddelenia, okrem detského.

Možnosť štvrtá – obchod: Veľmi záleží na výbere obchodu. Nemám ani tak na mysli to, či ide o obchod lacný, či drahý. Skôr ide o to, čo sa v ňom predáva. Ak ste napríklad vegetariánka, odporúčam nestrácať čas v predajni mäsa. Naopak, je dobré pravidelne navštevovať predajne obuvi – jednak sa hneď dozviete, aký má jedinec vkus, a zároveň aj to, či žije sám. Ak má totiž na ponožke dieru, je takmer určite sám.
Istú alternatívu predstavujú aj malé obchody s predĺženým časom predaja, pomenujme si ich interne večierky. Je tu však riziko, že po istej večernej hodine tam už nikoho vhodného nestretnete. Ak by ste predsa len váhali, použite test našich starých mám, ktorý sa odovzdáva z pokolenia na pokolenie. Ide o tzv. test lesklých očí.

Možnosť piata – inzeráty, internet. Tieto dve možnosti som si dovolila spojiť, pretože internet vám okrem chatu (čítaj „četu“) umožní aj podať si inzerát. Vo vzťahu k ostatným možnostiam je táto takpovediac naruby. Vizuálna podoba totiž zostáva spočiatku väčšinou utajená, predstavu získate až po istom čase. Podstupujete tak isté riziko – niekto sa napríklad môže označiť za veľmi atraktívneho. Pri následnom stretnutí si uvedomíte, že síce neviete, kto mu takúto informáciu poskytol, viete len, že ho veľmi oklamal.
Internetový spôsob zoznamovania je značne moderný a značne anonymný. Záleží len na vás, čo a komu o sebe prezradíte, resp. čo a komu uveríte.

Iné možnosti – je ich veľa. Napríklad plaváreň, diskotéka, úrad či autoškola. Musíte sa rozhodnúť...

Milé čitateľky, ak ste sa dostali pri čítaní až sem – dovolím si ešte radu poslednú.
Ak sa čudujete, prečo sa napriek vašej snahe na vašej (dlhej) bežeckej trati nič nemení, ponúkam vám slovo klasika, v tomto prípade Stanislava Štepku. Ten totiž, keď sa čuduje, verí, že platí nasledovné: šecko je na svojom míste a v porádku – jako tedy, ked je na jar naozaj jar, v lete leto, na jablony jabĺčko, na človekovi hlava a v človekovi srcco.
Tak teda, milé dievčatá pred vydajom, aj vy, napriek tomu, že sa čudujete – verte!
Vlastne – verme!

Vroni

Básne

V kuchyni
Voňavé koláče, ktože vás piekol?
Zažmurká hrozienko z tvarohu:
Deti to neboli
ocko to nebol
To mama
napiekla
baladu
o Bohu

 

Deväť zlomkov
Voda
Taká skromná
že sa rozplakala,
keď som si  ju priložila k tvári

Vietor
Ofinu mi zhrnie do čela
a potom sa smeje
v susedovej višni

Kameň
Chytím ťa do dlane
a predsa tvoj pokoj nenaruším

Hviezdy
Pohľad na ne
– moja ranná modlitba

Mesiac v splne
Barokové bruško,
kto ťa namaľoval tak roztopašne tučné?

Oheň
Tak vášnivý,
nič mu neunikne
Ani sebe sám

Kaluž
Zamočíš mi nohy
a ešte sa kalíš?

Ráno
Ešte voniam snami
A Ty ma už hladíš

Moja krajina zázrakov
Tam niekde
za západom Slnka
a východom zo seba

Ľubica Holická