Mnohé svety jednej ženy

Prinášame vám rozhovor s obyčajnou a pritom neobyčajnou ženou, ktorá sa nebojí prijímať výzvy, čo jej život prináša. Prežila niekoľko rokov v Jeruzaleme ako študentka politológie a učiteľka hudby, tam aj spoznala svojho manžela Kevina, s ktorým majú dve milé dcérky. Tie sa snažia vychovávať tak, aby sa samy na seba a na svoj život pozerali z Božej perspektívy.

Anetka, si mladá Bratislavčanka, hovoriaca viacerými jazykmi, medzi ktoré patrí aj hebrejčina a arabčina, precestovala si zopár krajín, žila si istý čas v Jeruzaleme, kde si sa aj vydala.
Čo si robila v Jeruzaleme? Čo ťa tam doviedlo na dlhší čas?
Na Slovensku som študovala semitskú filológiu, čiže arabčinu, okrem nej angličtinu. A v Bratislave som dostala štipendium na dva mesiace na hebrejskú univerzitu. V lietadle som sa stretla s jednou rehoľnou sestrou, ktorá išla pomáhať do Jeruzalema do jedného kláštora. Tam sme sa občas stretali na rozhovor. Raz mi povedala, že potrebujú v palestínskej škole učiteľku hudby, pri čom mi hneď začalo búchať srdiečko. Keď človek kráča po istých míľnikoch, občas sa mu prihodí, že zrazu zacíti, že vstupuje na akúsi svätú pôdu, ktorá je určená preňho. A život sa mu zvrtne. Mne sa to stalo práve vtedy. Dostala som celý úväzok ako učiteľka hudby a popri tom som sa ďalej vzdelávala. Nato som dostala ďalšie štipendium na tri roky a začala študovať politiku moderného Blízkeho východu.

Môžeš nám porozprávať o stretnutí so svojím manželom?
Kevin  pochádza z Kalifornie. V Jeruzaleme vtedy študoval politiku Blízkeho východu. Spoznali sme sa cez spoločných kamarátov. V čase, keď sme sa stretli, v lete r. 2000, som mala tri zamestnania, lebo som si potrebovala uhradiť zvyšok štúdia. Kevin chodil za mnou do práce – do kaviarne, kde mi pomáhal umývať riad. Videla som, ako veľmi chcel so mnou tráviť čas. On dodnes umýva riad. Ešte som robila na jednej palestínskej univerzite. Aj tam ma chodil čakať. A odtiaľ ma zaviezol do ďalšej práce – do rakúskeho hospicu. A popri nekonečných prechádzkach okolo Jeruzalema počas štyroch dní sme spoznali, že toto je ono. Požiadal ma o ruku a  po troch mesiacoch sme sa zobrali prvýkrát a po troch týždňoch znovu – v Amerike, lebo tam neuznali papiere jeruzalemských úradov. A na Slovensku už uznali americké papiere.

Ako vyzerala vaša svadba? V akom kostole či denominácii?
Ja som chodievala do rakúskej katolíckej cirkvi, kde som hrávala v nedeľu na omši na organe. Mala som tam aj malý zbor, s ktorým sme spievali piesne z Taizé. Manžel je tiež kresťan a keby ste sa ho opýtali, k akej denominácii sa hlási, tak vám zase len odpovie, že je kresťan. Jeho rodičia sú misijní učitelia, teda celá rodina veľa cestovala po svete. A keď sa ako my dvaja dostanete do krajiny, kde sú väčšinou len moslimovia, tak ste radi, ak nájdete vôbec nejaký kostol alebo vôbec kresťanskú komunitu či skupinu, takže žiadnu rolu nezohráva denominácia, prestáva byť podstatné, či je niekto katolík, či z inej cirkvi. Tešíte sa, že niekto okrem vás tiež verí v Ježiša Krista ako Boha. Je tam len hŕstka ľudí, ktorá verí. Manželovi rodičia boli vychovávaní v baptistickej cirkvi.
Vzali sme sa v stredu, po práci. Zosobášil nás baptistický pastor. Zhodou okolností jeho manželka sa narodila slovenským rodičom v utečeneckom tábore v Nemecku. Náš sobáš sa udial v obývačke našich kamarátov – akademikov, vyučujúcich hebrejčinu na univerzite. Na našej svadbe boli len trinásti Kevinovi priatelia. Ja som sa nikdy nechcela vydávať s veľkým množstvom ľudí naokolo. Mne stačil Kevin, aby som dala pred Bohom manželský sľub.

Čo bolo to, čo rozhodlo, že si v Kevinovi spoznala toho pravého?
Keďže sme sa stretali s určitým typom ľudí, cez nich sme mohli tušiť, akí sme my. Pochopenie, tolerancia, flexibilita. Kevin dlhé roky nevedel nájsť človeka, ktorý by s ním zdieľal trochu netradičný životný štýl. On sa každé tri-štyri roky sťahuje, a to je v ňom hlboko zakódované ešte z čias detstva rodičov misionárov. Ja tvrdím, že Kevin je genetický cestovateľ. On potreboval pri sebe človeka, ktorý rozumie iným kultúram a bude s ním zdieľať aj to stále cestovanie. Podľa mňa sa nedá slovami opísať to poznanie či pocit, keď sa stretnete s človekom, pri ktorom je vám veľmi dobre. Keď môžeš byť tým, kým si, bez pretvárky, bez toho, aby si musel do detailov stále čosi vysvetľovať, ospravedlňovať sa, lebo on pochopí.

Ako vyzerali prvé týždne vášho spoločného života? Navštívili ste svoje rodiny doma?
Po svadbe sme týždeň ostali v Jeruzaleme. Potom prišli Vianoce, navštívili sme spolu Slovensko a vzápätí Kaliforniu. Tam sme mali obrovské rodinné stretnutie, kde sme svojím príchodom prekvapili celú jeho veľkú rodinu. Kevinova mama ma privítala slovami: „Tak ty si tá žena, za ktorú sme sa modlili celé roky pre Kevina.“ Ale keď im ešte predtým Kevin telefonicky oznámil, že si našiel blond Annette, zasmiala sa, myslela si totiž, že si Kevin z nej robí žarty, lebo jeho brat mal za manželku blondínu Annette. Istý čas sme potom zostali v Jeruzaleme. V sobotu sme chodili do jeho baptistického kostola, v nedeľu do môjho. Potom sme sa presťahovali do Jordánska – do Amánu na deväť mesiacov. Dostala som tam prácu v OSN, pracovala som pre utečencov ako konzultantka – pomáhala som čečenským utečencom dostať sa k sociálnym a zdravotným programom OSN. A tiež sme chceli, aby sa aj Kevin naučil dobre po arabsky. Kevin mal voľno v piatok a nedeľu, ja zase piatok a sobotu. Náš jediný spoločný voľný deň bol piatok. Pamätám si na momenty, keď sme ostali celý deň v posteli, kde sme mali kopu kníh, napríklad od C. S. Lewisa Narniu, ktorá pre Kevina veľmi veľa znamená, preto sa chcel so mnou o nej zdieľať. Mali sme v posteli aj obrovskú tácku, na nej arabský chlieb, olivový olej a Kevin mi čítaval.
Ale všetko sa zmenilo po 11. septembri, nevedeli sme, či v krajine nevznikne protiamerický sentiment. A tiež sme už čakali Hannán, našu prvú dcérku. Takže sme prišli na Slovensko. Po roku bývania na Slovensku  sme sa na štyri roky presídlili do Spojených štátov. Teraz znova na nejaký čas bývame v mojom rodisku. A tu sa nám narodila Chantal.

Vaša 6-ročná dcérka už komunikuje v dvoch jazykoch. Ročná o chvíľu začne. Má takáto zmiešaná rodina svoje nevýhody, prípadne výhody?
Ja sa na naše manželstvo vôbec nepozerám ako na zmiešané. Kevin je moja sorta a ja som jeho sorta. Ja možno ani nie som úplne typická Slovenka a on typický Američan, a tak sme sa na istej rovine niekde stretli. Oboch zaujímajú aj iné kultúry, obaja veríme v toho istého Boha, čo je veľmi dôležité pre náš vzťah, máme podobné túžby a sny. A preto sme si my dvaja podobní ako vajce vajcu. Naša staršia dcérka prežila svoje formatívne roky v Amerike, stále vníma svoj hlavný domov tam. Hoci vraví, že má dva domy. Pre Hannán to bolo veľmi ťažké. Spočiatku bola len pasívne bilingválna a cítila sa dosť iná ako iné deti. Zaradiť sa tu do kolektívu jej pomohla pani učiteľka v škôlke, ktorej sme nesmierne vďační. Teraz ani nepočuť, že slovenčina nie je jej prvým jazykom.

Myslela som, ako na vás hľadia iní ľudia a či nie je pre Kevina ťažké žiť na Slovensku, keď neovláda perfektne náš jazyk.
Veľakrát nerozumie. Ale netrpí. Spýta sa ma. Už si ale vie kúpiť cestovné lístky, mäso a tak. Veľa vecí sa dá robiť aj bez verbálnej komunikácie. Okrem toho, ľudia tu hovoria po anglicky. Moji najbližší, až na bračeka, vedia všetci po anglicky. Maminka, priatelia, no a s mojím bratom rukami-nohami.

Venuješ sa dnes činnostiam súvisiacim s tvojím vyštudovaným odborom?
Vyštudovala som prekladateľský smer jazykov s učiteľským minimom. Myslím, že mám na učiteľstvo. Hoci mi robí problém zvládať triedu s 30 žiakmi, nie je pre mňa problém naučiť učivo ako materiál. No rada učím motivovaných dospelých. Mám zopár hodín, učím priateľov. Ale je tu v budúcnosti možnosť učiteľského tandemu s manželom. Manžel teraz učí v súkromnej škole Galileo.

Čo rada robíš popri deťoch, ak sa dá vôbec niečo stíhať?
Študujem si sama ekonomické a finančné záležitosti. Zaujíma ma, ako svet globálne ekonomicky súvisí – o tom si čítam. Momentálne si čítam teóriu komunikácie, ktorá ma nesmierne baví. Predtým než urobím ďalšie veľké rozhodnutie v živote, sa chcem veľa naučiť. Lebo je omnoho viac toho, čo neviem, ako toho, čo viem. A to je dobré, pretože svet potom nikdy nebude pre mňa nudný. Všetko je však sporadické. Chcela by som sa naspäť vrátiť k jazykom. Ale keď dievčatá  odrastú, bude to ľahšie.

Ako vyzerá vaša budúcnosť v tvojich snoch?
Ja vlastne vôbec neviem. Keď som pracovala s utečencami, videla som smutné príbehy, písala som správy pre veľvyslanectvá, aby sa mohli presídliť do svojich krajín, ale málo som rozmýšľala o finančnej stránke ich problémov. Snažila som sa empower them – „naučiť ich chytať ryby“. Veľa vecí mi nedávalo zmysel. Ale pochopila som, že problém utečencov nie je len politický problém, ale ekonomické tlaky iných národov. Ale teraz ešte neviem, kde bude moje miesto okrem materskej. Veď vidíš, že tu lietam 24 hodín denne okolo svojich dvoch princezničiek. Ale môžem aspoň rozmýšľať, aj keď sa to nehýbe z bodu A do nejakého konkrétneho bodu B. Ale aspoň o všeličom premýšľam. Všetko závisí od potrieb mojej rodiny. Keď sme ešte boli sami vonku, mali sme s Kevinom plány, že si našporíme peniaze a pôjdeme do Pekingu a do Nepálu. Ale s tehotenstvom sa naše priority zmenili. Napríklad som dostala pracovnú ponuku do Guiney robiť s utečencami, ale keď som si uvedomila, koľké vakcinácie by som musela dostať – v tehotenstve to nešlo –, tak sme zmenili plány. Pokiaľ sú deti malé, nemôžeme ich zobrať do nebezpečných oblastí, hoci s nimi dosť cestujeme. Ale Kevin sa ma občas spýta, čo si myslím o Afganistane, kde by on mohol učiť. Aj tam sú medzinárodné školy ako tu, kde pracuje. 
 
Medzi priateľkami si obľúbená najmä pre srdečnosť, vyžarovanie pokoja, otvorenosť a vyhľadávaná pre hlboké chápavé srdce. V čom sú zase pre teba dôležité priateľstvá so ženami, prečo ich ty pestuješ?
Asi je to obojstranné. Prečo ony prichádzajú sem, preto ja k nim. Je to naozaj o pochopení. Ide o to, povedať si niečo, čo narazí na úrodnú pôdu. Učíme sa, vzájomne reflektujeme, spolu dávame ideám rast. Ja mám obrovskú výhodu, že som v prostredí ľudí, ktorí sú otvorení, sú milujúci kresťania, kreatívni, a to dobíja moju kreativitu a energiu. A robíme jednu spoločnú obrovskú vec – vychovávame týchto malých šinterov. Vymýšľaním spoločných programov nám to ide oveľa ľahšie. Je to o obohacovaní.

A čo ostatní známi? Kde ste zakotvili spolu ako rodinka?
V Bratislava International Church na Panenskej ulici, ktorá používa evanjelickú liturgiu. Tu sa cítime absolútne doma. Je to naddenominačný kostol. Tento kostol navštevujú aj katolíci, tiež expatrioti, ale aj utečenci z Gabčíkova. Máme tam ľudí z Jamajky, Ukrajiny, z Ghany, veľa Britov, Američanov. Všetko tam prebieha po anglicky. Pastor je Američan. Je tam nedeľná škola pre deti. Po čítaniach majú deti malý príhovor pastora, v ktorom cez príbeh vypichne hlavnú časť evanjelia, deti sedia okolo neho pri oltári, potom sa rozpŕchnu do nedeľnej školy do vedľajšej miestnosti, kde majú svoj program primeraný ich veku. Aj Kevin tam má každý druhý mesiac službu. Strieda sa s jednou paňou. A musím povedať, že v tomto je nesmierne obdarovaný. My máme ženské štúdium Biblie v kaviarni Next Appache. Pre Hannán je dôležité stretávať sa s inými americkými deťmi, ktoré majú podobný údel ako ona, že nežijú v krajine, ktorá im je prvým domovom. Ale zas má oproti nim výhodu, že tu rozumie.

Je niečo dôležité, čo by si sama chcela dodať?
Áno. Týka sa to úlohy nás ako rodičov voči našim deťom. Čím viac sa dieťa dozvie o iných kultúrach, tým bude tolerantnejšie. My sme sa rozhodli, že budeme veľa s deťmi cestovať a veľa sa rozprávať. Preto napr. ani nemáme televízor. Trávime s nimi veľmi veľa času. Naša 6-ročná už dnes vie, kde je Čína, vie nájsť na mape niekoľko štátov v USA. Vie, že existujú rôzne jazyky, sama sa trošku učí  po španielsky a dnes napr. zahlásila, že sa jej páči nemčina, tak si púšťa nemecké pesničky z internetu. Vývoj k tolerancii voči iným ľuďom ide cez poznanie. Lebo  ľudia odsudzujú ako zlé to, čo nepoznajú. Pýcha, predsudok, diskriminácia vyplýva z tohto. Je, samozrejme, dôležité byť zakorenení v tom, čomu veríme my sami. A keď raz spoznáme čosi nové, aspoň to pochopíme. Ja prežívam ako výzvu ukázať deťom piliere našej viery a hodnôt, ale súčasne im aj ukazovať, ako žijú ľudia v inej časti sveta, aby sa im už odmala otváralo srdce pre ľudí. Mojej dcérke je už celkom prirodzené, že existujú Číňania, že vyzerajú inak. Do škôlky chodila v Amerike s Hispáncami, Afroameričanmi aj s bielymi. Musíme dať deti do svetla. Dať im možnosť vidieť aj niečo iné. Už od skorého detstva im s manželom rozprávame, že existujú záplavy, cunami, že títo a tamtí ľudia žijú takto a takto. Keď sme si čítali, ako Ježiš uzdravil malomocného, Hannán chcela vedieť viac o lepre, tak sme si o nej prečítali na YouTube. Alebo chcela vedieť o žralokoch, tak sme si prezerali o nich webové stránky. Treba stavať na detskej zvedavosti, vštepiť im lásku a túžbu učiť sa. V tom je tolerancia–spoznať, vedieť, dorozumieť sa. Toto keby sa premietlo do nášho školstva, bolo by fajn.
A ďakujem daru menom Kevin, ako pestuje u nás doma vieru. Keď ide Hannán spať, Kevin si sadne do kresla, malá mu sedí v lone s veľkou obrázkovou Bibliou, dady jej kreslí Pavlove cesty, zakresľujú si ich, zahrajú si divadielko... Už dnes vidím ovocie tohto v našom živote v podobe jej otázok. Rodič sa dozvie z detského kladenia otázok, o čom deti rozmýšľajú. Podľa toho, na čo sa pýta, viem, čo je v jej hlavičke. Potom môžem na to nadviazať rozprávaním o tom, čo zas ja viem. Naučiť deti spýtať sa tie správne otázky, to je našou úlohou.
Ešte jedna myšlienka o rodičovstve – chcela by som naučiť naše deti pozerať sa na seba a na svoj život  z Božej perspektívy. Je to veľmi ťažké, veď táto spoločnosť nám určuje isté vzorce správania a myslenia, ktoré sa pomaly, tichučko dostávajú do našich mozgov. Veľmi rýchlo si to osvojujeme, keď nie sme kritickí k tomu, čo sa k nám dostane. To je obrovská úloha nás rodičov, aby sa deťom nevrývali do hlavy tieto modely viac ako to, čo je pre nás ako ľudí dôležité. Je to aj o hodnotách, ale aj o tom, aby sa naučili vedome rozlišovať argumenty ľudí, filtrovať medzi pravdou a nepravdou, poznať svoje emócie, reakcie svojho tela... Takto keď ich pripravíme už ako malých, tak aj obdobie dospievania bude prebiehať ľahšie a budú silnejšie. Aby ich iní nezatlačili tam, kde nás konzumná spoločnosť chce mať. Dávať pozor na to, o čom  rozmýšľam a ako o tom rozmýšľam. Na nás ako na rodičoch je zodpovednosť, že ak ja niečo neviem, nemôžem to naučiť ani druhého človeka. Ak ja nevediem život kompatibilný s Bibliou, dieťa naozaj neuvidí, že to myslím vážne.

Je tento štýl života tým, o čom si snívala, čo si vždy chcela?
Je to o dosť iné, odlišné, ale uznávam, že sama by som si to lepšie nevedela naplánovať, než ako to mám dané zhora. A som v tom šťastná.

Za rozhovor ďakuje Alena Ješková