Ako viesť deti k modlitbe

Mnohým kresťanom padne zaťažko, keď sa majú pred druhými nahlas modliť. Preto nám už na začiatku bolo jasné, že by sa to naše deti mali naučiť doma. Ale ako by sa to malo urobiť? Veď slobodnú modlitbu nemáme naučenú a sme v nej zdržanliví. Aby sme im priblížili modlitebné spoločenstvá, využili sme čas, keď ich ukladáme do postele. Mama a otec ďakovali za deň a modlili sa za potreby detí. Aj deti povedali pár slov.

Ďalším krokom bola modlitba pri stole v nedeľu. Náš nápad: nielen jeden by mal povedať modlitbu pri stole, ale každý člen rodiny by mal rad radom – ale nemusel – prispieť jednou vetou. Ako často sme počuli vetu: „Ďakujem za pekné počasie.“ A pritom vonku pršalo. Až postupne sa deti stali kreatívnejšími. Mladšie deti nás sem-tam priviedli k úsmevu: „Milý Bože, požehnaj dnes jedlo, inak si príde po teba poľovník. Amen.“ Alebo: „Ďakujem ti, Bože, že stále prinášaš jedlo do Lidla, aby sme si ho mohli kúpiť.“
Deti sa pritom naučili, že pri modlitebných spoločenstvách treba počúvať druhých a doplniť alebo potvrdiť to, čo ten predchádzajúci povedal.
Keď boli deti staršie, zavesili sme v kuchyni veľký plagát. Naň mohol každý v priebehu týždňa zaznačiť svoje úmysly modlitieb. Na tieto úmysly sme reagovali pri nedeľnej modlitbe pri stole. Na začiatku sme modlitby len prečítali. Čoskoro však každý pridal ešte nejakú vetu. Tak sa z modlitby vďaky stala modlitba prosieb.
Keďže plagát visí v kuchyni, často sme úmysly preberali počas všedných dní pri modlitbe pri stole. Pociťujeme pri tom, že to posilňuje súdržnosť rodiny, keď v modlitbách prosíme jeden za druhého. Deti vedia jedno od druhého, aké má každý z nás úmysly a že všetci potrebujeme Božiu pomoc. Zmiernilo to mnohé spory.
Keď je plagát úplne zapísaný, zisťujeme, ktoré z modlitieb boli vypočuté. A, samozrejme, zavesíme nový, prázdny plagát.
Narodeniny sú zlatým klincom. Pretože vtedy sa modlia všetci len za oslávenca – aj ak sme oslávencami my rodičia. Vtedy je to pravé zadosťučinenie, keď sa deti modlia za svojho ocka a mamu.

Anabell Schrader ( www.team-f.de)
Preklad: Mária Vondenová

Ako urobiť čítanie Biblie pre deti chutnejším

Rodinné modlitby a mojkanie patria spolu

Ak chceme deti veku základnej školy nadchnúť pre Bibliu, potrebujeme taký preklad, ktorému aj ony rozumejú a, samozrejme, aj vhodný čas, keď sa k nej usadíme.

Musí byť s obrázkami a pritom bez prekladových odchýlok. Čo sa týka času, ako často a dlho, tu platí: Kto rýchlo dáva, dvakrát dáva. Čiže krátko!!!
Veľmi dobré je, ak vám jedno dieťa sedí po pravici, druhé po ľavici a ak máte aj tretie, nájde si miesto na vašich kolenách. Rodinné modlitby a mojkanie patria spolu. To je totiž dobrým pripodobnením a zažitím skutočnosti, že pri Bohu nachádzame blízkosť a bezpečie.

Na zabránenie nudy by sme mali deti zaangažovať či priamo vtiahnuť do diania. Pokúste sa pri čítaní „prejsť im cez rozum“. Dá sa to však len pri príbehoch, ktoré sú deťom už dobre známe. Vy „čítate“ – úplne v štýle textu – ďalej, ako to tam vôbec nie je – vymýšľate si. A deti sa zrazu preberú a protestujú: „Oci, tak to nebolo!“

Prerozprávanie biblických príbehov môže byť dokonca ešte napínavejšie než ich čítanie.
Aj tu sa môžu deti zúčastniť na deji tým, že odrazu pokračujú v rozprávaní príbehu ony. Ak sa zakokcú či zastavia, nakuknete všetci spolu do knihy.

K starým známym príbehom môžeme získať celkom nový prístup tak, že si opíšeme situáciu z pohľadu niektorej vedľajšej postavy, napríklad zo zorného uhla Petrovej svokry. Peter príde domov len so zopár rybami. Jeho svokra je podráždená a myslí si, že Peter celý deň leňošil. A on začne rozprávať, čo zažil na jazere s Ježišom.

Biblické príbehy sa dajú rozprávať aj z pohľadu detí. Veď okolo Ježiša vždy bola kopa detí. Vžite sa raz do situácie toho chlapca, ktorý mal v koši dve ryby a päť chlebov a zažil nasýtenie 5 000 ľudí.

Biblický príbeh môžeme tiež „ukryť“ a potom ho znovu „nájsť“. Ako by to asi bolo z pohľadu zvieratka – napr. nakŕmenie päťtisíc ľudí slovami kobylky, ktorá si hopsá dookola v tráve a nevie si uchmatnúť z padajúcich omrviniek.

Ja som raz deťom vyrozprával príhodu Eliáša (1Kr 17) z pohľadu havranej rodiny. Otec havran nenašiel žiadne krmivo, a tak musel s celou rodinkou prežiť čas sucha, podobne ako ľudia. A jedného dňa prišiel otec havran natešený s kúskom chleba v zobáku k svojim mláďatám a rozrušený im povedal, čo zažil: „Predstavte si, nejaký veľký biely vták ma poveril, aby som istému divnému mužovi zaniesol chlieb a mäso.“ A tak pozoruje Eliáša každý deň a rozpráva svojim havraním deťom o zázrakoch, ktoré robí Eliáš v mene Božom.

Takéto verzie deti nezabudnú. Zrazu si všimnete, ako samy kutrú v Biblii, aby si ešte raz prečítali o tom, čo im ocino porozprával.

Dirk Lüling www.team-f.de
Preklad: -aje-