Život s pokračovaním

Ležím vedľa spiaceho manžela, ďakujem, že dýcha, teda žije, a o pokojnú myseľ bojujem so strachom oňho. Ktovie, kedy zomrie. On či ja pôjdem skôr? Predstava je taká živá, až mi vyhŕknu slzy. Zostala by som sama s Adamkom ... Musí to byť hrozné stratiť životného partnera.  Vtedy už človek asi nerieši jeho nedostatky, konflikty s ním, ale bol by rád, keby ešte chvíľu zostal. Dosť, dosť! Načo si už teraz vyrábam šoky?!

Takto ma chytali nočné mory pár dní po odprevadení mamičky na večnosť. Moja bolesť bola veľká, no vedela som, že ocino musí trpieť viac. Veď 40 a pol roka spoločného verného života sa nedá len tak ľahko ukončiť. Vedeli sme, že mamička má neliečiteľnú chorobu, poznali sme aj jej vývoj a priebeh, dokonca nám lekári popísali i príznaky zomierania. Išlo to dosť presne. Keď nám v máji pri jej prvej hospitalizácii ohlásili terminálne štádium, iniciatívne som k nej pozvala kňaza, nášho kamaráta, na čo nasledoval môj opatrný, no jasný rozhovor s ňou o prichádzajúcom Ježišovi. Mamička mi odpovedala: „Viem o chorobe, ale už teraz? Boh mi zatiaľ nič nepovedal.“ Ukončila som debatu so slovami, že veď hej, nikto nevie dňa ani hodiny, len treba byť vždy pripravený. A mamička mala pravdu. Z nemocnice sa vrátila domov živá, jej telo zvíťazilo nad zápalom pľúc i s takmer nulovou imunitou. Nasledujúce mesiace sa starala o domácnosť, zavárala, išla s ocinom na dovolenku 400 km od svojho domu. Bola síce slabá, unavená, ale tešila sa zo života. V júli ju opäť vzali do nemocnice na preliečenie. Vtedy som mala vnútorný pokoj, ani ja, ani ona necítila v blízkosti koniec. Videla som jej chuť a silu žiť. A tak i bolo. Znovu sa vrátila domov. Keď ju však ocino zaviezol do jej už známej nemocnice v septembri kvôli vysokým teplotám, zmocnila sa ma takmer istota, že už je to naposledy. Pre nízky počet bielych i červených krviniek sa jej chytali akékoľvek infekcie. Lekárka internistka nám ju chcela dať domov, aby sme boli blízko pri nej v posledné dni, no oddelenie pre dlhodobo chorých chcelo ešte ďalej zápasiť. Veľmi si ich za to vážim, hoci vedeli, že bojujú za nemožné. Mohli spraviť len svoju malú časť, lebo jej pred 7 rokmi zistené ochorenie krvotvorby sa odrazu zvrtlo na akútnu leukémiu. A pečeň, náhradný orgán pre krvotvorbu, už začala tiež zlyhávať. Ale dobre bolo, že bojovali i oni, keďže ona veľmi chcela. Náš kňaz sa s ňou sám porozprával o smrti a mňa ubezpečil, že ona z nej nemá  strach, že ju pripúšťa ako jednu z možností. Som mu za túto službu vďačná. Ocino s bratom, tetou a svokrou ma odhovárali od oznámenia celej pravdy. Nuž sme mlčali, hoci mne sa to nepáčilo. Ak pacient nepozná svoj skutočný stav, začne obviňovať lekárov, že sa oňho nestarajú alebo aspoň málo starajú. A pritom oni v jej prípade robili nemožné, nákladné, i keď istých úkonov sa skutočne už zriekli, lebo vedeli, že sa blíži kolaps. Ja som nechcela, aby odišla s hnevom na lekárov, aby im čosi zazlievala. A tiež som presvedčená, že človek má právo poznať svoj stav, aj keď je to smutné. Nikto z nás sa prechodu (smrti tela) nevyhne a podľa mňa mu neslobodno brať ani čas na vyrovnanie sa s tým. Nie vždy sa dá uchrániť človeka od bolesti a šoku. Tak som aspoň prosila Boha, aby  k nej hovoril On a pripravil ju vo svojom čase. Predsa len sme ešte prosili o zázrak uzdravenia. Ale nechali sme mu otvorené dvere – nech rozhodne tak či inak, prijmeme to. Žehnali sme jej život. A o život ide aj pri uzdravení, aj pri odchode duše na večnosť. Vždy je to teda o živote.

Potom prišiel deň, keď sa mamička rozhodla ísť domov – do dediny, kde bývala. Ešte sa ani nestihla vypýtať od lekárov, keď jej oni sami povedali presne ten istý deň, kedy ju prepustia. Zvláštna zhoda okolností. V to ráno sa zobudila so 41-stupňovou teplotou. Podali jej chladiacu infúziu, jedno balenie erytrocytov a ocino si ju prevzal. Poobede mi brat volal, aby som prišla ešte v ten deň, nie až v plánované ďalšie ráno, lebo mamička sa má vraj zle. Okamžite som nasadla na vlak v rozhodnutí zostať tam dlhšie – pokým bude treba. Našla som ju sedieť v kuchyni s jej sestrou, ktorá jej upiekla tortu k pozajtrajším 63. narodeninám. Zajedli sme si s ňou, vypili kávu, mamička si išla ľahnúť zase s vysokou horúčkou a moja teta sa predo mnou  rozčúlila nad lekármi, že ju pustili práve dnes - v takomto stave. Ja som jej na to odpovedala: „Nechápeš? Zomiera! Má byť sama v anonymnej nemocnici?“ Na to začala teta lamentovať, ako ju štve vlastná bezmocnosť, a hľadať spôsoby, ako mamičke pomôcť a čo jej dať proti suchému dusivému kašľu i teplote. Mám moju starostlivú, nezištnú tetu veľmi rada, ale v ten deň som bola rada, keď už odišla. Je úžasná, ale tým, že neverí v Boha, nemá ani poznanie, že ľudská bezmocnosť je nevyhnutná a nie je prekážkou k životu.

Vedela som, že mentolové cukríky ani čaje, ani nič už nezaberie, napriek tomu som sa i ja snažila zmierniť mamičkine nepríjemné príznaky. Veď to je aj súčasťou paliatívnej starostlivosti.  S pomocou rád jednej kamarátky pediatričky sa mi podarilo výrazne znížiť jej teplotu, ale potom mi začalo byť jasné, že teplota nebol jej hlavný problém, ale dusenie. A proti tomu sa nedalo vystúpiť. V nemocnici ju odvodňovali, my doma nie. Poznala som jej stav – hromadiacu sa vodu v tele, v pľúcach. Bola som odhodlaná prehovoriť si s ňou úplne na rovinu. Uľahčila mi to  tým, že začala o tom sama. „Som na poslednej ceste,“ povedala.  Vtedy som si spomenula na náš rozhovor na túto tému v máji, kedy si bola istá, že ešte nie. Teraz som mala pocit, akoby jej Boh povedal, že je to tu. Nuž som jej prezradila celú diagnózu – bola prekvapená, ale neublížilo jej to. Potom som jej slovami nádeje vravela o prechode k lepšiemu životu, o Ježišovi, v ktorého predsa verí, o krajine bez bolesti, sĺz a trápenia, o večnom živote jej nesmrteľnej duše. Počúvala, cítila som jej pokoj.

Ustlala som si k jej posteli na matrac, ale nezaspali sme, lebo dusenie sa stupňovalo. Nemohla ležať, ale ani sedenie jej neuľahčovalo stav. Raz si vypýtala piť, raz suchú nočnú košeľu, potom zaviesť na WC, teplomer, čipok, masáž chrbta, upravenie vankúša. Striedavo sme zhášali a rozsvecovali. Od 21. do 05.hod. trpela. Po polnoci mi začínalo byť jasné, že dusiť sa nemôže  človek viac dní. Potme som sa za ňu modlila, pri svetle sme sa  rozprávali. Jej utrpenie a  nemožnosť zmierniť ho ma vovádzali do pocitov šialenstva. Neodmietala som našu ľudskú bezmocnosť, prijala som ju, lebo som vedela, že mocný je teraz Pán. Volať pohotovosť nemalo zmysel, nemocnica ju už znovu neprijme, ocino a brat taktiež nič nezmôžu, tak len nech pekne spia, nech je v tejto izbe pokoj, rozruch mamička nepotrebuje.... len som písala pod vankúšom sms-ky manželovi o pocite zúfalstva a nastupujúcom strachu. A volala som v duchu: „Ježiš, už si ju vezmi! Buď jej daruj spánok, aby si oddýchla, alebo si ju vezmi.“ Po krátkom zadriemaní ma zobudilo jej chrčanie, bublanie vody zvnútra hrude a môj panický strach. Je tu niekto? Akosi husto, divne tam bolo. Vystrelilo ma von. Zamierila som na WC a potom k bratovi. „Vstávaj a choď ma vystriedať, nevládzem, neznesiem ten tlak.“ Len čo vošiel do tej izby, hneď aj vybehol s rukami na hlave. „Je ticho a hlavu má medzi kolenami.“ .....

Kým ja som ťukala do mobilu 112, jeho som poslala po susedku, milučkú pani. Tá nám mamičku uložila do postele a počkala s nami na lekárku. Potom ju aj za mojej asistencie (ó, Bože, tak rada by som sa tomu vyhla!) poobliekala. Strašný pocit. Lúčila som sa takto osobne vlastne s prvou veľmi blízkou osobou. Keď nám niekto zomrie v nemocnici, vyhneme sa všeličomu priamemu, nepríjemnému. Ale takto to nikdy v minulosti nebolo. Človek bol do konca obklopený rodinou. To len táto doba akoby prerušila priamy kontakt so smrťou a tým ponecháva zomierajúcich istým spôsobom opustených. A nás živých v márnosti a ilúzii o človeku.

Som napriek zažitej traume vďačná za Božie vedenie okolností i mojich krokov, že som vlastnej mame mohla byť nablízku v najťažších hodinách. Čierna diera prázdna po nej ostáva, ale mám aj pokoj, že viem, kam odišla. A že nie ocino. Ten ešte dostáva milostivý čas na spoznanie Boha, na obrátenie. Prosím zaňho, aby v čase zlomenosti neupadol do zatrpknutia, ale našiel Lásku. Tretia cesta azda ani nie je. Buď sa obrátime na Stvoriteľa a Darcu života, alebo tvrdohlavo ostaneme v smútku sami. Aký šok musí byť pre veriacu rodinu smrť neveriaceho člena. Kam odchádza, keď tu na zemi odmietal Krista? Hoci to má naša mamička isté, v dotyku so smrťou som si dovolila položiť všetky typy otázok, aj plné pochybností, či naozaj.

Či je naozaj Boh, či existuje to zasľúbené nebo, aké to tam je, kto odíde z našej rodiny ako ďalší, na čom v živote vlastne záleží, či sa oplatí ďalej namáhať a vôbec žiť. A prečo ja už nemám mamu v 30-tich, keď aj šesťdesiatnici majú mamy?! Dokážeme vôbec žiť slobodne od všetkého, od všetkých, tak, aby sme sa s kýmkoľvek a čímkoľvek vedeli rozlúčiť?

Musí to asi byť vždy spojené so strašnou bolesťou zo straty.

Chystali sme sa na deň mamičkinho odchodu dlhšie, očakávali ho, tušila som, že to bude ťažké, ale nevedela som, že ma to emocionálne až tak rozloží. Nespavosť, nočné vízie, tlak v hrudi a v žalúdku, strácajúci sa hlas, neschopnosť postarať sa o synčeka ... Vraj je to normálne a nemám si nič vyčítať.

Keď kňaz povedal po spustení truhly lanami do zeme poslednú vetu „a teraz sa pomodlime Zdravas za sestru Danielu a za toho z nás tu, kto prvý zomrie“,  hlboko ma prenikla pravda o človeku – tvorovi z prachu. Všetci pôjdeme do zeme. Či sme inštalatéri, či ekonómovia, či smetiari, či politici, či žobráci, či miliardári. A nepoznáme náš čas.

Pár dní som zotrvala v pocite nezmyslu všetkého, ak to raz skončí hlinou. Kvôli telu - jeho obmedzenosti a viazanosti na trojrozmerný svet si neviem predstaviť priestor, kde sú všetky duše. V modlitbe sa snažím spojiť s tým miestom, kde je Boh a všetci naši zomrelí. Je to fakt tak? Zostáva iba viera. A skúsenosť Ježiša, ktorý sa z onoho sveta po 3 dňoch vrátil k nám.

Po najkrušnejších dňoch som išla na konferenciu ženského svetového hnutia Aglow. A tam počas uctievania Pána som sa rozhodla: „Pane, neviem, koľko dní tu ešte na zemi mám, ani aké choroby si už teraz v sebe nosím, neviem, kedy si po mňa prídeš, viem, že som len prach a je len otázkou času, kedy sa ním opäť stanem, nerobím si už o sebe ilúzie, nič si o sebe nenamýšľam, ale tu a teraz sa rozhodujem, že ti budem slúžiť a každý deň, každú minútu využijem na oslavu Teba a prinášanie Pravdy o tebe druhým. A ešte niečo – dobre ma  priprav na hodinu vlastnej smrti.“ Hneď prišla útecha, o akej sa píše v Novom zákone v liste Filipanom. Útecha v Kristovi. Nádej, povzbudenie. Domov som sa vrátila v inom rozpoložení. O kus posunutá v oblasti citov.

Mám muža, ktorý pri mne stojí a pomáha mi prejsť týmto obdobím. Je tu i ocino, ktorému každý druhý deň telefonujem a plánujem častejšie stretnutia s ním, aby mu „nič“ nechýbalo. Tak rada by som mu uľahčila. Ale Pán mi tiež naznačil, že mu nemám nasilu, umelo brať čas na bolesť, aj tú mu mám „dopriať“, patrí mu. Aj čas samoty je namieste, kedy sa rodia nové (veľké?) myšlienky.

Takéto myšlienky mi prichádzali od priateľov v podobe SMS-siek. Dve z nich ma veľmi zaujali: „Máš za sebou ťažkú noc... vždy je ťažký prechod k niečomu lepšiemu.“ „Je silné bezmocne stáť a len sa pozerať. Ale tiež je to milosť vidieť narodenie mamy pre nebo.“ A keď som si spätne vyčítala, že som nevládala vytrvať až do konca (do mamičkinho výdychu, že som odišla práve vtedy), manžel upokojil moje prísne svedomie rečníckou otázkou: „Kto z nás je schopný postaviť sa tvárou k smrti?“ A napadá mi aj, či s ňou Pán nechcel byť sám, či ma aj On neposlal von?

Odchod blízkej osoby nie je ničím divným ani zvláštnym, prechádzajú tým všetci na svete v ľudskej histórii, no máme právo prežívať ho jedinečne, osobne. A k tomu iste patrí aj právo na osobnú bolesť. Smútok  je šanca zastaviť sa, premýšľať a ...

Alena Ješková