O spokojnosti a vďačnosti

„Ak ti život prináša citróny, urob z nich malinovku.,“ hovorí staré nemecké príslovie.

Raz našu celú rodinu predvolali ako svedkov na políciu. Na  chodbe stál nejaký mladík v putách a díval sa do zeme. Ja som ho otipovala takto: „To je poriadny vykrádač, lupič akýsi.“ Moja babička ho opísala ako „chudák, čo iste ukradol bryndzu s redkvičkami, lebo bol hladný.“

Keď prší, môj otec vravieva: „Ako dobre, porastie mrkva.“ No ja : „Hrozná pľušť! Nechce sa mi vyliezť von.“

A raz som v rešaturácii počúvala hostí pri dvoch stoloch: jeden povedal: „To sú služby! Dokedy budeme čakať na čašníka?! Trvá to tu večnosť.“ Pri druhom stole sa sťažoval iný pán: „Veď vyčkajte trochu, nemáme vybraté, nechoďte tak skoro k nám.“ Chudák čašník, mal byť rýchlejší či pomalší?!

A moja priateľka poznamenala: „Všimla si si, aký krásny výhľad máme odtiaľto?“ Ja som práve v tej chvíli brblala, že je tu dusno.

Dva rôzne pohľady na tú istú vec.

A pokračujem:

„Čo to zas ten Lidl ponúka? Aké kraviny? Len vyťahujú prachy z ľudí, klamú, podvádzajú!!!

„Bolí ma brucho. To zas bude príšerný deň!“

„Zas nie je elektrina! A mám po tom seriáli!“

„Blbec, jak to jazdí! Somár jeden!“

Denno-denne sa pristihujem pri podobných negatívnych myšlienkach a hodnoteniach života. Cestujem autobusom a v duchu vyčítam kolegyni nespoľahlivosť, až sa sama naštvem.

Vždy sa možno dívať na jednu udalosť minimálne dvoma spôsobmi – negatívnym alebo pozitívnym.

Mnohé je totiž uhlom nášho pohľadu, veľa vecí je závislých od nášho postoja.

Môj manžel hovorieva:

„Bojím sa každého negatívneho slova, lebo vidím, čo spôsobuje. Keď vyslovím čo i len jednu kritickú poznámku o politike, moji poslucháči (ocino, kolega, manželka, kamarát) sa jej chytia a rozpútajú dlhú diskusiu plnú nespokojnosti, zlosti, hnevu … a niekedy sa ani ja neudržím a nechám sa nimi strhnúť do ohovárania, posudzovania, soptenia. Kto sa modlí za našu vládu, predsedu, ministrov?! Bojím sa, že väčšina z nás – i kresťanov – len nadáva, namiesto modlitby za nich. V našej dobe vládne negativizmus, a ten má ďaleko od kresťanskej nádeje.

Čo my máme za problémy? Keď čítam o prenasledovaných čínských kresťanoch, ako stále utekali, išlo im o holý život, boli väznení, mučení,  postili sa veľa dní, a nezabudli na Krista, hanbím sa za seba. Vzdycháme pri najmenších trabloch!

Preto sa snažím každé ráno začať deň s ďakovaním. V Knihe múdrosti  v 16.kapitole sa píše: „Je ti treba, Bože, ďakovať skôr, než vyjde slnko a s ranným úsvitom prichádzať k tebe s modlitbou. Lebo nádej nevďačného sa roztopí ako zimný srieň a odtečie ako neužitočná voda.“

Najväčšou chorobou nás ľudí je podľa mňa zlá pamäť. I ja veľmi rýchlo zabúdam na to dobré, čo som už prežil a čo mi Boh dal. Manželka sa ma pýta: „To si mám zakrývať oči pred realitou a tváriť sa, že všetko je v našej spoločnosti fajn a vychvaľovať cirkev, ľudí, vládu, neochotných lekárov?“ Sám presne neviem, kde sú hranice medzi spravodlivým hnevom a nespokojnosťou. Ale rozhodol som sa pre jedno: už nechcem hľadieť na problémy, túžim sa s vytrvalosťou  premodliť  k víťazstvám. A pochopil som, že terajšie ťažkosti nás pripravujú na iné trápenia a skúšky, aby sme  v nich raz obstáli, trebárs ak i nás budú prenasledovať pre vieru. Keď čosi nemám, musím sa naučiť obetovať. To je dnes dosť nepopulárne. Zleniveli sme. Nehovorím o neveriacich, hovorím o kresťanoch. O sebe. Ak sa nenaučím zápasiť na modlitbách a bojovať s trápeniami, až ma bude Boh potrebovať, aby som sa postavil za jeho veci v spoločnosti, možno sa mi ani nebude chcieť „vyliezť z postele“ a urobiť čosi náročné, čosi výnimočné, obetavé.“  Toľko môj manžel. 

My ženy sa často necháme uniesť okolnosťami života a upadáme do negatívnych predstáv o situáciách, v ktorých sa nenachádzame. Alebo s obľubou porovnávame svoj osud s osudom iných, či snívame o tom, že by veci mohli prebiehať ináč, než práve prebiehajú. Akoby sme viac žili pre zajtrajšok a zabúdame, že náš život sa odohráva práve tu a teraz a tiež náš život je Božou záležitosťou.

V časoch apoštola Pavla bola rozšírená filozofia stoicizmu, ktorej prívrženci tiež hľadali spokojnosť a definovali ju ako „stav mysle, nezávislej od všetkých vonkajších vecí a že radosť je aktom vlastnej vôle.“ Ale Pavol hovorí: „Všetko môžem v Kristovi, ktorý mi dáva silu.“  Pre stoikov je spokojnosť ľudským výdobytkom, pre Pavla Božím darom. Kresťanská viera pretrvala, lebo je zakorenená v čomsi božskom.

Spokojnosť nevyplýva zo zmenených vonkajších okolností, ale z premeny srdca. Ak v sebe pestujeme zvyk, že sa vždy okamžite obraciame na Boha, čoskoro ho uvidíme ako darcu všetkých vecí, i tých najmenších a zbadáme ho prítomného aj pri tých nepríjemných. Zatiaľ čo nás Boh vnútorne premieňa, pomáha nám aj jednoduché veci vidieť ako jeho dary.

Spokojnosť je ovocím Boha v nás, ak sa zaoberáme ním a jeho myšlienkami a srdcia máme plné jeho Ducha. Len ak sme si skalopevne istí jeho prítomnosťou pri nás, dokážeme odolať tlakom okolia a zostať v pokoji a istote lásky.

Jedna žena, obdarená schopnosťou presadiť sa a silnou vôľou, vďaka ktorej už vykonala všeličo, raz napísala: „Moja vôľa predstavuje často prekážku na ceste za Bohom. Roky som sa pokúšala cez vôľu podobať sa Bohu. Ale až cez bolesť a odmietnutie mohol začať Boh na mne pracovať, keď som svoju vôľu odovzdala do vôle Ducha Svätého.“

Na záver čosi z írskych múdrostí:

Pracuj, akoby si nepotreboval peniaze.

Miluj, akoby si nebol nikdy sklamaný.

Tancuj, ako by sa nikto na teba nedíval.

Spievaj, akoby nikto nenačúval.

Ži, akoby bol raj na Zemi.

Alena Ješková