KTO URČUJE HODNOTU

1 Kor 2, 10-12: Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny. Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch. A my sme nedostali ducha sveta, ale Duc

Sme skutočne jedineční?

Každá bunka nášho tela (okrem pohlavných) nesie jedinečnú genetickú výbavu zapísanú v DNA rozdelenej do 46 chromozómov, presnejšie do 23 chromozómových párov. To sú tie známe útvary väčšinou v tvare písmenka X, ktoré môžete vidieť na obrázku. Pohlavné bunky (gaméty) vznikajú v tele muža (spermie) a ženy (vajíčka) v procese, ktorý sa nazýva gametogenéza. Pri takzvanom redukčnom delení (odborne nazývanom meióza) sa do vznikajúcej spermie či vajíčka náhodne dostal z každého chromozómového páru jeden chromozóm. Čiže každá spermia či vajíčko následne nesie presne polovicu - 23 chromozómov. Pri oplodnení sa informácia od otca v spermii spojila s informáciou vo vajíčku v tele mamy a vznikne nová bunka, zygota, z ktorej sa vyvinie nový človek s úplnou genetickou informáciou a cyklus sa opakuje.... Na začiatku sme všetci len jedna malá bunka, nesúca presne našich 46 chromozómov, mix chromozómov od otca a matky, našu jedinečnú genetickú informáciu. Jedine z nej sme sa za spolu účinnosti prostredia, najprv v tele matky, potom v našej rodine, vyvinuli my. Je to malý zázrak. Nie je z toho jasné, že život vzniká pri oplodnení? Štatisticky je dokázané, že na svete nikdy nežilo, nežije ani nebude žiť naše druhé „JA“. Aj v prípade, že máme jednovaječné dvojča, ktoré má vlastne rovnakú genetickú výbavu ako my, určite sa od nás líši, a to práve v dôsledku malých rozdielov v prostredí, ktoré ovplyvnili jeho/jej vývoj. Variabilita je dokonale zabezpečená aj tým, ako fungujeme. V našom tele prebieha nespočetné množstvo rôznych biochemických procesov, nad ktorými môžeme len žasnúť. K tomu ľudská psychika, duša, vnútorné prežívanie vecí. To je svet nás, ľudí. Prirátajme variabilitu a nádheru sveta rastlín, živočíchov, baktérií, vírusov...Je to všetko len výsledok prirodzeného výberu, evolúcie?

Podľa klasickej, ešte starovekej definície, je život forma bytia živých bytostí (po latinsky: vivere est viventibus esse). Prírodovedci túto definíciu pre jej metafyzickosť zamietajú, nemajú však náhradnú úplnú definíciu – niektoré vlastnosti života sa podarilo definovať, iné nie. Aristoteles, zakladateľ vedeckej biológie, definoval život v nadväznosti na Platóna ako prítomnosť schopnosti samopohybu (tiež rastu a vnímania). Podľa Aristotela živé bytosti nesú svoj vlastný cieľ (po grécky télos) v sebe. Rozlišoval tiež tri druhy života: a) vegetatívny (vegetatívny život rastlín; výživa, rast, rozmnožovanie), b) senzitívny (senzitívny život zvierat; vnímanie, pohyb, snaženie), c) racionálny (racionálny duchovný život človeka; schopnosť poznávať). Rastliny majú len vegetatívny, zvieratá vegetatívny a senzitívny a ľudia vegetatívny, senzitívny aj racionálny život. Každý stupeň zodpovedá inému stupňu schopnosti slobodne konať. Toto delenie sa dnes spravidla zamieta jednak kvôli existencii vírusov a iných medziforiem a jednak sú proti sociobiológovia a zástancovia evolučnej teórie poznania. Podstata všetkých živých organizmov (teda života) tak ako ich chápe väčšina prírodovedcov, je hmotná (materiálna). Friedrich Engels dokonca hovoril, že život je „...forma existencie bielkovín.“ Je to naozaj celá pravda o nás?

Vedecky sa zatiaľ táto problematika úplne uchopiť nedá. V mnohých vedeckých odboroch už skutočne vieme veľa o biologických systémoch a ich fungovaní, o psychike tiež, ale akoby stále niečo podstatné chýbalo. Z vlastnej skúsenosti z oblasti genetiky človeka viem, že po objavení nejakých podstatných a dôležitých poznatkov akoby sa ešte viac rozšírili obzory toho, čo ešte nepoznáme. Za každými otvorenými dverami poznania sú ďalšie a ďalšie neznáme komnaty. Nejako sa nám tie „puzzle“ stále nedarí dať dokopy tak, aby sa ukázal ucelený a jasný obraz. Samozrejme, máme napredovať a poznávať ďalej (rešpektujúc etické hranice), veď na to máme rozum a schopnosti. Navyše je to dobrodružné a zábavné. Skutočne si však myslím, že určité veci nás stále budú presahovať.

 

Kto nám dáva život a prečo?

Sme tu skutočne len z vôle otca, matky či náhody? Máme slobodnú vôľu rozhodnúť sa, čomu uveríme. Neviem ako vám, ale mne osobne až poznanie Boha dalo odpovede na mnohé otázky. Až priznanie si vlastných obmedzených možností a uznanie majestátu Boha – stvoriteľa a darcu života - mi prinieslo pokoj a pochopenie zmyslu.

Skúsme spolu porozmýšľať, aký bol asi Boží plán s nami. Stvorenie človeka sa popisuje v druhej kapitole Genesis, vo verši 7: „Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“. Myslím, že toto sa  deje pri počatí každého nového ľudského života na zemi. Vieme, že máme ducha, dušu a telo, pričom už menej často si aj uvedomujeme, čo to znamená. Boh jedinečným spôsobom stvorí telo („zamieša“ správne chromozómy a vznikne malá zygota), do neho vdýchne dych života a človek sa stane živou bytosťou, ožije. Telo vidíme, vnímame. To je jednoznačné. Už ťažšie rozlišujeme dušu a ducha, lebo ich nevidíme a ani sa úplne jednoznačne oddeliť nedajú. Že ide o dve odlišné časti, vidíme v Hebr 4, 12-13: „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať.“ Možno nám pomôže, keď sa na dušu pozrieme ako na našu osobnosť - emócie, myseľ a vôľu. Vznikne ako výsledok jedinečného stretnutia dychu Božieho (Ducha) a „prachu zeme“ (tela). Náš duch je potom tento dych Boží v nás, je rovnakej podstaty ako Duch Boží. Je to miesto, kde sa stretávame s Bohom. Náš duch by mal byť ten, ktorý aj usmerňuje, vedie náš život, nie naša duša – teda naše emócie, myseľ či vôľa. Tieto nám Boh dal nie na to, aby nám vládli, ale aby nám slúžili pod vedením Ducha. Boli sme stvorení ako duchovné bytosti a v Biblii tiež máme povzbudenie, aby sme žili duchovne, čiže podľa Ducha (Rim 8, 5-6). Duchovne dokážeme žiť len vtedy, keď v nás prebýva Boží Duch (Rim 8, 9). Ako? Keď mu dáme súhlas, keď vydáme Bohu, Ježišovi, svoj život a dovolíme Duchu Svätému konať v nás. Ak sme takto vydaní Bohu a naša duša (emócie, myseľ, vôľa) je pokorná a podriadená nášmu duchu, Boh skrze Ducha Svätého má otvorené dvere, môže nás premieňať (Rim 8, 10). Takto sa stávame ctiteľmi v duchu a v pravde, ktorých Boh hľadá (Jn 4, 23-24). Ak nám vládne duch, ktorý je zjednotený s Duchom Svätým, naša duša slúži jemu, súhlasí s duchom a vedie telo tam, kam radí Duch.

 

„Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme aj tí, čo bývajú na ňom.“ (Ž 24,1)

Boh má takýto plán pre každého z nás. Stvoril nás z lásky a pre lásku, aby sme žili Boží život tu na zemi a odrážali jeho slávu. Je to jednoduché, stačí prijať Ježiša za Pána svojho života, skutočne mu takto vydať celý svoj život a jeho kráľovstvo sa bude skrze nás šíriť na zemi. Tu je ale malý háčik. Rozmýšľali ste nad významom slova Pán? Je to aj vlastník. Znie to trošku zvláštne, však? Jemu teda patrí aj môj život. On mi ho dal, aj ho zoberie v čase, ktorý On stanovil.

Nám, ľuďom modernej doby, sa ťažko počúva, že nás niekto vlastní. Veď len otroci boli vlastníctvom svojich pánov! Vraciame sa do týchto čias? NIE. Lebo náš Pán je aj naším otcom, nie sme jeho otroci ale jeho deti. Keď nás stvoril, mal už pre každého plán, ako píše žalmista: „Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.“ (Ž 139,16) Boh nám dal slobodu rozhodnúť sa, či jeho plán pre nás prijmeme a budeme hľadať.

Boh prisľubuje požehnanie, keď budeme kráčať jeho cestami, keď si vyvolíme jeho život. Nechce pre nás teda súženie, úzkosť, bolesť....Ježiš je Bohom radosti. On v sebe prežíva radosť a chce, aby sme aj my mali účasť na tejto radosti. Hovorí: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná!“ (Jn 15, 1). Nejde teda o nejaké drobné potešenie alebo útechu, ale ide o úplnú radosť, ktorá pochádza z poznania Boha a z istoty jeho lásky voči nám, ktorú nám nič nezoberie. Ani choroba, ani bolesť, ani strata....ktoré život sem tam prináša Chce, aby sme zažívali slobodu Božích detí a, odrážajúc jeho slávu,  tešili sa zo všetkých vecí okolo nás, ktoré nám dal k dispozícii.

 

„Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.“ (Jak 2, 26)

V knihe Genesis v 1. kapitole vo veršoch 20-28 sa píše, že sme boli stvorení na Boží obraz a podobu, aby sme si podmanili zem a rozšírili na nej Božie kráľovstvo (veď sa i modlíme: ...príď kráľovstvo tvoje, ako v nebi, tak i na zemi....). Všetko nám to zabezpečil Ježiš svojou obetou na kríži. On nás zmieril s Otcom a vďaka nemu Duch Svätý môže prebývať v nás, len vďaka nemu máme prístup ku všetkým milostiam (1 Kor 6, 19-20). Len tak naplno žijeme.

Ak úprimne hľadáme najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a nie svoje záujmy, vďaka Ježišovi a Duchu Svätému v nás dokážeme žiť a napĺňať Boží plán. Naša celá osobnosť je takto skutočne k dispozícii na kráčanie po Božích cestách, prinášame svoje telá ako Bohu milú obetu, na službu blížnym, ku ktorým nás Pán skrze svojho Ducha zavolá (Rim 12, 1-2). Či už je to pomoc niekomu z najbližších v rodine, v práci, alebo sa máme prihovoriť možno aj neznámemu na ulici, alebo rozbehnúť nejaký projekt. Každý deň nám Boh pripravuje mnohé príležitosti robiť dobro, on má pre nás pripravené všetky dobré skutky (Ef 2, 8-10).

            Žiaľ, často sa staviame nad stvoriteľa a chceme rozhodovať o všetkom vo svojom živote, sem-tam aj v živote iných. Žiaľ, často aj my, ktorí o sebe hovoríme, že sme veriaci. Ľahko podliehame zmýšľaniu tohto sveta. Chceli by sme výhody Božieho kráľovstva, ale jeho spravodlivosť a zákon nám nie sú blízke, a pritom by mali byť svetlom pre naše nohy. Namiesto Božích noriem sa snažíme uplatňovať akési naše. Pyšnému človeku 21. storočia sa to ťažko akceptuje, že ho niečo prevyšuje, že môže byť Boh, ktorému sa má podriadiť. Ťažko sa mu skláňa hlava, nie to ešte kolená, pred autoritou, ktorá ho prevyšuje.

Boh sám nás vyzýva: „Prestaňte už a uznajte, že ja som Boh, vyvýšený nad národy, vyvýšený nad zem.“ (Ž 46: 11) Znie mi to ako memento pre svet týchto dní, aj pre mňa. V každodennosti, v mnohých oblastiach života, vždy, keď chcem raziť svoje cesty, namiesto hľadania tých Božích.

Dokážeme niekedy skloniť hlavu ako Jób v kapitole 42,2-6: Tu Jób odpovedal Pánovi:  "Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť. Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať ver' som nemohol. Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť, budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa. Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo. Tak korím sa už, budem robiť pokánie a (posypem sa) prachom, taktiež popolom."

Verím, že sa tam každý vo svojom živote dostaneme. Vtedy nám sám Boh bude s radosťou otvárať nové komnaty JEHO poznania, dávať JEHO múdrosť a JEHO radosť bude našou silou vo všetkom. Čo viac potrebujeme?

Andie Zaťková
Zdroj: internet, materiály komunity Il Cantonuovo, Siena, Taliansko
Ak náhodou nemáte poruke Bibliu, tu sú spomínané citáty:

Rim 8, 5-6: „Lebo tí, čo žijú podľa tela, zmýšľajú telesne, ale tí, čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne. A zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj.“

Rim 8, 9: „Lenže vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch. Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho.“

Rim 8, 10: Ale ak je vo vás Kristus, telo je síce pre hriech mŕtve, no duch je život pre spravodlivosť. A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.

Jn 4, 23-24: „Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov.“

1 Kor 6, 19-20: „A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.“

Rim 12, 1-2: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“)

Ef 2, 8-10: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.“