Bilingválna výchova dvoch Slovákov

Adrianka má 34 rokov, pochádza z BA, je vydatá, vyštudovala angličtinu a knihovedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, momentálne je na materskej dovolenke s tretím dieťatkom, Jakubkom, no popri ňom sa venuje vyučovaniu anglického jazyka, navštevovala materské centrum, v ktorom učila angličtinu predškolákov a nedávno začala chodiť na taliančinu.

 

Adrianka, si jediná z môjho okolia, alebo aspoň z tých, koho ja poznám, kto sa vydal dosť nevšednou cestou – komunikovať s vlastnými deťmi 100%-ne v cudzom jazyku, hoci sama si rodená Slovenka i muža máš Slováka. Kto ťa inšpiroval k takémuto rozhodnutiu?

Povedala som si, že keď som vyštudovala anglický jazyk a sama ho aj vyučujem, a teda ho dokážem naučiť cudzích ľudí, môžem aj svoje vlastné deti. Začala som sa rozprávať po anglicky s mojím synom Martinkom, keď mal 4 mesiace. Jeden impulz som zažila u susedky, ktorá čítala svojej 3-ročnej dcére rozprávky v angličtine. Zrazu jej dcéra povedala: „Maminka, hovor so mnou normálne.“ Pri tomto som si uvedomila a aj naštudovala, že dieťa, pokiaľ je už staršie, si uvedomuje, že už ide o iný jazyk a môže protestovať. Preto teda som sa rozhodla, že začneme od malička.

 

Prečo si sa na to vlastne dala? Čo ťa motivuje?

Myslím si, že v dnešnej dobe je angličtina akoby esperantom, deťom sa otvoria dvere do sveta, ku komunikácii s inými ľuďmi.

A keď som začala s jedným, tak musím aj so všetkými jeho súrodencami. Jedna z prvých zásad je: jeden človek – jeden jazyk. Jeden rodič má stále hovoriť len tým jedným jazykom a druhý rodič druhým. A zásada č.2 : je lepšie, ak sa s deťmi rozpráva v cudzom jazyku otec a matka by mala hovoriť materinským jazykom Ak, samozrejme, hovoríme o intenčnom bilingvizme – t.j. že ani jeden z nás nie je rodený anglicky hovoriaci, čiže nejde o prirodzený bilingvizmus. Ale my sme sa dohodli opačne.

 

Takže vidíš v ovládaní cudzieho jazyka veľký význam. Až do takej miery, že si sa vzdala slovenských veršovačiek, pesničiek a našich domácich jazykových zvratov a perličiek.

Úprimne poviem – bolo mi to aj ľúto, ale povedala som si, že ak chcem kráčať za vytýčeným cieľom, tak  - vychádzajúc zo zásady, že jazyky sa nemajú miešať, tak nemiešam a hovorím s deťmi len po anglicky. Áno, vzdávam sa perličiek - našich veršovačiek. Ale začala som si študovať anglické veršovačky a básničky. A Pán Boh mi vždy v správnom čase poslal do cesty ľudí – anglicky hovoriacich. Raz to bola pani na ihrisku, veľa nám pomohli kamaráti, kde on je Američan, potom jedna rodina z Minnesoty. Radili nám: „Toto sa povie tak, to tak, tu máte dobré detské knižky.“ Veď aj v angličtine je veľa rýmovačiek. Jasné, nie sú to tie naše slovenské...

 

Ide mi skôr o to, že každý  jazyk má okrem komunikatívnej funkcie aj estetickú a emocionálnu.  Máš pocit, že máš s deťmi  rovnako hlboký vzťah, ako keby si s nimi komunikovala vo vlastnej reči?

Nemám to s čím porovnať. Možno viac som to pociťovala, keď ešte deti nerozprávali a ja som nemohla používať naše typické „ťuťuli-muťuli, ťap-ťap-ťapušky. Zvukomalebné krásne slová, ktoré nie sú v angličtine. Hoci ona zas má iné, ale ja som ich len možno nepoznala. Ale teraz už nepociťujem túto ujmu - bláznime sa, jašíme spolu a máme – aspoň dúfam J - krásny citový kontakt.

 

Čo to teda všetko vyžaduje od matky a rodiny? A čo od učiteľky jazyka?

V prvom rade musí mať rodič vnútornú motiváciu, odhodlanie, že sa chce na túto cestu pustiť a jasnú predstavu, do kedy to chce takto robiť. Musí chcieť sám od seba, nikto ho na to nemôže nahovoriť. Treba samozrejme na to dobrú znalosť jazyka. Hoci ja si uvedomujem, že ani ja ten jazyk neovládam na 100% a odovzdávam s ním aj nejaké chyby, čo mi je ľúto, ale je to tak, veď je to môj druhý jazyk. Je dobré žiť istý čas v tej krajine a potom sa tu doma stretávať s ľuďmi, hovoriacimi od narodenia po anglicky. Čiže aby to dieťa malo aj iné modely. Ja som si povedala, že to chcem robiť do 6 rokov detí, ale dnes vidím, že až dovtedy, kým nebudú mať dostatočnú substitúciu. A tú, žiaľ, nevidím v 2 hodinách angličtiny v bežnej základnej škole. Lebo ich chceme dať do normálnej štátnej školy. Ak by som teraz s nimi prestala hovoriť, bol by to úplne stratený čas, lebo deti by asi väčšinu zabudli. A v škole budú pokračovať len I am, you are....Ak by nešli na bilingválnu školu, tak mienim pokračovať.

 

V tom vidím aj ja otázku: deti sa budú v škole úžasne nudiť pri I am, you are.. Čo spraviť, aby   boli poslušné? Veď možno budú vedieť aj viac než sama učiteľka.

(smiech Adrianky): Asi sa porozprávam s učiteľkou, vysvetlím jej, aká je u nás situácia a spýtam sa jej, čo s tým vieme spolu spraviť. Ale naše deti nie sú nejaké hyperaktívne. Čo vedia, nedajú nutne celému svetu vedieť. Nemyslím si, že by narušovali celú prácu na hodine. Maťko je, myslím, veľmi rozumný v tomto a dá sa ho inak zamestnať. Možno si ho učiteľka vezme za spolupracovníka. A rozhodne sa majú čo učiť v písomnej podobe jazyka, písať v angličtine zatiaľ nevedia.

 

Myslíš si, že sa ti zatiaľ darí uskutočňovať svoj  cieľ? Rozumejú vaše deti skutočne hovorenému anglickému slovu? A odpovedajú ti tiež v angličtine?

Áno, rozumejú takmer všetko. Ak občas nie, spýtajú sa. A ja im to opisne vysvetlím. Či odpovedajú? Čiastočne po slovensky, niečo po anglicky. „Maminka, toto ti vysvetlím po slovensky“, povie Maťko, ale potom sa vrátime späť aj k angličtine. Motivujem ich aj červenými bodíkmi, ktoré im zapisujem. S vekom nastupujú aj zložitejšie otázky a iné témy, ale snažím sa.

 

Už ste si jazykovú zdatnosť detí odskúšali aj v zahraničí? Aké to bolo?

Áno, boli sme v Anglicku v jednej kresťanskej komunite a bolo to dobré. Martin ešte nemal 3 roky a jeden Angličan bol prekvapaný, keď sa ho niečo opýtal a Maťko mu odpovedal po anglicky. Ten pán vtedy povedal:  „He is not even 3 and he speaks 2 languages“ (ešte nemá 3 roky a už hovorí dvoma jazykmi). Čo mi vtedy prišlo ako príjemná satisfakcia dlhej a namáhavej práce. Ktorou rozprávanie na deti – takmer celý deň  v druhom (teda mne cudzom) jazyku - aj je. Nalejme si čistého vína: na jednej strane je to pre deti veľká výhoda, ale na druhej strane pre rodiča niekedy aj ťažká práca. 

 

Vidíš aj nejaké nevýhody? Spôsobuje táto výučba či výchova  tebe nejaké problémy?

Iste. Hlavne tu na Slovensku. Naše deti vyrastajú v slovenskom prostredí. Napr. keď sa hráme na ihrisku medzi slovenskými deťmi, ja sa snažím niečo mojim vysvetliť, a druhé deti nerozumejú. Vnímam jazykovú bariéru. Ale dá sa na to zvyknúť. Vidím v tom viac výhod ako nevýhod.

 

Predpokladám, že k tvojim charakterovým silným stránkam patrí dôslednosť. Si dôsledná aj napr. na ihrisku, v obchode, skrátka  medzi ľuďmi? Ako to vníma tvoje blízke i široké okolie?

Vonku, v obchode, u lekára nemám problém. V čom vidím trošku problém, je, aby to nebolo na úkor vzdelávania detí. Uvedomujem si, že skutočne všetko im neviem vysvetliť po anglicky, ale snažím sa. A iní? Nesledovala som výrazne spätnú väzbu cudzích. Z času na čas ľudia prejavia svoj obdiv. A že oni by to nedokázali a podobne. Zvykli si. Ale my žijeme v akomsi našom mikrosvete, kde to akceptujú všetci. Čo sa rodiny týka, môj tatinko sa niekedy s Maťkom a Hankou rozpráva po anglicky, aby ich posmelil a aby sa im rozšírili vstupy a aj naši kamaráti s deťmi komunikujú po anglicky, za čo som veľmi vďačná. 

 

Pripravovala si sa na tento krok špeciálne? Istým vzdelávaním...?

Študovala som si rôzne materiály z internetu a keď mal Maťko asi rok, začala som si robiť doktorát na FiF. Jedna z tém bola: Ako vychovávať bilingválne deti. Vtedy mi poradila vedúca katedry anglistiky, že k tomu už existuje celá štúdia, a tak som siahla po literatúre od docenta Štefánika, ktorý sa touto témou zaoberá asi 20 rokov a svoje deti má bilingválne, hoci obaja rodičia sú Slováci. Vydal publikáciu „Jeden človek, dva jazyky“. A v nej je veľa, veľa užitočného.

 

 

Od koľkých rokov si Martinko a Hanka začali uvedomovať, že sú v ich živote prítomné dva rozdielne jazyky?

To neviem. Ale viem, že ak sa na deti hovorí od narodenia dvoma či dokonca troma jazykmi, v ich mozgu sa vytvára akoby jedno jazykové, rečové centrum, čiže oni to vnímajú len ako jeden jazyk. Neviem, kedy príde fáza rozlíšenia. Asi keď mal Maťko 2 roky, pýtali sme sa ho, ako niečo povie mamina a ako tatino. Ale nevedel, že toto sa nazýva angličtina a toto slovenčina. Vedel len: takto hovorí mamina, takto tatino. Vedel jednotlivé slová  priradiť k istej osobe. A preto by mal jeden človek hovoriť na dieťa len jedným jazykom.

 

 

Nemala si strach, že vaše deti nebudú ovládať ani jeden jazyk?

Nie. No sledovala som, či mi odpovedajú, či reagujú a keď som videla, že áno, pokračovala som v tom. Maťko začal hovoriť ako jeden a polročný. Niektoré deti začnú skôr, iné ešte neskôr a rodič nevie, v čom to je. Keď sa pozrieme na južné  Slovensko, tam vyrastajú ľudia bežne s obidvoma rečami a nikto to tam nerieši. 

 

Poznám  Slovenku žijúcu v Rakúsku, vydatú za Rakúšana, ktorá  z obáv o oneskorený rečový vývin svojich detí s nimi vôbec nehovorí po slovensky, čoho výsledkom je, že jej vlastné deti nerozumejú svojej mame, babičke, sesterniciam... Čo by si povedala alebo odporučila podobnej žene, ktorá by za tebou prišla s takýmito obavami?

Odporučila by som jej, aby určite rozprávala s deťmi rodným jazykom, lebo neskôr je už veľmi malá šanca, že sa ho naučia. Ja mám rodinu vo Švajčiarsku a v Nemecku. Bratrancov otec sa so synom rozpráva po slovensky, takže on nám v pohode rozumie, ale so sesternicami vo Švajčiarsku sa nikto nerozpráva po slovensky, hoci neviem, z akých príčin, a je tu rečová bariéra. Nedokážu sa porozprávať so svojimi starými rodičmi žijúcimi tu. Každá matka má na to príležitosť, len keď je s deťmi doma, teda od nula rokov do - dajme tomu - troch. Keď už pôjdu do škôlok a škôl v tej krajine, pôjde jej rodný jazyk do úzadie, preváži prostredie. Odporučila by som jej, aby sa zahltila slovenskými knižkami, filmami, aby vystavovala deti, ale aj seba slovenským podnetom. Aby ju buď navštevovali starí rodičia, alebo aby deti chodili často na prázdniny k nim, aby sa ten jazyk utvrdil a potom už len udržiaval. Je to obeť, chce to veľkú dôslednosť a odhodlanosť.

 

Je teda možné, že sa dieťa oneskorí v hovorení?

Vychádzam zase len od docenta Štefánika a z jeho 20-ročného výskumu. On hovorí o mýtoch, panujúcich v našich mysliach: že ak hovoríme dvoma jazykmi na deti, dieťa  sa bude zajakávať alebo sa mu oneskorí rečový vývoj. Sú to vraj len mýty, výskumami, vedecky nepotvrdené.

 

Psycholingvistika - hraničný odbor psychológie sa zaoberá výskumom prepojenia nášho myslenia s rečou. Myslíme v pojmoch, s rozvojom myslenia sa teda vyvíja aj jazyk a s osvojovaním jazyka sa rozvíja myslenie. Čo si si uvedomila v tejto oblasti?

Neviem. Takto som sa nad tým nezamýšľala.

 

Ak by si sa mala rozhodnúť ešte raz odznovu, išla by si do toho opäť?

Určite. Neľutujem.

Za rozhovor ďakuje a veľa rastúcej motivácie a úspechov praje Alena Ješková