Achaltekinské zlato

          Krása ženy vychádza z vnútra. Ak sa vo vašom vnútri hromadí prívalová vlna tsunami,  je čas sa zastaviť. Oplýva vaše vnútro pokojom? Poviete si: to sa nedá ! Toľko toho musím stihnúť, toľkí ma potrebujú. Nič nestíham a na nič nemám čas!

 Nejedna charizmatická osobnosť vám však prezradí, odkiaľ čerpá toľko sily, energie ... Nie je to vždy len pred Bohostánkom na kolenách. Skúsili ste sa už niekedy započúvať do zurčiaceho potoka, ten tiež rozpráva svoj príbeh, alebo zájsť na nejaké netradičné podujatie. Hľadať krásu, ktorá je skrytá vašim očiam a len v určitom momente, ak budete hľadať, ju objavíte. Dodá vám novú silu. Počuli ste už niečo o tom, že princ šiel hľadať svoju princeznú na krásnom bielom koni? Určite, zišlo vám však niekedy na um, porozmýšľať, či aj rozprávka o Slncovom koni môže skrývať kúsok pravdy ? Až donedávna som sa touto druhou alternatívou nezaoberala. Prišiel však deň "D".

 Mám veľmi rada štvornožce, špeciálne skutočné tátoše, nie tie pod kapotou. Tak som zašla na výstavu potešiť svoje oči úžasnou nádherou, ktorou Stvoriteľ obdaril tieto ušľachtilé tvory. Po istom čase, nedali sa prehliadnuť, zlaté kone! Na vlastné oči som uvidela zlaté kone. Diváci boli informovaní, že sú to achaltekinské kone. Týmto koňom sa nepodobá žiaden iný kôň. Chovajú ich v žrebčínci v Stavropoľsku, ale tie, ktoré sme videli my, majú teraz svoj domov v Čechách pri Prahe. Tieto kone nemajú hrivu, je to pre ne charakteristické. Na výstave bolo prezentované plemeno španielskeho koňa, pre ktorého je charakteristický dlhý chvost a nádherná hriva. V snahe získať čo najlepšie hodnotenie, chovateľ zbavil svojho tátoša týchto charakteristických znakov, tým poškodil jeho prirodzenú krásu. Nezískal ocenenie. My, ľudia 21. storočia sme presvedčení, že musíme stále niečo vylepšovať, lebo tak to diktuje "krutá pani Móda".

             Domovom achaltekinského koňa sú oázy v púšti Karakum severne od Iránu v Ašchabade. V nehostinnom prostredí vyrástol húževnatý koník, na pohľad nepríťažlivej farby, ale v určitých okamihoch zažiari v celej zlatej kráse. Nie je to zásluhou človeka, ale brata slnka.

Slávny nemecký zoológ Alfred Admund Brehm vo svojom životnom diele Život zvierat spomína, ako si svojho koňa ctia Arabi. "Nehovor, že toto zviera je iba môj kôň., radšej povedz, že je to môj syn! Veď beží rýchlejšie ako búrkový vietor, rýchlejšie, ako prenikne pohľad do krajiny nad rovinou. Je čistý ako zlato. Jeho oko je jasné, zrak ostrý natoľko, že uvidí aj vlas v tme. Rýchlonohú gazelu dobehne vždy a orlovi povie : ponáhľam sa, pridaj! Keď započuje jasanie dievčat, zaerdží od radosti. A keď začuje hvizd guľky vystrelenej z pušky, len sa trochu viac rozbúši jeho priateľské srdce. Z rúk žien rád prijíma almužny, na nepriateľa však útočí svojimi kopytami rovno do tváre. Keď môže bežať, ako mu srdce ráči, v jeho očiach  sa objavia slzy radosti. A je mu jedno, či obloha je žiarivo modrá, alebo ju vietor prekryl oblakmi púštnej búrky...".

V domácnosti či na pracovisku sa nezaobídeme bez kalendára. Usilovne do neho značíme význačné udalosti či denné povinnosti. Oslovila ma myšlienka z jedného článku. Na čo sa dennodenne dívaš, po tom začne tvoje srdce túžiť. Roky hľadím, tak ako každá z vás do kalendára, bez toho, aby som si uvedomovala, čo mám pred očami. Na istej návšteve som si uvedomila, že toho roku sú to práve achaltekinské kone, ktoré na bielom podklade neoplývajú kúzelným slnečným jasom a predsa, akoby ma vtiahli do svojho sveta. Každá jedna z nás má svoj svet. Niekto je očarený detskými tváričkami, niekto sa kochá panorámou vysokých hôr a niekto denne hľadí na Jadranské more či módne hity.

Povzbudením pre nás všetkých je, že krása sa môže dotknúť nášho srdca vo chvíli, kedy to najmenej očakávame. Prenikne nás a aj my sa zahalíme do slnečného jasu. Chce to však našu ochotu nedívať sa len cez "slnečné okuliare" a byť " online".

Rafaelka