Zaručená cesta k (ne)uzdraveniu

V jednom prenajatom byte bý-vajú štyri dospelé pracujúce ženy. Všetky zatiaľ slobodné. Dobré baby sú to, ba zlaté – povedali by ste. Príjemné, ochotné pomôcť iným. Ale po-máhajú aj sebe samým?

Keď sa s jednou z nich pustím do reči, začne nadávať na ži-vot, na svet, na Boha. Aký je vraj krutý, manipuluje s nami ako s bábkami, ťahajúc ich/nás na nitke, nič nikdy pre ňu neu-robil, ale ona mu denne odo-vzdáva život do rúk...
Koľkokrát som jej vyrozprávala svoje úžasné príbehy, keď Boh zasiahol, čosi zmenil, uzdravil, konkrétne prehovoril a že ja ho vnímam ako skvelého. „Ale ja mám inú skúsenosť,“ zaznie z druhej strany. „Je krutý.“ Ču-dujem sa, prečo mu teda zveru-je denne svoj život...
Už roky sa jej snažím porozu-mieť, už roky ju ospravedlňu-jem, vnímajúc, ako veľmi je pozraňovaná, ubitá, sklamaná z prehier v živote. Už roky som svedkom jej utápania sa v sebaľútosti a v bolesti, v ktorej sa utvrdzuje s pomocou podobne negativisticky nalade-ných spolubývajúcich. Nie všetky sa spoločne ponárajú do skepsy a beznádeje, jedna sa snaží ostatným prinášať svetlo. Svetlo poznania a silný zážitok lásky, akým ju obdaril a obdarúva denne náš skutoč-ne dobrý Boh. Lenže ony stále dokola len: Nemám muža, Boh neobrátil Dušana, i v tejto novej  robote je to na figu, stále pribe-rám, neviem skončiť s jedením, nevypočul ani jednu modlitbu...
Jedného dňa som si však uve-domila, že to ďalej takto nemô-že ísť. „Už dosť!“ vyhlásila som. „Ja nie som povinná ani ochot-ná počúvať tieto urážky na ad-resu Osoby, ktorá nespôsobuje nikomu utrpenie, práve naopak – pomáha žiť radostne. Nevolaj mi, ak máš v pláne bedákať.“  Pochopila som, že tie mladé ženy nechcú ísť von z depresie. Stále sa totiž v nej utvrdzujú.
Už viacerí im podali pomocnú ruku, modlili sa za nich, pozý-vali do spoločenstva. No z toho, kde boli, odišli so slo-vami toto nie je pre mňa. A veľa ráz počuli povzbudenie, že sa nesmú samy preklínať negatív-nymi výrokmi, no „veselo“ to robia i ďalej.
Neodpustila som si ešte po-slednú poznámku: „Moja, ak sa denne odovzdávaš Pánovi, čo je potom modlitba? Že ty diktu-ješ Bohu, čo má spraviť, alebo že mu vlastne dávaš súhlas, aby On konal, čo On ako tvoj Kráľ chce?“
Zložila som slúchadlo.  Toto som si dovolila preto, lebo ona vie o mojej láske k nej a ja po-znám jej dôveru ku mne. Proste – poznáme sa už dlho. No ihneď sa ma snažili ovládnuť vyčítavé myšlienky typu aká som to len kresťanka, ale Duch Svätý mi ich pomohol rozlíšiť – sú falošné. Ja nemusím mať účasť na nikam nevedúcom sťažovaní sa. Veď ani ja sama nie som najsilnejšia, nepotrebu-jem preto spochybňovať svoju vieru! Tu už nejde o priateľské načúvanie – v tomto prípade jej pravdepodobne nepomôže.
Postupne som si zostavila zoz-nam činností, ktoré vám naisto zabezpečia, že sa nikdy neuz-dravíte.
-    Nahlas hovorte každý deň o sebe negatívne.
-    Vedome sa obklopte ľuďmi, ktorí majú problémy so sebou samým a zmýšľajú pesimis-ticky.
-    Zapájajte sa aktívne do de-bát, kde je ťažiskom kritizo-vanie a ohováranie.
-    Živte v sebe pocity krivdy, ktorú vám ktokoľvek spôsobil. Neodpustite im ju.
-    Pripomínajte si minulosť, hlavne jej temné udalosti.
-    Vyhýbajte sa zhromažde-niam, kde sa uctieva Boh a modlia sa za ľudí.  
-    Pred každou príhovornou modlitbou za vás sa vopred v mysli rozhodnite, že i tak nebude fungovať.
-    Nečítajte Božie slovo. Alebo ak si už prečítate, zo zásady mu neverte.
-    Porovnávajte sa s inými, pre-dovšetkým tými, ktorí sú po-žehnanejší než vy. Ticho  (i podvedome) im záviďte.
-    Pozerajte ťažké, smutné psy-chologické a depresívne fil-my. 

Miriam Ileková