... a kolobeh nedorozumení sa rozširuje...

Život je nevyspytateľný a nevieme, čo nás pri jeho zdo-lávaní postretne. Každú jednu z nás v ňom poctia prítomnos-ťou príjemné i nepríjemné uda-losti, ako aj príjemní či menej príjemní ľudia. Práve tí, pre nás menej príjemní, nám často ublí-žia, pretože im to dovolíme! Samy pred sebou pripustíme, ako nám ublížili, a zatrpkneme voči nim. Neraz sa však stáva, že potom si vylejeme zlosť i na ľuďoch, ktorí s naším trápením nemajú nič spoločné, a kolobeh nedorozumení a nenávisti sa rozširuje. Jediný, kto má z toho radosť, je však iba otec lží!
Nastáva otázka – dá sa tento kolobeh zastaviť? Je to vôbec reálne možné? Niektoré z nás tomu veria, iné nie, pretože sú až príliš sklamané kvalitou svo-jich vzťahov. Neraz, keď je nám ublížené, sa snažíme tváriť, že je všetko O. K., ale vnútri sa zožierame klamstvom voči se-be  a vnútri seba zúrime. Už ani neveríme, že to bude raz dob-ré. Možno dokonca i hráme divadlo, aby iní videli, aké sme milosrdné a dobré. Ale prečo? Ide nám viac o to, ako nás vnímajú druhí, alebo skôr o to, ako nás vidí Boh Otec?
Inokedy zas chystáme pomstu, lebo urážka od iných je príliš neznesiteľná, príliš pokorujúca, príliš oberajúca o rozdávanie lásky... Reagujeme rôzne, pod-ľa vlastných pováh ovplyvne-ných správaním ľudí v našom okolí či ľudí zo sveta médií. Prvý spôsob ničí nás samé a trpíme potom depresiami, druhý ničí aj našich blížnych.  
Často mi pošlú priatelia e-mailom rôzne prezentácie a v niektorých sa nachádzajú i úžasné výroky. V jednej takej bolo napísané: „Umenie žiť nie je hrať s dobrou kartou, ale umením žiť je vyhrať so zlou kartou.“  Našou zlou kartou môžu byť aj aktuálne, nie práve ideálne vzťahy či už v rodine, alebo škole, na pracovisku...
Na to, ako zareagujeme, vplýva momentálny stav duše, okol-nosti, avšak do veľkej miery aj naše zranenia z minulosti! Možno sa vám to zdá teraz nepodstatné, opak je však pravda. Tie zranenia sú totiž odpoveďou na otázku, prečo nás dnes niektoré veci, udalosti a ľudia tak vytočia.
Zranenia je dobré liečiť
Keď sa nám stane ťažký úraz, narýchlo si ošetríme bolestivé miesto, no vyhľadáme aj od-bornú lekársku pomoc. Nie je to tak? A čo naša duša? Nemáme len telo ale aj dušu, o ktorú sa treba rovnako postarať. Stretla som sa s názormi, že stačí, keď sa pôjde na spoveď raz do ro-ka, napr. na Vianoce. Ak je však človek veriaci kresťan, naozaj mu to stačí? Nevravím teraz o hrozbe predčasného úmrtia a neriešim ani príčiny, prečo človek nemôže alebo nevládze ísť na spoveď, a dokonca si nemyslím, že spoveď ako taká nás uzdraví. Nie je totiž spoveď ako spoveď! A aj po ozajstnej uzdravujúcej spovedi, keď pocítime veľký príval božej milosti a lásky, sme po čase zase tam, kde sme boli predtým. Iste, okolnosti a ľudia nás k tomu doženú, ako si možno povieme, ale ja si mys-lím, že je to v nás.
Ozajstnou uzdravujúcou spoveďou sme prijali milo-srdnú ošetrujúcu prvú po-moc pri našej duševnej havá-rii, neprijali sme však ná-sledné uzdravovanie vlast-ných duševných zranení. Možno si teraz kladiete otázku, o akých zraneniach píšem. Sú to zatrpknutosti voči iným, ne-odpustenia pre rozličné príčiny sebe alebo iným, neprijatie samých seba a iných takých, akí sú, rôzne prekliatia na našu adresu a iné, na ktoré prídete určite aj samy. Prvým dôležitým krokom, ako začať liečiť dušu po uzdravujúcej spovedi, je modlitba a rozdávanie lásky iným. Mne veľmi pomohla mod-litba vnútorného uzdravenia od jedného priateľa. Tá nerieši len momentálny stav duše, ale uzdravuje i udalosti minulosti, ba ide až do obdobia predkov. Dobrý Boh takto lieči aj zrane-nia, na ktoré sa už ani nepamä-tám, napr. zranenia utŕžené v brušku maminky v čase teho-tenstva. Po tejto modlitbe som sa naozaj začala nevedomky meniť. Začal sa vlastne meniť  môj vzťah k ľuďom, ktorí mi akokoľvek ublížili, ktorých bo-jové rany som si pripustila, aby sa ma dotkli. Dobrým dl-hodobejším liekom boli a sú rozhovory s priateľmi.

Lucia Šoltýsová