TVOJ ODEV HOVORÍ...

Išla som v jeden horúci letný deň ku klienotvi do jeho súkromného bytu. Otvorila som chytro skriňu, vytiahla biele tričko s ramienkami, z druhej skrine zase sukňu, hlavou mi preletela len myšlienka utvrdzujúca ma v tom, že modrá sa k bielej super hodí, k tomu červený komplet náušníc, náramku a náhrdelníka, remienkové modré sandále na podpätku, skontrolovanie dcérenky, či sa nestihla medzičasom „zapatlať“, a už sme boli vo výťahu. V autobuse som riešila len šedivé kopance na svojej sukni od jej topánočiek. Ale na toto si už zvykám. Jednoducho, málokedy prídem niekam úplne čistá. Sediac za stolom oproti môjmu klientovi, mladému oteckovi, zacítila som niekoľkokrát jeho letmý, takmer automatický pohľad na moju hruď, obopnutú úzkym tričkom s väčším véčkovým výstrihom. Rovnaký, opäť mužský pohľad mi neušiel ani na zastávke, kde sa tento pán so mnou pustil do rozhovoru o mojej malej, ktorá sa hrajkala s kamienkami. „Máte radosti i starosti s ňou, však?“ A zase ma prenikavo sledoval tam, kde mi to nie je príjemné. Čo som tak málo oblečená? Doma som sa potom skontrolovala v zrkadle. Uf, myslela som si hádam, že matka už prestáva byť ženou? Áno, myslela som si to, veď nedávno som mala pocit, že sa po mne dívali len za slobodna a že muži sa fakt obzerajú len za single „fešandami”, a hlavne, že ja k nim iste nepatrím. Nie, žiadny nekalý úmysel som nemala – na to pri hektickom obliekaní ani nemám kedy myslieť. Len mi to nedošlo. A hneď v ten istý deň mi e-mailom prišla úvaha od jednej ženy s množstvom citátov mužských autorov na margo ženského obliekania. Sprísňujú sa sankcie pre „zlých“ mužov, ktorí sú na ulici i v práci dotieraví, v horšom prípade obťažujú, v najhoršom znásilňujú, ale kto povie nevinným ženám, že sa trošku viac než kedysi obnažujú? Celosvetová sexualizácia cez masovokomunikačné prostriedky je na vzostupe, v školách chceme vyučovať sexuálnu výchovu bez kontextu rodinnej, no a hanblivosti, kedysi považovanej za vôňu kvetov a ozdobu, čo okúzľuje, sme sa vysmiali do tváre. My ženy bojujeme proti vykorisťovaniu a za ochranu našej dôstojnosti a pritom sa jej samy zriekame, keď vystavujeme kdekomu na obdiv lákavé telesné partie. Svojím outfitom občas hovoríme „no poď, dotkni sa, vezmi si ma“ a potom zažalujeme aktívneho vinníka. Úvahu žena zakončuje slovami Karla Čapka: „Neverte, že nahota je estetická, pretože k obnaženému telu nemôže zostať človek ľahostajný.“ Ihneď sa mi vybaví nedávny zážitok u známych. Mama radí svojej dcére, oblečenej v ultra výstrihu: „Nevyťahuj si ten top vyššie, veď máš aj podprsenku.“ Na to mladá: „Ale veď mám len 13.“ – „No a? To sa dnes tak nosí.“ V matkiných očiach som vtedy čítala prefíkanosť skúsenej. Kiežby sa to raz neobrátilo proti obom.
Vypínam počítač a vraciam sa k svojmu šatníku. Takže toto tričko, toto a toto budem nosiť len doma. Tu sa tomu ktosi veľmi poteší. A usmejem sa. Tu je to povolené i žiaduce.

Maja