Raj v duši

Tento príbeh sa odohral asi pred pätnástimi rokmi:  Keď som si u vodiča autobusu kupovala lístok, namiesto stanice, do ktorej som sa chcela dostať, som mu oznámila ako cieľ svojej cesty stanicu podstatne bližšiu. V tom čase som sem-tam takto cestovala v snahe nejakú tú korunku ušetriť. Došli sme do dedinky, kde som mala vystúpiť. Vodič, mladý chalan, chvíľu čakal a vo svojom zrkadle hľadal pohľadom, kam som si sadla. Naše oči sa stretli. Vstal, podišiel ku mne a pred plným autobusom sa ma rázne opýtal: „Chceli ste predsa vystupovať, nie?!“ „Ach, to sme už tu? Áno, prepáčte, neuvedomila som si to...“ odpovedala som a s nevôľou som vystúpila. Bolo mu jasné, s kým má do činenia, a patrične mi to dal najavo. Pohľady všetkých ma vyprevádzali von.
            Vôbec som nebola nadšená tým, že som sa ocitla v tejto „diere“. Vedela som, že odtiaľto mi autobus domov tak skoro nepôjde. Tušenie ma nesklamalo – najbližší tadiaľto prechádzal asi o štyri hodiny a aj to len do najbližšieho mesta. Za ten čas sa tu unudím.
            Moja nasledujúca cesta viedla do miestnej krčmy. Tam som si objednala veľkú čapovanú dvanástku a na ex som ju „na stojáka“ hodila do seba pred zrakmi prítomných chlapov. Potrebovala som nejakú tú dávku anxiolytika, teda upokojujúceho prostriedku, ktorý by vo mne otupil pocit hanby zo vzniknutej situácie.
            Na kopci som zazrela železničnú trať a malú búdku, ktorá mala byť železničnou stanicou. V obtiahnutej minisukni a vo vysokých lodičkách som sa vydriapala hore kopcom, kde som akýmsi zázrakom stretla železničiara. Ten ma nepotešil. „Vlak? Dušinka, ten tadiaľto chodí len dvakrát do dňa a dnes už nepôjde...“
            Mala som chuť do niečoho poriadne kopnúť a schuti si zanadávať. Namiesto toho som si nešťastne sadla na zem, veď niekde tento čas budem musieť prečkať. Ako som sedela, všimla som si, že je vôkol mňa množstvo krásnych farebných kvetov. Bola skorá jeseň, včielky poletovali z jedného kvetu na druhý a svojím bzukotom pretínali úžasné ticho. Hneď blízko mňa rástli divoké jablone husto obsypané svojimi plodmi. Slnko sa striedavo opieralo o moju tvár, striedavo vysielalo spomedzi oblakov svoje lúče na okolité hory. Z výšky, do ktorej som sa pred chvíľou tak znechutene vyštverala, som ich s úžasom pozorovala.
            Premenená atmosférou veľkomesta, v ktorom som roky študovala, som už dávno prestala vnímať, aké krásy v sebe skrýva prichádzajúca jar či odchádzajúca jeseň. Iné lákadlá pretvorili moje myslenie a konanie, i keď časom som z nich zažívala mnohé sklamania a v duši sa uhniezdil pocit prázdnoty...
Do ticha a pokoja som dávno prestala vstupovať. Pocítila som, ako mi to chýba. Začala som sa modliť. Po dlhom, veľmi dlhom čase som prijala pozvanie do Božej prítomnosti a stále sa sýtiac pohľadmi na okolitý (pre mňa) raj som odpovedala Bohu na jeho lásku svojou túžbou po niečom inom, po niečom hlbšom, ako som predtým žila.
Nejaký ten mesiac, rôčik ešte trvalo, kým som Bohu povedala svoje „áno“ bez výhrad. Viem však, že naše stretnutie v „zapadnutej diere“ k môjmu rozhodnutiu významným spôsobom prispelo.
            Dnes sem-tam prechádzam svojou zabudnutou dedinkou. Márne sa snažím nájsť to miesto, ten kúsok raja, ktorý mi Boh na chvíľu daroval. Je tam niekoľko lúk plných kvetov, na ktorých rastie niekoľko divých jabloniek. Sú to obyčajné lúky, akých sú na Slovensku tisíce. Nikdy nezabudnem, že na jednej z nich som sa stretla s Bohom. A to, že ju neviem presne nájsť, mi pripomína jednu pravdu – že raj asi nie je miesto, ale stav duše.
Eva

Dieťa za každú cenu?
           
Pred časom som sa stretla so svojou priateľkou, ktorá vtedy mala čosi vyše 30 rokov. Pobúrená mi vyrozprávala nepríjemný zážitok z gynekologickej ambulancie. Lekárka jej odporučila, aby sa zamyslela nad čoraz sa znižujúcou pravdepodobnosťou priviesť na svet vlastné dieťa. Moja priateľka jej odpovedala: „Pani doktorka, ja ale nepoznám človeka, s ktorým by som chcela vychovať dieťa...“ Lekárka na to: „Ja vám však nehovorím, aby ste si našli muža na celý život, ja vás upozorňujem na to, že vaše biologické hodiny tikajú. A, mimochodom – slobodné matky sa dnes nemajú až tak zle...“
            Ostala som ako obarená. Viem, že priateľka Agátka miluje deti a veľmi trpí tým, že dosiaľ nepoznala človeka, s ktorým by ich chcela mať. Stretnutie s lekárkou okomentovala asi takto: „No to určite, teraz si to s niekým zabezpečím a o pár rokov, keď stretnem niekoho, kto za to bude stáť, to budem ľutovať...“
            Nedávno som sa však dozvedela, že Agátka, napriek svojim zásadám, ktoré vždy mala, vstúpila do vzťahu so ženatým mužom. Nechcela od neho nič iné, len dieťa. Žiaden rozchod s manželkou ani svadbu s ňou, len dieťa. On, našťastie, s tým nesúhlasil a vzťah sa skončil. Agátka je nešťastná viac ako predtým. Uzatvorila sa do seba a odmieta aj stretnutia s ľuďmi, ktorí jej vždy boli blízki.
            Podobnú skúsenosť z tej istej gynekologickej ambulancie má aj moja kolegyňa z práce Hanka. Má okolo tridsaťpäťky, je slobodná a bezdetná a v jej prípade rada lekárky vo veci porodiť dieťa vyzerala asi takto: „Dnes na to muža priamo ani nepotrebujete. Dnešná veda poskytuje toľko možností...“ Hanka sa nad vzniknutou situáciou povzniesla a povedala si: „Ja mám na to svoj pohľad.“
O rok však Hanka prišla za mnou a porozprávala mi svoj sen. Z toho sna priam kričala túžba po dieťati. Povedala som jej: „To je prirodzené, že tá túžba v tebe je, všetko však má svoj čas, počkaj, vyplatí sa ti to...“ Ona mi na to odpovedala: „Vieš, keď ja rozmýšľam nad tým, či tá lekárka nemala pravdu?!“
A ja zasa rozmýšľam nad tým, akou mierou v skutočnosti ovplyvnila lekárka myslenie oboch spomínaných žien. Ponúkla im na prvý pohľad pre ne absurdné možnosti, obe však predsa nad nimi časom uvažovali.
            Túžba po materstve je v žene hlboko zakorenená. Rovnako je spätá s túžbou stretnúť muža, ktorý sa stane jej oporou, istotou, otcom ich spoločných detí. Žiaľ, súčasný moderný svet ponúka aj iné, na prvý pohľad „jednoduchšie“ alternatívy. Stále však platí, že jedine Božia cesta, hoci pretkaná mnohými bolesťami a nenaplňujúcimi sa očakávaniami, je tá najistejšia a jediná správna.          
Ani my s manželom zatiaľ nemáme deti, hoci môj vek sa blíži k 40. Napriek tomu je náš spoločný život krásny. Modlíme sa spolu za dieťa, Boží dar, dar, ktorý si nemožno nijakým spôsobom vynútiť. Aj keď i nám boli ponúknuté alternatívy. My ďalej čakáme, otvorení Božiemu hlasu, a tešíme sa, čím nás náš Pán prekvapí.
Elena
           
Veľké veci začínajú malými krokmi

Slovné spojenie „spoločenská angažovanosť“ znelo kedysi v mojich ušiach prinajmenšom komplikovane a sofistikovane, ako možno aj niektorým z vás, ktorí sa aj vďaka Miriam zamýšľate nad jeho významom. Veľakrát som si toto spojenie spájala s politikou, či globálnymi problémami, ktoré boli mne - obyčajnému človeku – veľmi vzdialené. Môj krátky príspevok k tejto téme má za cieľ pozrieť sa na tento pojem aj z inej stránky – možno „od podlahy“ - a povzbudiť vás, aby ste mali odvahu kráčať v našej spoločnosti ako vo vašom domove - mieste, kde bol každý z nás pozvaný zmysluplne napĺňať svoju existenciu. Myslím si totiž, že ak sa budeme na tomto svete cítiť ako doma, spôsobí to, že sa budeme radi a so zápalom v duši angažovať za spoločné dobro. Keďže nechcem písať ani politologické ani psychologické teórie o spoločnosti, napíšem vám moju, či skôr našu osobnú skúsenosť ako sa dá začať robiť niečo pre iných a tým prispieť k spoločnému dobru.
V júni 2007 sme spolu s naším spoločenstvom založili Občianske združenie Ain Karim, ktoré má za cieľ svojimi aktivitami budovať našu spoločnosť na komunitných princípoch – teda na princípoch rodiny, zmierenia, zjednotenia, vzájomnej spolupráce a akceptácie.
            Viacerí sa pýtajú, čo znamená pomenovanie Ain Karim a prečo sme si ho vybrali ako názov pre naše občianske združenie. Ain Karim je mestečko neďaleko Jeruzalema, v ktorom sa podľa kresťanskej tradície stretli dve ženy, obidve v komplikovanej a neobvyklej situácii, ktorej zdrojmi aj riešením boli zaujímavé stretnutia. Jednou z nich bola Alžbeta, žena v zrelom veku, dlho považovaná za neplodnú a odcudzovaná spoločnosťou, ktorá neskôr zázračne počala a porodila Jána Krstiteľa – proroka obrátenia. Druhou ženou bola Mária, chudobná mladá deva, ktorá počala dieťa prinajmenšom zvláštnym spôsobom a vďaka jej súhlasu priviedla na svet Spasiteľa – Ježiša Krista. Ain Karim je teda miestom stretnutia sa ľudí všetkých generácií v neobvyklých a komplikovaných situáciách, ktoré napriek svojej bolesti priniesli aj nádej a radosť pre mnohých. Zdalo sa nám to pre nás symbolické, keďže našou víziou a snom je vybudovať DOM PRIJATIA ako miesta domova a uzdravenia pre všetkých ľudí bez rozdielu. Ľudí, ktorí sa ocitli v krízových situáciách i pre tých, ktorí túžia po hodnotnejšom a zmysluplnejšom živote.
            Jedným z „miest stretnutia“, o ktorom by som vám rada niečo napísala, je náš projekt 3R - Radosť Rozdávaním Rastie. 3R je jednoduchá aktivita, ktorou sme vykročili vpred, aby sme spoločne spravili niečo dobré pre druhých a začali napĺňať svoju veľkú víziu. Je to zbierka potravín, hygienických a školských potrieb, hračiek, kníh organizovaná v predvianočnom čase. Spoločne s nami sa do nej zapájajú aj organizácie ako Mestský úrad Šamorín, slovenská a maďarská ZŠ, RKFÚ Šamorín, Inštitút dcér Márie Pomocnice Šamorín, Územný spolok Červeného  kríža v Šamoríne a približne tridsať miestnych dobrovoľníkov rôzneho veku, pohlavia, vzdelania, skúseností. Z nazbieraných vecí robíme balíčky, ktoré potom prinášame chudobným rodinám v Šamoríne a jeho okolí a aj do domova dôchodcov, špeciálnej ZŠ, detského domova a utečeneckého tábora. Projekt prebehol v Šamoríne už dvakrát a podporili sme ním štyridsať rodín. Zakúsili sme, že táto aktivita bola a aj je krásnym nástrojom zjednotenia a premeny pre naše mesto, našich chudobných a koniec koncov aj pre nás samých, ktorí sa jej pravidelne zúčastňujeme.
            Projekt 3R chceme v budúcnosti rozšíriť o pravidelné navštevovanie chudobných rodín a jednotlivcov a byť im nápomocní pri hľadaní odpovedí na životné otázky, zdieľať ich trápenie, problémy a radosti všedných dní. Byť blízko človeku, ktorý trpí a čaká na ľudské objatie.
            V najbližších mesiacoch by sme chceli zriadiť tzv. „potravinovú banku“ pre sociálne slabších ľudí, ktorá by fungovala formou výmeny tovaru za drobné prospešné práce. Chceme týmto ľuďom  pomôcť aj pri hľadaní zamestnania, naučiť ich ako hospodáriť s peniazmi, ako si vybaviť dôležité úradné dokumenty.
            Ako som už napísala, projekt 3R bol prvým krokom za našou víziou a snom, ktorým je už vyššie spomínaný DOM PRIJATIA. Vieme, že náš sen je otázka niekoľkých rokov, pretože momentálne nemáme ani budovu, ani financie na jej výstavbu, či opravu, ale máme niekoľko ľudí s ochotným srdcom a silnou túžbou angažovať sa za tých, ktorí to potrebujú. A práve takto sa rodia veľké veci, pretože všetko začína túžbou a rozhodnutím.
Našou skúsenosťou prvého kroku som vám chcela priblížiť, že angažovanie sa v spoločnosti nie je vzdialený pojem. Asi sa mnohí nebudeme angažovať v riešení globálnych problémov medzinárodného charakteru, avšak angažovanosť znamená aj otvorenie srdca pre tých, ktorí sú okolo a potrebujú nás.
            Ak by ste chceli otvoriť svoje srdce pre tých, ktorí sa ocitli v  krízovej situácii, pozývame vás stať sa súčasťou nášho rodiaceho diela DOMU PRIJATIA. Môžete nás podporiť formou dobrovoľníckej činnosti, zdieľaním vašich nápadov a obdarovaní,  materiálnym darom – trvanlivé potraviny, hygienické potreby, detské oblečenie, hračky, školské potreby alebo finančným darom na č. účtu: 10006-621325/4900. A ak by ste sa chceli dozvedieť o nás niečo viac, určite neváhajte kontaktovať našu koordinátorku Mgr. Ivanu Tisoňovú, tisonova.ivana@gmail.com, +421 918 936 729.
Denisa Adamkovičová: denisa.adamkovicova@gmail.com, OZ Ain Karim

Denisa Adamkovičová