Som slobodná od všetkého alebo pre niečo?

Keď som mala asi 20 rokov, borila som sa s otázkou, čo je Božia vôľa pre môj život. Verila som v Boha, ale po odstupe času vidím, že som neverila Bohu. V jeho existenciu áno, ale jemu samému málo. Dôvera asi môže vzniknúť len voči tomu, koho dobre poznáme a ukáže sa nám ako hodný dôvery. A toto spoznávanie potrebovalo čas. Chcela som mu slúžiť, ale mala som strach z jednej veci. A síce, že bude odo mňa chcieť celibát – aby som šla do kláštora alebo aspoň zostala slobodná, a tak mu slúžila. Darmo mi kamaráti v spoločenstve hovorili o ľudskej slobode, ktorú nám Boh dal, že ma nestrčí s túžbou po mužovi do kláštora, ale ich dobre mienené slová akosi nevedeli preniknúť do mojej mysle a srdca. Vedela som, že odovzdať život Bohu znamená dať mu všetko, teda i to, či ma zavolá do manželstva, alebo pozve k zasvätenému stavu, a na druhej strane som poznala prísľub slobody. Hľadala som v tom pokoj, no nenachádzala. Veľmi to bolelo. Neskôr sa mi dostal do rúk 9-týždňový seminár na rozlíšenie osobného povolania, ktorý mi odhalil skutočnú túžbu v srdci, ktorá jasne smerovala  k manželstvu. A pri tomto seminári som po prvýkrát prežila, že Boh je jemný a zaobchádza s nami citlivo, akceptuje naše sny a emócie. A neskôr, keď som sa zase zaoberala otázkou slobody, som natrafila v Biblii na 1. kapitolu listu Kolosanom, ktorá mi prehovorila rovno do mojej témy. Píše sa tam – parafrázujem – že Božou vôľou je, aby sme ho spoznali a stretli sa s ním, aby sme žili v radosti, aby sme svojím životom robili Pánovi česť a páčili sa mu, aby sme konali dobré skutky a získali silu na trpezlivosť a radostnú vytrvalosť, stali sa jeho dedičmi a prišli do kráľovstva jeho milovaného Syna. Na tomto slove som zrazu dokázala stavať svoj život bez strachu a od neho odvodzovať aj chápanie slobody. Postupne mi došlo, že jeho plán so mnou neznamená, že On niečo vopred vymyslel, nalinkoval a ja musím ísť podľa stanoveného plánu a keď vybočím, budem nešťastná, ale že aj ja smiem plánovať, tvoriť, dopĺňať, navrhovať, vyberať si z X dobrých možností.

     Hoci som veľa počúvala v cirkvi o slobode, dlho som chápala len jeden jej rozmer. A to ten, že človek potrebuje byť vnútorne voľný, slobodný od všetkého – nehovorím o extrémoch ako drogy, alkohol, cigarety... –, ale slobodný vo vzťahu k veciam, peniazom i ľuďom, v zmysle nebyť od nich chorobne závislý, že keď niečo či niekoho z nich stratím, stratím s ním aj zmysel a chuť žiť. Myslím, že Boh dlho pracoval na takomto mojom oslobodení. Učil ma,  aby ma neovládali napr. ani očakávania či názory druhých, aby ma neničili vlastné pravidlá, ktoré som si v snahe po zlepšení charakteru nastavala, aby ma neničili neuspokojené túžby a nevrhali do skepsy. Ukázoval mi, ako sa dá žiť s voľným, nezaťaženým srdcom, ktoré očakáva svojho Boha  a robí to, čo vníma ako správne. A tu práve nastúpila druhá fáza môjho chápania slobody – teda nebyť len slobodný OD všetkého, ale aj PRE niečo. Byť slobodná pre službu, pre obetu, pre pomoc iným. No druhá fáza bez prvej možno ani nejde. Ale ani prvá fáza sama nestačí. Je nesmierne potrebné byť slobodný pre. Napríklad mať slobodu prehovoriť, keď sa treba ozvať, mať slobodu zastať sa slabého a napadnúť zlo, mať vnútornú slobodu vykročiť do náročných úloh, pri ktorých hneď nevidno cieľ, inými slovami, pokúsiť sa dôverovať. A tu som zistila, že sa bojím. Bála som sa použiť svoju slobodu. Uvedomila som si, že mi bolo pohodlnejšie nechať sa viesť ako dieťa za ruku. Zistila som, že by mi aj vyhovovalo nemať slobodu, ale dostať všetko nalinkované, predurčené. A viete, že som to našla u mnohých kresťanov? Áno, v mnohých z nás je toto chápanie Božej vôle i slobody.
     Zvykneme sa pýtať: „Tak je to Božia vôľa alebo nie je, že si mám vziať XY za manžela?“ – „Ak je to Božia vôľa, tak sa tak stane.“ – „Ak mám vtedy zomrieť, tak zomriem, s tým sa nedá nič robiť, načo meniť životný štýl?! “...
     My ľudia neradi používame slobodu, lebo tá nesie so sebou aj kus zodpovednosti. Pozrime sa na následky 40-ročného socializmu. Ako národ sme neuniesli príchod slobody. Niektorí zareagovali anarchiou, iní stádovitosťou, ďalší zmätkom a mnohí rezignovali do ľahostajnosti.
     Dnes veľmi radi operujeme heslami o práve na slobodu. Ale veď my ju máme! Len musíme prejsť jej prvou fázou – byť oslobodení OD. Od pomýlených názorov, naivných očakávaní, od pýchy a vkladania nádejí len do ľudského rozumu a poznania, od filozofie relativizmu, od negativizmu, od strachu o svoju existenciu, od pudovosti, od euro-americkej módy 21.storočia, od klamstva, že človek sám určuje chod vecí... A následne príde fáza prevzatia oprát do vlastných rúk, lebo tie opraty nám už potom nedokaličia ruky, už budeme vedieť, kde je smer a v koho službách a priazni sme.

     I na mňa občas doliehajú pochybnosti o Božích schopnostiach a niekedy i o jeho existencii a v tomto mi nepomáha ani fakt, že už roky s radosťou stojím v jeho službách. No po hodinách rozjímania nad svetom, bolesťou či množstvom náboženstiev vždy dospejem k „dôkazom‟ o Ježišovej  pravosti a láske – a tými dôkazmi sú tisícky premenených ľudských životov. Ľudia, ktorých myslenie Ježiš tak diametrálne zmenil, že sa dnes dokážu krásne obetovať a slúžiť chudobným, väzňom, starým, opusteným deťom, moslimom, hinduistom, malomocným, že riskujú svoj život a zdravie, len aby pomohli a zachránili druhých. Doteraz som nenašla väščiu motiváciu na sebaobetovanie než Kristov kríž a zmŕtvychvstanie. Aj psychické premeny či fyzické uzdravenia, ktoré som mala šancu vidieť vlastnými očami, sa udiali v mene Ježiš.

     O niektorých veciach sa dá krásne písať, ale niektoré sa musia zažiť na vlastnej koži.
I to, že sa nemusím modliť, lež smiem. Že nemusím chodiť do kostola, ale smiem. Že nemusím dodržiavať Desatoro, ale prospievajú mi. Že sa nemusím zodrieť k smrti, ale smiem oddychovať a spoliehať sa na Boha. Musíme sa sami presvedčiť, že neexistuje duchovná technika, ktorou sa prepracujeme k spáse, ale že plnosť a radosť sú tu zadarmo, že nebo nie je len pre pár vyvolených, ale pre všetkých, ktorí oň stoja.

     Niežeby som ja už bola za všetkými bojmi. Nedávno ma manžel upozornil, ako som málo vďačná a ako sa veľmi dívam na zlé udalosti a nechám sa nimi zdeptať. A že práve vďačnosť by mohla byť mojou cestou k spokojnosti. Musím uznať, že v snahe pomáhať iným som sa tak upla na ich problémy, že sa stali mojimi a vrhli ma do beznádeje. A tiež  si málo uvedomujem, že starosti v práci naozaj chce niesť Ježiš za mňa, že práca, ktorú robím, je vážne jeho dielom. Áno, slovami mu všetku záťaž a neistotu odovzdávam, ale v praxi nie. Po mori sĺz a utápaní sa v sebaľútosti, strachu a hneve som sa posadila a začala ďakovať za dobré veci naokolo. A koľko som ich našla! Zrazu sa dostavil pokoj a prúdila ku mne nová sila.   
     Dnes už zase trošku viac dôverujem a cítim sa slobodnejšia i od starostí a nezodpovedaných otázok. Slobodnejšia pre jednoduchú, detskú lásku k nemu. 

Alena Ješková