Kto pôjde?

„Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: ,Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.‘ Vtedy mu spravodliví povedia: ,Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?‘ Kráľ im odpovie: ,Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.‘ Potom povie aj tým, čo budú zľava: ,Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný a nedali ste mi jesť; bol som smädný a nedali ste mi piť; bol som pocestný a nepritúlili ste ma; bol som nahý a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.‘ Vtedy mu aj oni povedia: ,Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?‘ Vtedy im on odpovie: ,Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.‘ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“ (Mt 5, 31 – 46)
Toto Pánovo slovo je veľmi živé. Usvedčuje nás z egoizmu, pasivity a zahľadenia do seba. Druhým dychom nás zároveň povzbudzuje na vnútornú zmenu, z ktorej má vychádzať náš záujem a praktická pomoc ľuďom okolo nás. Ak sa zmeníme my sami, prirodzene sa bude meniť aj naše okolie. Dnešný duch doby tlačí človeka do bezohľadnosti a nezáujmu o potreby a dobro druhých ľudí. Logicky sa nezáujem o dobro druhých v najbližšom okolí prejavuje ešte väčším nezáujmom o dianie v spoločnosti. Priniesť Evanjelium do politiky, zákonov krajiny, do médií a celej spoločnosti sa javí ako niečo neuskutočniteľné, ako niečo, čo je stratou času a energie. Je to lož, ktorej sme sa naučili veriť zvlášť v postkomunistickom období. Veľakrát frfleme na politiku a politikov, na spoločenské dianie, nepáči sa nám to a tamto... no na druhej strane nevyjadríme náš názor na správnom mieste. Nenapíšeme sťažnosť, nevyslovíme názor a argumenty pred tými, ktorí majú možnosť veci meniť alebo ovplyvniť. Deje sa tak pre našu lenivosť alebo nevieru, že niečo môžeme ovplyvniť alebo zmeniť.
Pán Ježiš však konštatuje, že máme byť „soľou zeme“. (por. Mt 5, 12) Ak teda máme byť soľou, musíme byť slaní a mať chuť, musíme mať Kristovo myslenie a byť premenení, aby naše svedectvo bolo živé a oslovujúce. Každý z nás je povolaný prinášať ovocie podľa svojich darov a talentov. (por. Jn 15) A tiež podľa svojich možností. Ako kresťania sme povolaní vplývať na svoje okolie a spoločnosť.
V tejto súvislosti si spomíname na našu rodinnú priateľku tetu Luciu, ktorá žila sama a chorľavá v malom byte v jednom slovenskom mestečku. Predchádzajúci komunistický režim ju pripravil o zdravie, spoločenské postavenie a možnosť angažovať sa naplno vo svojom povolaní. No napriek tomu sme z jej úst nikdy nepočuli sťažovať sa, viniť druhých alebo na nich frflať. Žila z nízkeho dôchodku veľmi skromne, no dokázala pritom z toho mála ušetriť a rozdať druhým. Počas svojho života prijímala vo svojom malom byte mnoho návštev. Boli to prevažne mladí ľudia, kňazi, ale aj staršia generácia. Pre každého mala slová povzbudenia, múdrej rady alebo pevnej viery. Počas dňa mala rozdelené hodiny, keď sa modlila na rôzne úmysly, a takisto svoje telesné utrpenie obetovala za nás mnohých. Žila tak neustále v Božej prítomnosti a ktokoľvek k nej prišiel, túto prítomnosť tam zakúsil. Vyžaroval z nej veľký pokoj a láska. Pre nás zostáva ešte aj dnes, takmer tri roky po smrti, príkladom tichej a navonok neviditeľnej angažovanosti pre dobro druhých, pretože svojím životom a príkladom ovplyvnila množstvo ďalších životov. Mnohí z tých ľudí sa dnes angažujú v spoločenskom živote ako politici, právnici, učitelia...
Často sa stretávame s tým, že ľudia majú pocit, že pokiaľ nerobia niečo dôležité v očiach tohto sveta, ich práca, služba alebo obeta je nepotrebná. A pritom zabúdame, že ak poznáme Boha osobne a snažíme sa žiť podľa jeho prikázaní, svojím životným štýlom a kvalitou života môžeme vniesť viac svetla do nepokojnej a rozdelenej spoločnosti, že naše umenie podeliť sa s inými môže byť odpoveďou na nerovnosť a sociálnu nespravodlivosť, že naša nádej a viera v Ježiša môže byť odpoveďou mnohým na beznádej a pochybnosti alebo že naše odpustenie môžu druhí vnímať ako odpoveď na predsudky a nenávisť.
Na druhej strane je v našom okolí množstvo tých, ktorí sú veľmi obdarovaní a aj sa skutočne angažujú v mnohých oblastiach spoločenského života. So svojimi názormi plávajú často proti prúdu kultúry a hodnoty, ktoré presadzujú, sú považované za hlúpe a utopické, pretože poslanie v sebe vždy obsahuje boj medzi silami zla a dobra. Tento boj sa odohráva v každom človeku. V poslednom období sme na Slovensku svedkami boja o základné hodnoty ľudskej spoločnosti, ako je ochrana ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť alebo destabilizácie postavenia rodiny v spoločnosti. Je potrebné, aby sme si ako kresťania uvedomovali vážnosť tohto boja a boli ochotní doň vstúpiť. Každý z nás by mal prispieť svojimi darmi a možnosťami pre šírenie Evanjelia v spoločnosti. Ak niekto nevie alebo nemôže prakticky pomôcť, môže využiť najsilnejšiu zbraň – modlitbu. Modlitba pomáha niesť tých, ktorí bojujú tento boj v prvej línii a verejne sú vystavení útokom zla. Bez príhovornej modlitby a praktickej angažovanosti nečakajme zmenu vo svojom okolí a už vôbec nie v spoločnosti.
Známy anglický filozof Edmund Burke raz povedal: „Všetko, čo zlo potrebuje na svoje víťazstvo, je, aby dobrí ľudia nič nespravili.“ Akokoľvek sa niekedy cítime, je našou ľudskou povinnosťou niečo urobiť. Nie každý môže urobiť všetko, ale každý môže spraviť aspoň niečo, možno nejakú drobnosť, ktorú zvládne.
Komunistickí ideológovia, nasledovníci Marxa a Engelsa verili, že v spoločnosti je možné zrealizovať celospoločenskú zmenu – revolúciu tým, že získajú aspoň 2 % populácie, ktorá bude aktívne presadzovať zmenu spoločenského zriadenia. Žiaľ, ich teórii dala história za pravdu.
Ak my  kresťania nebudeme schopní zmobilizovať naše sily a volať jedným hlasom do spoločnosti, budeme v Európe a na Slovensku svedkami novej diktátorskej ideológie, ktorá bude prenasledovať ako prvých nás kresťanov. My sme však povolaní byť soľou a kvasom. Ak nimi budeme, prinesieme spoločnosti uzdravenie, chuť a prekvasenie Evanjeliom.
Ostáva už len jedna otázka. Tak ako Pán pred 2770 rokmi položil Izaiášovi konkrétnu otázku: „Koho mám poslať, kto pôjde?“ a Izaiáš mu odpovedal: „Hľa, tu som, pošli mňa!“ (Iz 6,8), sa Pán pýta dnes aj teba/nás: „Koho mám poslať, kto pôjde?“
Pôjdeš?

Monika a Marek Nikolovci