Zamyslenie k téme

Nájde Syn človeka na Zemi vieru, keď sa vráti?

Toto sa spýtal Ježiš svojich priateľov. Jeho slová sme možno počuli opakovane aj v kostoloch.

                                                                Nájde ju u mňa?
                                                                Čo je to viera?
Iste nemal na mysli to, či verím, že zajtra bude nad 10 stupňov, ani či verím, že dostanem k narodeninám želaný vaječný likér. Ale ani to, či verím, že sa dožijem 100 rokov, ak si nebudem jedlom zvyšovať cholesterol. Mal na mysli inú vieru. Vieru v neho. Vieru, ktorú vidno v mojom živote. Nie tak, že by som ju okázalo prezentovala a stavala na obdiv svoju pomoc ľuďom, ktorá by mala byť samozrejmá. Ale prirodzene viditeľnú vieru, ktorá sa nehanbí vyznať pred neveriacimi kolegami, ktorá neváha zastať sa pri verejných diskusiách pravdy, ktorá sa ukáže pri spoločenskom hlasovaní či voľbách atď.

Mávate i vy občas chuť utopiť aspoň tri štvrtiny ľudstva? Ja niekedy veru hej. Vo chvíľach, keď sa nemôžem spoľahnúť na kolegyne, pracujúce v tíme, keď sa venujem roky ľuďom, ktorí chcú zostať vo svojom „bahne“ – bez práce na sebe, keď zodpovední utečú a ich úlohy sa zvalia na jedného, keď ma oklamú v obchode, keď sa poskytujú granty pre homosexuálov a „kašle sa“ na rodiny, keď dostávajú slovo v médiách ženy, idúce interrupciami proti sebe samým ...
A práve pri tomto si uvedomím Božie milosrdenstvo a trpezlivosť Boha s nami – jeho ľudstvom, jeho deťmi. Jeho zhovievavosť sa stáva neskutočne reálnou, až hmatateľnou. Veď On by nás už dávno spláchol, keby nás nemiloval. Vyčkáva, dáva nám čas so šancou prebrať sa. Aj mne. Aj ja potrebujem jeho zhovievavosť.

Aký je reálny stav Slovenska? Je tu viera, čo by menila smerovanie krajiny a chod vecí?

Dve rozdielne organizácie (Trnavská univerzita a agentúra Focus) previedli názorový prieskum, ktorý v oboch prípadoch priniesol veľmi podobné zistenie: 84 % Slovákov vraj zmýšľa liberálne. Liberalizmus sa týka hlavne otázok hodnôt, rodiny, potratov, sexu, pohľadu na možnosti homosexuálov, chápanie diskriminácie atď. Alebo sa len nepýtali nás – „tých pravých“??!

Už nie sme kresťanské Slovensko? Lebo Ježišove názory nikdy neboli liberálne. Čo s tým ďalej? Môže naša krajina ešte vyzerať inak?

Kto na Slovensku  podáva návrhy na riešenia, kto je aktívny vo veciach verejných?  Kto má vôbec slovo?

Mnohé oblasti života sme prenechali Zlému. Pustili sme z rúk médiá (vydáva i číta/pozerá sa bulvár), nechopili sme sa biznisu (robia ho neveriaci - alebo sa tam kresťania správajú ako neveriaci!), báli sme sa komercie (sú v nej neveriaci alebo kresťanskí neveriaci), nevstúpili sme do politiky, do práva, do reklamy... (Nepopieram účasť jednotlivcov, vravím o potrebe masy.)  Azda len sociálnu sféru využívame ako priestor na čisté angažovanie sa pre druhých – tam nájdeme ešte dosť kresťanov. Tiež v treťom sektore. Ale ako dcéru Boha a zároveň občianku SR ma uráža, že keď kresťania zakladajú občianske združenie, aby im ho zaregistrovali na MV, musia svoje ciele a činnosti v stanovách tak šalamúnsky preonačiť, aby z nich náhodou netrčalo nič jasne kresťanské. Pritom veľa zakladateľov o. z. je veriacich. Lenže nestojíme navrchu, kde sa prijímajú rozhodnutia o daniach, podpore, grantoch... Najhoršie následky má fakt, že sme ponechali Zlému peniaze, ich spravovanie. Žiadna nadácia neposkytuje finančnú podporu priamo na kresťanské projekty. Nehovoriac o EU. Únia podporuje homosexuálov/lesby, nie kresťanské hodnoty, nie združenia zamerané na prežitie prirodzenej rodiny. Ešte tak hospice, nemocnice pre deti, no pracovníci svoju vieru a z nej vyplývajúcu motiváciu na obetavosť „nesmú“ na papieri spomenúť.

Čo robia „oni“, nemáme právo súdiť. Konajú na základe svojho poznania, dajme tomu svojej (ne)viery. No čo robíme my, čo sa rátame medzi „praktizujúcich veriacich“?

Niečo v našich životoch nehrá. Niečo podstatné.  

– Prečo nezaložíme  kresťanské nadácie? Dve, tri, štyri?
– Prečo sa viac neangažujeme a nedostaneme i my svoje programy až na ministerstvá, ba do parlamentu?
– Ako to, že nemáme väčší priestor v médiách na diskusie a prezentáciu poznatkov, ktoré budujú a chránia človeka? 
– Ako to, že stále očakávame od kresťanských psychológov, poradcov, hudobníkov, vedúcich laických spoločenstiev, že budú pracovať zadarmo?
– Ako je možné, že aj kresťania kupujú Plus 7 dní, Nový čas a.i.? Nevedia, koho podporujú? Ako dokážu pozerať JOJ-ku či Markízu?
– Ako to, že aj kresťania trávia nedele nákupmi?

Nájde Syn človeka na zemi vieru, keď sa vráti? To by musela s nami vyjsť v nedeľu z kostola.

Katolícke kresťanstvo by muselo prestať byť len o snahe a morálke. Možnou cestou je vzťah...  Kto túži, pýta si živú vodu. Dostane ju ako žena pri Jakubovej studni. (Evanjelium podľa Jána, 4. kapitola). Kto netúži, nech si pýta najprv túžbu.
Čo symbolizuje živá voda? Ducha. Len Duch nám/nás rozsvieti. On nám dá celistvejšie pochopiť, čo je hodné finančne podporovať, čo s načatou nedeľou, že aj profesionálne služby bratov a sestier niečo stoja a že sa treba ozvať, keď ide o veci verejné i budúce.

Možno ste postrehli, že sa vláda tento rok usilovala prijať Národný program reprodukčného a sexuálneho zdravia a takmer vynechala národ z verejnej diskusie. Možno viete o tom, že Európsky parlament navrhol zapísať umelý potrat do zoznamu ľudských práv a môže sa stať, že to raz bude platiť pre všetky členské štáty. Viete i o tom, že Rada Európy schválila text Dohovoru o možnosti adopcie detí homosexuálmi, a tým vytvára tlak aj na Slovensko? Viete o snahe zaviesť povinnú sexuálnu výchovu v školách v ideovom rozsahu učebných osnov diktovaných istou spoločnosťou, ktorá nie je kresťanmi akceptovaná, lebo okrem iných nebezpečných tendencií vynecháva rodičov z výchovy?
Ale tým, že sa ľudia ozvali a aktívne zasiahli do verejnej diskusie, Národný program je pozastavený, učebnica sexuálnej výchovy zatiaľ odložená a otázka potratov je v štádiu nezáväzného odporúčania pre členské štáty. Je to výsledok zmobilizovania našich síl. Oplatí sa to teda.

Ak sa niektorá oblasť spoločenského života dotkne môjho srdca, prestávam byť ľahostajná a vykročím. Moje srdce sa cíti dotknuté najmä bolesťou, strádaním kohosi, kto by mohol profitovať, ale neprofituje, lebo niečo v spoločnosti nefunguje. A možno tam ma treba. Pýcha? – Pozor na falošnú pokoru! – Vraj ja nič nezmôžem? – Ježiš nás povzbudil: „Vy ste svetlo sveta a soľ zeme...“  Kto okrem kresťanov smie rátať s nadprirodzenou výzbrojou do boja? Čítajme list Efezanom, 6. kapitolu. My môžeme mať moc boriť hradby ľudských výmyslov. Moc, ktorá nie je v peniazoch ani fyzickej sile, ale moc zhora. Moc lásky. Fráza? Fráza je to vždy na papieri, pokiaľ ju nezačnem žiť. Otázka je, k čomu nás vlastne Boh ako svoje deti pozýva. Aké dobrodružstvo nám pripravil?
Dobrodružstvo sa väčšinou najprv sníva, potom žije. Na jeho konci býva vyhratý a prehratý čísi boj. Kto je víťazom v príbehu zvanom svet? A po koho boku chceme bojovať? A chceme vôbec bojovať? Oplatí sa nám to? Kto je zárukou úspechu? Myslíte, že Ježiš zomrel len preto, aby kresťania tu na Zemi len nejako dožili a pretrpeli krivdy?  Alebo mu / nám ide o čosi viac.

Alena Ješková