Nemám mobil

(Fejtón)

Som mladá vysoká plavovláska. A myslím, že aj celkom pekná. No dobre, dobre, nie som hollywoodská hviezdna kráska, ktorá sa usmieva z gýčových plagátov, ale v rámci možností – nie som úplne najškaredšia. A som aj celkom šikovná – viem  variť, šiť, tancovať... jednoducho, zrelá do koča i do voza, mohla by som sa vydávať. He-he, mohla... ale nemôžem! A viete prečo? Odpoveď je jednoduchá: nemám mobil! „Čože? Nemáš mobil? Čo tu pletieš dve na tri?“ – mohli by ste si povedať. Ale nebojte sa, viem, čo hovorím.
Dlho som sa trápila, prečo si neviem nájsť chalana, prečo nie a nie stretnúť toho pravého. Vyskúšala som už aj rôzne zoznamovacie akcie, odpísala na pár inzerátov, pochodila spoločenstvá mladých... a stále nič. Ako keby som pre mužov ani neexistovala. Nie žeby ma úplne ignorovali, to nie, občas sa aj pristavili, pokecali, ale to bolo všetko. Na nejaký dlhodobejší vzťah sa nikto nepodujal. Bola som smutná, čo smutná, priam nešťastná. A najviac ma štvalo, že neviem prečo. Prečo, prečo? Čo som spravila? Alebo čo mám ešte spraviť? Až jedného pekného dňa mi prišla odpoveď, úplne nečakane ako blesk z jasného neba.
Bol obyčajný pracovný deň a cestou z obeda som kráčala zamyslene, vlastne aj trochu zachmúrene, rušnými ulicami mesta. Nemala som chuť obzerať si výklady ani ľudí naokolo, len som sa chcela čo najrýchlejšie premiestniť z jedného miesta na druhé. Prechádzala som práve okolo obchodného domu, keď som si náhle všimla, že nejaký človek sa postavil do mojej „jazdnej“ dráhy. Uvedomila som si, že už sa mu asi nestihnem vyhnúť a ani on sa mi nemienil uhnúť. Zdvihla som hlavu a zamračene som naňho pozrela. Bol to mladý, elegantne oblečený chalan a hneď mi prebehlo mysľou, že aj celkom sympatický. Keďže som doňho nechcela vraziť, musela som spomaliť a vtedy ma oslovil: „Prepáčte slečna, vidím, že sa veľmi ponáhľate, ale venujte mi len pár minút.“ Vydala som nejaký neidentifikovateľný zvuk, ktorý chcel znamenať asi toľko, že „hoci veľmi nerada, ale čo už s tebou“. Ale to mu stačilo, celý sa rozžiaril, nabral dych a horlivo začal rozprávať. Spustil, že aký úžasný výdobytok sú mobily, ako uľahčujú komunikáciu a zefektívňujú prácu a podobné táraniny. Hovoril to tak oduševnene, že mi bolo jasné, že je o tom skalopevne presvedčený a sám by bez mobilu neprežil ani minútu. Napokon vyplynulo, že robia nejakú anketu a svoj monológ zakončil otázkou: „Akého mobilného operátora používate vy?“ Sucho a bez emócii som odpovedala: „Ja nemám mobil.“ Mladíkovi spadla sánka, zreničky sa mu rozšírili a neveriacky vykoktal: „Čože, nemáte mobil?“ „Nie,“ opäť som sucho odvetila. Nastalo krátke ticho, kedy to asi rozdýchaval. No nedalo mu to: „A môžete mi aspoň jednou vetou povedať, prečo ste sa tak rozhodli?“ „No, ja tvrdím, že ho nepotrebujem.“ Nemala som chuť púšťať sa do dlhých debát a vysvetľovať mu, prečo nemám mobil a prečo ho nechcem. Mladík očividne nad tým stále uvažoval, lebo zrazu z neho vyhŕkla otázka: „A máte priateľa?“ To zase dokonale prekvapilo mňa, ale nedala som na sebe nič znať a bez zaváhania som odvetila: „Nie.“ Vtedy sa mu zaiskrilo v očiach, dvihol obočie, akoby mal víťazstvo už v rukách: „No vidíte, keby ste mali mobil, určite by ste mali priateľa!“ Úprimne som sa zasmiala, že „no jasné... to s tým nijako nesúvisí“. Potom sme ešte prehodili pár nepodstatných slov, zasmiali sa a rozišli, každý svojou cestou.
Pokračovala som ďalej v ceste. Navonok sa nič nezmenilo, ale vnútorne ma to nahlodávalo – žeby toto bol naozaj ten pravý dôvod? Blbosť... ale čo ak mal pravdu? No ako to mohol vedieť? Hm... nedalo mi to pokoj a zvyšok dňa som nad tým uvažovala. Aj keď som bola dlhoročný odporca týchto malých hranatých škatuliek, začala som byť náchylná pripustiť, že by som si ho mohla kúpiť. Áno, nie, áno, nie? ... Išlo to pomaly, ale ako deň pokračoval, postupne som sa viac a viac stotožňovala s touto myšlienkou. Ťažko povedať, či ma to tešilo, či nie, ale čo človek neurobí pre svoje životné šťastie?
A tak som ráno vstávala s tým, že si poobede pôjdem zaobstarať mobilný telefón. Cestou z obeda som rozmýšľala, ktorého operátora si vybrať, keď tu som náhle zazrela – takmer na tom istom mieste ako včera – oného mladíka, ktorý mi otvoril oči. A v tom mi skrsla v hlave zvedavá otázka. Postavila som sa mu do cesty – ako on mne včera, a keďže si ma dovtedy nevšimol, prekvapene zdvihol hlavu. „Prepáčte. Chcela som sa len opýtať – a máte priateľku?“ Po tvári mu prebehlo snáď desať emócií – od maximálneho prekvapenia, cez nechápavé začudovanie, mierne zamračenie až po jemné zahanbenie. No jeho odpoveď bola jednoznačná: „Nie.“

Jana Májeková

PO STOPÁCH INKOV

Zápisník z Peru

V novembri minulého roka sme si s manželom splnili dávny sen a vybrali sme sa do Peru. Po španielsky nevieme, navyše sme sa báli kriminality, a tak sme sa rozhodli pre cestovku. Najvýhodnejšie vyšla jedna z Kolína nad Rýnom. Manžel vie po nemecky dobre, ja vtedy ešte slabo, ale riskla som to –veď to podstatné hádam porozumiem. A tak sme vyrazili so skupinkou Nemcov a Rakúšanov po stopách Inkov. Prinášam vám výber toho najzaujímavejšieho z našej trojtýždňovej cesty.

Deň 1 – 2
Hlavné mesto Peru Lima nás veľmi neočarilo. Známe Plaza de armas (Námestie zbraní) podľa svojho názvu aj vyzeralo: na každom kroku vojaci, obrnené vozidlá, policajti. Ale atmosféra zaujímavá – pestrá, južanská. Celkom sme si vydýchli, keď sme sa z osemmiliónovej metropoly vydali po známej ceste Panamericana smerom na juh. Väčšinou sme mali po pravej strane pobrežie Tichého oceánu s krásnymi výhľadmi. Zato na druhej strane sa mihali chudobné osady, až bolo ťažké veriť, že v tých chatrčiach skutočne žijú ľudia.
 
Deň 3
Po mravenisku Lime a trocha únavnej ceste autobusom sme sa ocitli priamo v rozprávke – v oáze Huacachina medzi obrovskými pieskovými dunami. Jedna sa dvíhala tesne nad naším hotelom ako neskutočná kulisa. V areáli s bazénom voľne poletovali papagáje ara a, potvory, pri raňajkách nám kradli z taniera.
Hneď ráno nás nahnali na loďku a po krátkej plavbe sme sa dostali k ostrovom Ballestas, kde sa to hmýrilo tuleňmi, pelikánmi a malými tučniakmi. Naše fotoaparáty a kamery sa nezastavili. Zvieratká nám vzorne pózovali, na hukot lodných motorov boli už očividne zvyknuté. Zato nám chvíľu trvalo, kým sme si zvykli na hrozný smrad, ktorý sa tam vznášal. Zrejme bol z vtáčieho trusu – tzv. „guano“, ktorý sa ukladá na skalách. Časom tam vytvoril niekoľkometrové nánosy, ktoré sa v minulosti ťažili a používali ako kvalitné hnojivo. Guano bolo niekoľko desaťročí dokonca hlavným vývozným artiklom Peru.
Večer sme vyrazili na malých buginách pojazdiť si na pieskových dunách a bol to riadny adrenalín. Ten naozajstný nás však ešte len čakal: Sprievodcovia vytiahli surfovacie dosky a potom sme sa na nich po bruchu spúšťali po pieskových dunách ako po snehu. Paráda. Večer sme piesok vymývali odvšadiaľ, aj z uší.

Deň 4
Konečne sme si pozreli známe obrazce v Nazca – jedno z lákadiel Peru. Prastaré obrovské podobizne najmä zvierat, o ktorých vzniku a účele existujú len dohady, sme obdivovali najprv z vyhliadkovej veže a potom z malého lietadielka. Pilot ho nad obrazcami nakláňal do strán, takže sme boli radi, že sme sa príliš nenajedli.

Deň 5
Dnes nás vyviezli za mestečko Nazca na vyše tisíc rokov staré pohrebisko Chauchilla. Okrem desiatok viac či menej zachovalých múmií tam boli hlavne tie nezachovalé. Pohrebisko totiž objavili vykrádači hrobov, vzácnosti ukradli, múmie povyhadzovali z hrobov a tie sa na nemilosrdnom púštnom slnku rozpadli. Teraz sa hlúčiky turistov prechádzajú pomedzi kosti a lebky rozprášené po celom pohrebisku. Občas tam človek nájde úlomky starej keramiky – vďačný tisícročný suvenír.

Deň 6
Už sme sa dostali pomerne hlboko na juh – až do krásneho historického mesta Arequipa, ktoré je okrem pamiatok známe aj častými zemetraseniami. Okolo nás sa týčili vyše päťtisícmetrové sopky, jedna z nich práve dymila. Pozorovali sme ju z terasy Kláštora sv. Kataríny, ktorý sa po 300 rokoch existencie len pred štyrmi desaťročiami otvoril okolitému svetu. Dovtedy tam rehoľníčky žili v absolútnom odlúčení. V minulosti do kláštora vstupovali najmä zámožné dievčatá, ktoré mali ešte aj ako mníšky niekoľko slúžok.

Deň 7
Napriek tomu, že sme nepili vodu z vodovodu a dávali sme si pozor na to, čo jeme, nikoho zo zájazdu neobišli tráviace problémy. Niektorí si museli aj zopár dní poležať v izbe. My s Peťom sme, našťastie, chytili dosť miernu formu a lieky nám rýchlo zabrali.
Ďalšou kapitolou boli veľké výškové rozdiely. Na pohyb nad 2 000 m n. m. si telo postupne začalo zvykať. Kvôli lepšej aklimatizácii nám často podávali čaj z lístkov koky, dokonca sme si kokové lístky aj kúpili a žuli ich ako domorodci. Koka na rozdiel od kokaínu, ktorý sa z nej vyrába, nie je droga, ako si mnohí myslia. Má povzbudzujúce účinky ako kofeín a pomáha telu fungovať vo vysokých nadmorských výškach. Napriek postupnej príprave nám nebolo všetko jedno, keď nás vyviezli do výšky 4 900 metrov – hlava sa predsa len točila, dýchalo sa ťažšie. Z autobusu sme presadli na prichystané bicykle a takmer hodinu sme kľukatou cestou schádzali dolu, pričom sme sa vyhýbali stádam lám a oslov. Výhľady na Andy boli úchvatné.

Deň 8
Cestou po kopcovitej krajine sme často míňali pasúce sa lamy, alpaky a vikune. Dokonca sme sa naučili ich rozlišovať. Peruánci ich chovajú kvôli cennej, kvalitnej vlne. Na odpočívadlách nám v snahe privyrobiť si nejaký ten sol pózovali miestni v krojoch s lamou alebo aj bez nej. Popri ceste často postávali aj predajcovia suvenírov – najmä pestrých vlnených výrobkov za naozaj dobrú cenu.
Dnes nás peruánska sprievodkyňa Paula (hovoriaca milou, šušlavou nemčinou) psychicky pripravovala na náročnú túru: „Keď zvládnete kaňon Colca, tak zvládnete aj štvordňový výstup na Machu Picchu.“ Colca je vraj druhý najhlbší kaňon sveta. V riedkom vzduchu a na pražiacom slnku sme asi hodinu schádzali dolu strmými kľukatými cestičkami. Roztraseným kolenám sme dopriali odpočinok v šťavnatej oáze v kaňone s výhľadom na okolité velikány. Cesta naspäť bola riadna drina. Niektorí sa vrátili dolu a prenajali si mulicu, ktorá ich odviezla na chrbte. Vôbec nás neprekvapilo, že nás, fučiacich, perfektne vybavených turistov, ľahkým krokom predbiehali staré Peruánky v dotrhaných sandáloch. Darmo, zvyk je zvyk.

Deň 9
Vrcholom dnešného dňa boli andské kondory. Peruánci veria, že tieto vtáky priletia len k ľuďom, ktorí sú dobrí a pokorní. V tom prípade by na tom naša skupinka bola celkom dobre – zlietlo sa k nám hneď niekoľko týchto kráľovských vtákov s rozpätím krídel aj vyše troch metrov.
Cestou sme si od Indiánky pri ceste kúpili plody kaktusu tuna – chutili výborne. S jedlom sme zo začiatku neexperimentovali, mali sme zákaz jesť čerstvú zeleninu a ovocie. Neskôr sme boli odvážnejší. Ochutnali sme steak z alpaky – chutil ako tuhé hovädzie – a tiež morské prasiatko, jedno z peruánskych národných jedál. To nám teda veľmi nechutilo a navyše na ňom ani nemalo čo chutiť – bolo kosť a koža.

Deň 10 – 11
Jazero Titicaca – jedno z najvyhľadávanejších miest Južnej Ameriky. V takmer 4 000 m n. m. je to najvyššie položené jazero, ktoré sa oficiálne dá splavovať. Pomaly sa po ňom plaví zhruba 40 ostrovov vyrobených z trstiny. Žijú na nich Indiáni Uro, ktorých takmer výlučne živí len turistický ruch. Aj my sme si jeden z týchto ostrovčekov obzreli, Indiáni nás previedli svojimi trstenými chalúpkami s trsteným nábytkom. Jedli tam – okrem iného – mladú trstinu, aj nám ju dali ochutnať. Ostrovy sú malé, nedá sa na nich príliš hýbať, a tak boli Indiánky Uro celkom statné ženy.
Z ostrova sme sa preplavili na polostrov do dediny Llachón. Tam si nás domorodci podelili a ubytovali nás vo svojich skromných domčekoch. My sme mali šťastie – bývali sme so sprievodkyňou u starostu obce, takže sme mali aj záchod a vodu, čo nebolo všade samozrejmosťou. Naša chatrč bola vyššie položená a keď tam v noci zúrila búrka a metali blesky, nebolo nám všetko jedno. Spanie na slamníkoch v takmer nezariadenej izbe bez elektriny nám, rozmaznaným Európanom, vôbec nezaškodilo. Dva dni na tichom polostrove pri modrej vode priamo Bohu pod oknami boli jedny z najkrajších z celého pobytu. Pokojný život ťažko pracujúcich, usmievavých domorodcov nás nútil zamyslieť sa.

Deň 12 – 13
Cuzco – hlavné mesto slávnej Inkskej ríše – je príjemným mixom pôvodnej inkskej kultúry a španielskej architektúry. To druhé prevládalo. Po tom, čo Španieli v 16. storočí dobyli vtedy najväčšiu ríšu na území Ameriky, zrovnali väčšinu významných inkských stavieb so zemou a na ich základoch postavili svoje kostoly a paláce. Peruánci si vydobyli nezávislosť až v roku 1821. Pamiatky a nakradnuté tony zlata im však už nikto nevráti a aj preto doteraz Španielov nemajú radi.

Deň 14 – 16
Jeden z vrcholov našej cesty – štvordňové putovanie po ceste vybudovanej Inkami k ruinám ich mesta položeného vysoko v horách – Machu Picchu. Chvíľami sme vypľúvali dušu – napriek tomu, že nám najťažšie veci niesli nosiči. Na každého z našej skupiny pripadal jeden nosič. Tí neskutoční päťdesiatkiloví chlapíci niesli obrovské náklady – stany, plynové bomby, plastové stoličky, naše oblečenie a spacáky. Niekoľkokrát za deň si trasu nadbehli, aby nás, rozpapaných turistov, mohli pohostiť v stane s prestretými stolmi kompletným jedlom ako v reštaurácii alebo na olovrant aspoň čajom a pukancami. Cítila som sa až previnilo, keď som videla, ako náklad, za ktorým ich takmer nebolo vidno, behom vlečú v chabej obuvi do strmých kopcov. Vrcholom však bol istý americký turista, ktorého sme cestou stretli. Mal asi 150 kíl a okrem toho, že mu nosiči niesli celú výbavu, ďalší Peruánec ho ťahal do kopca za lano, ktoré mal milý „Amík“ previazané okolo brucha. Všetkým bol na posmech a fotili si ho ako zvieratko.
Spávali sme v malých stanoch, ktoré nám nosiči vždy načas rozložili a zložili. My sme sa teda mohli naplno venovať prekonávaniu svojich hraníc, krásnym výhľadom, obdivovaniu inkských ruín a bujnej prírody hmlového pralesa vrátane farebných orchideí.

Deň 17
Machu Picchu sa pred nami v skoré ráno vynáralo z hmly potichu, tajomne. Vstávali sme ešte pred štvrtou a oplatilo sa. Predbehli sme davy turistov a aspoň chvíľu sme si mohli obrovské ruiny v krásnej prírode nerušene vychutnať.
Niektorí sme boli aj na vrchu týčiacom sa nad Machu Picchu. Zasa sme sa v poludňajšom slnku riadne zapotili, lebo to bol výstup priamo kolmo hore. Stálo to však za to – výhľad bol na nezaplatenie.

Deň 19 – 21
Z Cusca nás malé lietadlo odviezlo do mestečka Puerto Maldonado, kde nás hneď na letisku obarila horúčava a vysoká vlhkosť. Konečne tie pravé trópy, na ktoré som sa tešila. Loď nás po rieke Rio Tampobata priviezla do drevených chatiek v pralese – namiesto okien iba moskytiéry, okrem postelí aj hojdacia sieť. Jednoduché, útulné. Opäť malá oáza s papagájmi nad hlavou a nočnými zvukmi pralesa.
Na Ostrove opíc sa nám zopár týchto zvedavých zvieratiek predviedlo úplne zblízka. Náš sprievodca pre nás a naše foťáky vyduril z úkrytu tarantulu a v noci sme zasa boli na fotografickom love kajmanov. Zahliadla som aj tapíra a zopár veľkých korytnačiek. Z vyhliadkovej veže v džungli bol úžasný výhľad ponad koruny stromov na „zelené peklo“ pod nami.
Pri lete späť domov cez Limu, Madrid a Viedeň som si odnášala oveľa viac než suveníry a fotky: úžas nad prírodou v jej najväčšej divokosti a živosti, radosť z pohybu v horách, novú blízkosť k tejto ťažko skúšanej krajine a jej priateľským ľuďom.

Ľubica Vopičková
Peru

Hlavné mesto         Lima
Úradné jazyky        španielčina, kečuánčina, aymarčina
Štátne zriadenie     konštitučná republika
Hlava štátu             prezident Alan García Pérez
Vznik                      28. júla 1821 vyhlásená nezávislosť od Španielska
Susedné krajiny     Ekvádor, Kolumbia, Brazília, Bolívia, Čile
Rozloha                 1 285 220 km²
Počet obyvateľov   27 968 000 (sčítanie 2005)
Mena                      nový sol
(Zdroj: wikipedia)

 

Túlavé srdce

(recenzia)

„Ženám som nepridával ani neodnímal, kreslil som ich také, aké sú, a tak sa ukázala aj oná zvláštnosť, ktorú pripomínate, ktorá nie je zásluhou spisovateľa, ale zvláštnosťou žien.“
J. C. Hronský (v rozhovore)

Ak máte radi poetické hry, divadlo Astorka od 5. júna ponúka novinku Túlavé srdce. Toto dielko (v réžii Juraja Nvotu) vzniklo na motívy zbierky noviel Jozefa Cígera Hronského Sedem sŕdc. Autor scenára Marek Maďarič nie prvýkrát siahol po Hronského tvorbe. (Už v roku 1998 sa z jeho pera objavil film Katarína Hudáková odišla na večnosť.)
Zdramatizovať Hronského prózy je náročné, zachovať autorov jazyk, uchopiť ho tak, ako na nás zapôsobí – svojou poetickosťou i expresivitou – to si žiada istú dávku trpezlivosti i majstrovstva. A toho si je vedomý aj autor scenára. Sám napísal: „Kto si prečítal týchto sedem ženských osudov stvárnených Hronského metódou ponoru do vnútra postáv, do stotožňovania sa s nimi a súčasne autorského odstupovania od nich, do jeho niekedy jemných, niekedy expresívnych opisov, ten nemôže pochybovať o tom, že takáto literatúra sa nedá v úplnosti adaptovať či zdramatizovať, pretože v mnohých aspektoch je neuchopiteľná. Preto aj moja fascinácia týmito poviedkami viedla k trúfalému výberu niekoľkých motívov a v konečnom dôsledku k napísaniu dramatického textu, ktorý je variáciou na Hronského putovania cez sedem ženských sŕdc.“
Túlavé srdce je mozaikou príbehov troch žien. Marta (Rebeka Poláková), manželka evanjelického farára Jána Karabu (Lukáš Latinák), sa nevie zmieriť so stereotypným životom na dedine. A hoci má rada svojho muža, túži po inom svete, kde by sa naplnil jej sen – stať sa koncertnou umelkyňou. Raz však spozná architekta Ricku (Marián Miezga) a vtedy sa sen zdá na dosah ruky... Paula Ricková (Petra Vajdová) trpí tým, že je manželom nemilovaná, klamaná, no po jeho smrti zakúša zrazu pocit slobody... A napokon chorľavá Cia (Zuzana Konečná). Milé, trochu roztopašné dievčatko, jediná dcéra vdovca Jána Jozefa Patranovského (Ady Hajdu), o lásku ktorého sa nechce deliť...
Hra sa odohráva na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov, cítiť tu aj vojnu, ktorá zasiahne do života Pauly, jej muža...
Príbeh Marty sa uzatvára jej návratom domov. So všetkou batožinou si sadá do kostola a počúva podobenstvo o márnotratnom synovi, ktoré práve zaznieva z kazateľnice. Po skončení služieb Božích z kúta kostola odpovedá na pozdrav prekvapených farníkov... potom pristupuje k svojmu mužovi...
Túlavé srdce zanechalo vo mne nielen smútok, ale aj Hronského pocit katarzie... a tiež rozvibrovalo tie nežné struny poetiky života...


Nakoniec krátky úryvok z prózy Marta
(paradoxne nie o Marte, ale jej mužovi)

„Ľudia mali ho už dnes radi a cirkevníci dávno. Neuhádli ani dodnes, že má kňaz Karaba krásny mäkký hlas, ktorým chcel kedysi víťaziť vo svete, i teraz usudzovali zo spevu, že je dobrý, ale o tom sám nevedel, lebo mu to nikto nepovedal, možno však, mienka skromných cirkevníkov mala sugestívnu moc, a tak sa stalo, ako prorokovali: po každom speve stával sa ľudskejším. Už ho spev nebolel, hudba neznepokojila. Začal rozmýšľať o umení a za hriešnych začal pokladať umelcov, ktorí si tento dar prisvojujú, hoci môže slúžiť mnohým, i má slúžiť mnohým. Ani nikdy viac nevzbĺkol.“

Ľubomíra Záhorová