Synčekovi

Tvoje oči

Tvoje oči sú plné očakávania a dôvery. Plné čistoty neba.
Milujem chvíle, keď sa Tvoje oči smejú. Vtedy sa mi zdá, že sa smeje všetko, nebo, slnko i celá Zem.
Oči sú bránou do duše. Tá Tvoja je čistá ako biely sneh. Trblieta sa, keď ho pohladí slnce.
Vidím v nich šibalské myšlienky a nápady. Vidím v nich hudbu – melódiu Tvojho života.
Vidím v nich obrovský smútok a sklamanie, keď nedostaneš hneď a zaraz to, čo chceš. Ten výraz krivdy a nespravodlivosti mi trhá srdce na márne kúsky. Ohňa sa však dotknúť nemôžeš.
Vidím v nich radosť, keď zbadáš moju tvár – ešte nikdy nikto sa tak veľmi netešil, že ma vidí tak často. Toľkokrát zopakuješ ten svoj krásny úsmev, že sa mi zrazu zdá deň neskutočne krátky.
V Tvojich očiach vidím svoju budúcnosť a starobu – pokojnú a šťastnú.
Tvoje oči sú ako brána do vesmíru, keď sa učíš nové veci.
Keď sa občas pozrieš, múdro a dospelo, zdá sa mi, akoby si okamžite pochopil, prečo tu sme. Akoby si chápal tak veľa, oveľa viac než mnohí dospelí.
A pritom máš oči len 19-mesačného nádherného dieťaťa, ktoré sú tie najkrajšie na svete.

GabCa

Rekonštrukcia

V roku 2000 som si kúpila v Bratislave byt. Po nevyhnutnom vymaľovaní a zariadení toho najnutnejšieho, som sa o čosi neskôr zmohla na výmenu okien, podlahy. Ostatné zútulňovanie bytu dotvárala kreativita. Takmer deväť rokov mi slúžil stôl z banánových krabíc, ktoré boli zároveň úložným priestorom. Byt, hoci zariadený veľmi jednoducho, bol pre mňa miestom, kde som sa vždy rada vracala a ďakovala som Bohu, že bývam vo svojom, s tým, že raz príde čas aj na rekonštrukciu.
A tak sa stalo. Po mnohých skicách, ako by asi mala vyzerať moja nová kuchyňa, a modlitbách za to všetko, prišiel deň „D“, kedy sa to mohlo všetko spustiť. Z pôvodného plánu prerábky len kuchynskej linky bola nakoniec kompletná rekonštrukcia bytu, s výmenou elektriny, prerobením kúpeľne, kuchyne, dverí až po kompletné vymaľovanie bytu. Niekedy je dobré, keď človek nevie, do čoho ide!
A tak ruka v ruke spolu s prípravami na prerábku, hľadanie firmy a realizáciu vizualizácii kuchyne aj kúpeľne som aj spolu s priateľmi v modlitbách pozývala do týchto okolností Pána a prosila o Jeho pomoc. A môžem svedčiť, že Boh bol so mnou. Všetci majstri – od vodárov, obkladačov, kúrenárov... u mňa pracovali tak „ako na svojom“. Takže zdá sa, že všetko by bolo v poriadku a bez problémov. Po cca dvoch týždňoch hrubých prác prišlo k samotnej montáži kuchynskej linky a skríň, kde sa začali aj moje prvé potiaže. Ťarcha zodpovednosti za celú rekonštrukciu a nazbierané napätie sa postupne uvoľňovalo do podoby „únavy“. K tomu sa pridalo pár vecí, čo nevyšli tak, ako mali, lebo napr. panelákové steny sú krivé a tak bolo potrebné spíliť z niektorých dosiek, niekde vyskočili medzery, ktoré tam byť nemali, odtieň dverí, ktorý som si vybrala v predajni, v byte vyznel úplne inak, pri obklade v kúpeľni som mohla voliť viac zelenej farby... S postupným dokončovaním prác vychádzali na povrch klady aj nedostatky „nového bytíku“. Prišlo vybaľovanie vecí a ukladanie do skríň, pri ktorom sa ukázalo, že vrchné skrinky mojej kuchyne mohli mať výšku namiesto 35 cm aspoň 38 cm, lebo do nich nezmestím vyššie poháre, párkrát som si obila hlavu o digestor – ktorý je už namontovaný a steny vymaľované – a tak to nie je len tak, že odšróbujem a primontujem vyššie... Únava a „pohár mojej nespokojnosti“ začal pretekať.
K tomu sa pridružili iné moje poklesky a ja som sa ocitla v období, keď som všetko začala robiť z vlastných síl a spolu s nespokojnosťou nastúpila podráždenosť, uplakanosť, bezradnosť a sebaľútosť z toho, že toľko som investovala, mám síce „modernú“ kuchyňu, ale efekt praktickosti mi niekde unikol.
Chodím do stretka, kde sa modlíme aj za naše potreby a ja som tri týždne počas prerábok v modlitbe slúžila iným, ale nenechala som poslúžiť sebe. Vždy som povedala, za mňa sa budete modliť nabudúce. Prišiel utorok, čas nášho stretka a ja „zlomená“ z celého tohto obdobia som vedela, že potrebujem modlitbu a hlavne spoveď. A tak som tentokrát na stretku prosila o milosť nájsť silu ísť na spoveď. Kamaráti sa za mňa modlili. Na druhý deň som aj odhodlala. Aj keď bolo zvláštne, ako sa človek podvedome „bráni“ Božej milosti; napadli mi nutkajúce myšlienky: nie som pripravená, pôjdem zajtra. Po chvíľke boja som si ale uvedomila, že viem konkrétne, čo je dôvodom môjho „odlúčenia“ od Boha a hlavne z toho sa potrebujem vyspovedať. Tak som zostala. Natrafila som na takého „tatovského“ kňaza, ktorý bol úžasne chápajúci a okrem toho, že mi dal rozhrešenie, sprostredkoval mi Boha a povzbudzoval ma: „Viete, keď som bol mladší, veľmi som túžil po drahších hodinkách, dlho som na ne šetril a bol som veľmi šťastný, keď som si ich mohol kúpiť. Avšak po nejakom čase prišlo uvedomenie si: Pane, toľko som túžil po tých hodinkách a teraz, keď ich mám, radosť nejako pominula a vôbec ma nenapĺňajú tak, ako som očakával. Možno sa deje niečo podobné aj u vás, s vašou kuchyňou a možno ešte vo väčšom rozmere. Zoberte si z kostola svätenú vodu, vysväťte si byt a nebojte sa, veci si skúsite viackrát popremiestňovať a uvidíte, že si zvyknete. Materiálny svet sám o sebe nás nedokáže naplniť, je len prostriedkom, ktorý nám môže poslúžiť. Dobre, že ste sa prišli zmieriť s Bohom.“
Sviatosť zmierenia dokáže byť „skutočne liekom“.
Cestou z kostola som sa šla len tak poprechádzať a po dlhom čase ma zaplavila skutočná radosť, bola som naozaj šťastná a moje srdce bolo spokojné a bolo mi úplne jedno, že nemám kam umiestniť vínové poháre a udieram si hlavu o digestor... odrazu sa mi toto všetko stalo druhoradým.
Po takejto „milostivej injekcii“ som v modlitbe na prechádzke pospomínala Pánovi všetko možné, veľa som mu ďakovala, a keď som šla okolo predajne s topánkami, tak som mu vravela: „Pane, tak veľmi by som potrebovala topánky.“ Už asi rok som zháňala jedny jesenné ale zatiaľ všetky, čo som vyskúšala, ma tlačili. Na druhý deň som sa zastavila v obchode a predstavte si, že mi padli do oka a tiež aj na nohy hneď dvoje. V jedných som odkráčala bez prezutia priamo domov.
Boh je úžasný, niektoré modlitby vypočúva skrátka zo dňa na deň a dopraje nám aj materiálne veci, ktoré ale nemajú byť cieľom nášho života. Boh nám chce dať život v hojnosti a rovnováhe, vie, čo potrebujeme.
Ďakujem Bohu za všetko, čo mi doteraz v živote dal, ale najviac za to, že môžem žiť v Jeho prítomnosti, že sa ku mne deň čo deň skláňa a dáva sa mi spoznávať. Toto je pre mňa ten najkrajší a zároveň najlepší dar, ktorý od Neho mám. A na záver pre čo toto všetko píšem, chcem zacitovať z Tobiáša 12,6-7, keď sa Rafael prihovára Tobimu a Tobiášovi: „Dobrorečte Bohu a zvelebujete ho pred všetkým, čo žije, za dobrá, ktoré vám preukázal, velebte a ospevujte jeho meno. Ako je správne, ohlasujte Božie diela všetkým ľuďom a nezabúdajte mu vzdávať vďaky. Kráľovo tajomstvo je dobre ukrývať, ale Božie skutky treba zjavovať a oslavovať.“

Marta