Stratené prvenstvo

    Prvorodené dieťa býva často obdivovaným princom alebo princeznou. O to viac, ak je zároveň i prvým vnúčatkom. Tieto výsady si užíva v našich podmienkach bežne dva roky i viac. Rodičia sa v súčasnosti snažia naplánovať príchod druhého dieťatka s ohľadom na zdravie mamy, finančné možnosti rodiny i s ohľadom na dobro prvorodeného dieťatka. Preferovaný je dvojročný rozdiel. Väčšie dieťa už vie samo chodiť, niekedy je bez plienok, začína samo jesť. Predpokladá sa, že je pripravené na príchod druhého dieťatka. Určite sa dá polemizovať o tom, aký je najlepší vekový rozdiel medzi deťmi, ale som si úplne istá, že neexistuje ideálne riešenie vhodné pre všetkých, pretože to je niečo veľmi individuálne, závisí to od možností danej rodiny. Môžeme však predpokladať, že čím menší bude vekový rozdiel, tým viac sa budú môcť deti spolu hrať, budú si rovnocennými spoločníkmi v hre, čo ocení každá mamina. Ja i moje viaceré kamarátky sme zvolili, ale najmä sa nám podarilo mať druhé dieťatko s odstupom jeden až dva roky.
    Osobne som mala synčeka, keď prvorodená dcérka mala šestnásť mesiacov. Mala som dvoje plienok, Vikinka ešte veľa neprešla sama, takže roboty bolo nad hlavu. Teraz po dvoch rokoch je to už fajn. A čo veľmi oceňujem, je fakt, že asi aj vzhľadom na maličký rozdiel dcérka nežiarlila. V tom veku si to asi veľmi neuvedomila a my, vedomí si rizika, sme ju presťahovali do izbičky ešte pár mesiacov pred narodením Jakubka. Z pôrodnice sme jej doniesli autíčko, darček od bračeka. Počas tehotenstva sme jej veľa o bračekovi rozprávali, dovolili hladkať bruško. Po narodení Jakubka nám pomáhala, prinášala plienočky pre malého, snažila som sa jej čo najviac venovať, aby nemala pocit, že je odstrčená. I celá rodina k tomu pristúpila v tomto duchu. Príprava na druhé dieťatko formou rozprávania, darček od maličkého či možnosť pomoci mamine sa osvedčila viacerým mojim kamarátkam a známym.
    Veľmi veľkú úlohu hrá, koľko času a pozornosti venujeme staršiemu. Tých možností v skutočnosti nie je až tak málo, najmä preto, že bábätko spočiatku veľa spí. Musíme si zvážiť priority a myslím, že deti sú v takomto kritickom období omnoho dôležitejšie ako vyžehlená bielizeň alebo dokonalá domácnosť. (Aj keď niekedy je ťažké odolávať tlaku rodiny.) I varenie sa dá zjednodušiť (nemyslím tým iba polotovary, ale voľba jednoduchých jedál ušetrí veľa času). A staršie dieťa nám môže asistovať primerane veku minimálne svojou prítomnosťou alebo modelovaním plastelíny pri stole, skladaním kociek alebo aj „utieraním prachu na poličkách“. Osvedčilo sa mi rozprávať deťom postup pri varení, ony sa o všetko skutočne zaujímajú a ja im to vysvetľujem ako dospelým.
    Dôležité je staršie dieťa veľa oceňovať a chváliť ho i pred tým mladším. Keď sme sa obrátili na naše kamarátky a známe s otázkou, ako sa im darilo bojovať proti žiarlivosti prvorodených detí, takmer jednohlasne odsúdili bežne používané hodnotenie situácií typu: „Ty si starší/šia, musíš ustúpiť!“, prípadne kladenie viny paušálne na stranu staršieho dieťaťa, čo sme mnohé prvorodené určite zažili. Absolútne zakázanou technikou by malo byť i porovnávanie detí a preferovanie jedného z nich. Dieťaťu musí byť jasné, že je milované, i keď hnevá, že rodič je naň nazlostený, ale miluje ho stále. Odstrkovanie dieťaťa a výroky typu: „Neľúbim ťa, lebo ma hneváš, pozri, aká je Janka dobručká!“ sú úplným jedom vo výchove. Aneta má takú skúsenosť, že ľudia majú tendenciu si vždy všimnúť to mladšie dieťa a reagovať spôsobom: „Tá malá je taká chutná.“ Keď má obe dievčatá spolu pri sebe, tak dotyčnému odpovie: „Áno, obe sú neuveriteľne krásne.“ Pomáha jej vžitie sa do pocitu každého dieťaťa v tej danej situácii a tiež skúmanie túžob a predstáv každého dieťaťa zvlášť a ich rešpektovanie. Za užitočné pokladá i otvorené rozprávanie s deťmi o ich pocitoch, aby ich spoznali a porozumeli im, a teda aj o žiarlivosti.
    Vypočutie dieťaťa a venovanie pozornosti jeho výtvorom, slovné vyjadrenie potešenia je veľmi prospešné. Ako sa to nerobí, hovorí i táto malá príhoda: Jedna moja známa sa na mňa raz na pieskovisku obrátila s prosbou o radu, ako má pomôcť staršiemu synovi, ktorý sa príchodom dvojičiek dostal do úzadia. Tak som sa jej snažila sprostredkovať niektoré z vyššie uvedených rád. Chvíľu nato ju jej syn odvolal z hojdačky, aby jej ukázal svoj výtvor – hrad z piesku. Kúsok od neho stavala hrad iná mamička s dieťaťom. Táto žena sa ani poriadne nepozrela na synčekov výtvor, ale skomentovala ten druhý, dospeláckou rukou postavený hrad slovami „pozri, tento je ešte krajší!“ Až ma zamrazilo. V tej chvíli som jej nič nedokázala povedať, ale keď som ju neskôr, asi o týždeň, stretla, spomenula som jej tú príhodu a vyjadrila som jej svoje presvedčenie, že chlapca treba chváliť a všímať si, čo urobí. Snažila som sa jej to citlivo vysvetliť, že sa ho to v tej chvíli mohlo dotknúť. Zaklincovala ma slovami: „Ale veď on nie je precitlivený!“ Hmm, poznám ten prístup z vlastného života a detstva, naozaj, kedysi sa takto (ne)hľadelo na pocity dieťaťa, ale viem, že ma to bolelo.
    Pripravme niekedy pre staršie dieťa špeciálny program, Adriane sa osvedčilo, ak niekedy zobral muž staršieho synčeka na prechádzku – akože pánska jazda – aby si uvedomil, že niečo robia iba preňho, nemusí sa prispôsobovať mladšiemu súrodencovi. Jednou z vecí, ktoré sa mne osvedčili pri mojich dvoch deťoch, bolo to, že kým bol Jakubko menší, pri kŕmení som najprv pristupovala k Vikinke, ktorej záležalo na tom, aby mala naložené ako prvá alebo mala svoju predstavu, z ktorého hrnčeka chce piť. Jakubkovi to bolo vtedy ešte jedno, takže takýto prístup sa mi zdal spravodlivý a výhodnejší aj z hľadiska zníženia kriku pri jedle.
     Zaujímavým problémom býva riešenie súrodeneckých konfliktov, keďže väčšinou deti chcú vždy to, čo má druhý, a niekedy je náročné alebo i nemožné zistiť, ako situácia vznikla. Je to ťažké, ale nedajme sa strhnúť hnevom a nepotrestajme ihneď domnelého (väčšinou staršieho) vinníka. Oplatí sa pokojne komentovať situáciu tým, že sa nám nepáči, ak sa spolu bijú, hryzú, hádajú a podobne... Prípadne sa mi osvedčilo vziať „vinnú“ hračku a na určitý čas ju dať mimo dosahu. Deti by sa mali vedieť jeden druhému ospravedlniť, už aj môj dvojročný syn to zvláda, aj keď sa mu nie vždy chce.
    Bežné je nechcené ubližovanie staršieho dieťatka mladšiemu. Tu naozaj treba dávať pozor a veľmi citlivo pristupovať k riešeniu takýchto situácií. Niekedy človek neustráži. Dcérka mi viackrát vliezla k synčekovi do postieľky, Adriana spomínala, že jej starší syn hádzal mladšej dcérke hračky do postieľky, bežne sa stáva, že väčšie dieťa chce nakŕmiť menšie. Tu treba veľmi veľa opatrnosti a trpezlivého vysvetľovania. Nemá zmysel trestať jedenapol- až trojročné dieťa za niečo, čo neurobilo so zlým úmyslom. Ale niekedy je agresia aj cielená na mladšie dieťa a staršie si tým odreagováva svoje pocity osamelosti, odstrčenia. Je to signál o tom, ako sa cíti. Pouvažujme o tom, koľko sa mu venujeme. Či dieťaťu nechýba pohladenie mamy alebo otca, koľko máme času, nezabúdame na sľuby, ktoré sme mu dali? Možno má pocit, že ho bábätko zatlačilo do úzadia a rado by sa vrátilo do starých koľají. Ak by sme ho trestali, ešte by sme posilnili jeho negatívny vzťah k bábätku. Iste, treba mu dať jasne najavo, že podobné prejavy nesmie robiť. Tam však nesmieme skončiť. Treba dať dieťaťu pocítiť, že ho potrebujeme, nechajme ho, aby nám pomáhalo, rozprávajme sa s ním, ak nemáme čas, hoci i malé pohladkanie alebo otázočka „Čo si nakreslil?“ alebo „Ktoré tričko sa ti viac páči?“ môže dieťa povzbudiť a potešiť. Objímajme ho, objímajme obe deti, často a spolu i zvlášť.
    Ďalšou často zažívanou skúsenosťou rodičov býva regres staršieho dieťatka po narodení mladšieho. Staršie dieťa začne vyžadovať cumlík, fľašku, pestovanie na rukách. Začne sa pocikávať, pokakávať, hoci predtým bez problémov chodilo na nočník, ako sa to stalo mojej kamarátke Monike po narodení druhej dcérky. Vekový odstup bol viac ako dva roky. Monike pomohlo, keď staršiu dcérku zapojila do starostlivosti o menšiu, chodievala s ňou do poradne a veľa jej rozprávala a vysvetľovala. My sme dcérku pri vyžadovaní nosenia na rukách, pitia z fľašky celkom rešpektovali, dovoľovali sme jej občas si znovu okúsiť slasti malého bábätka, hrali sme sa s ňou, že je bábätko, a celkom dobre sme cez to prešli. Celý čas sme však Vikinke dávali najavo, že byť bábätkom má i nevýhody. Dieťaťu sa nesmieme vysmievať. Svojím správaním sa snaží získať opätovne stratené výslnie. Môžeme mu dať pocítiť, že i teraz, keď už je „veľké“, ho máme rovnako radi a môžeme spolu podnikať i nové veci, ktoré bábo ešte nemôže. Bude na seba hrdé a postupne bude to menšie učiť nové veci. To je dobré dieťaťu dovoliť, pokiaľ to, samozrejme, nie je nebezpečné. Určite mu však nedovoľme vychovávať a trestať to menšie. Naša dcérka a určite veľa detí majú k tomu tendencie.
    Na záver by som opäť citovala svoje kamarátky: „Medzi deťmi vždy nejaká rivalita bude, keďže sa musia deliť o priazeň rodičov. Na nás je to smerovať, aby sa ani jedno dieťa necítilo privilegovane.“ Súperenie medzi deťmi bude pokračovať i neskôr, súvisí to s postupným zvykaním si na spoločnosť, vidíme to i u detí na pieskovisku, pri hrách. My ako rodičia máme úlohu im dať zázemie s jasnými a pevnými pravidlami, rovnakými pre všetky deti, ale plné lásky. Zabudnime na predstavu, že budeme dokonalí, i pri najlepších úmysloch sa nevyhneme chybám. Podstatné je, aby naše deti vedeli, že sú milované za každých okolností, a to je asi najdôležitejšie poslanie rodiča.

Lucia Drábiková