Pokoj na vianoce

Rožkatý nemá rád Vianoce.
To už mám dávno overené, že čert neznáša všetko pekné.
A najviac ho dráždi, keď sa ľudia majú radi a keď sa tešia. Najradšej skúša tých, čo sa milujú. Navádza ich na zlé myšlienky a mädlí si ruky, keď vidí nedôveru, hnev a nepokoj v ich dušiach. Pekelne ho provokujú sviatky pokoja, radosti a lásky – čiže Vianoce. Pokúša ľudí dobrej vôle na vôľu zlú: aby sa stresovali nákupmi, upratovaním, varením a aby zabudli na to podstatné – na pokoj, radosť, lásku a malého Ježiška v jasliach.
Spomienky na niektoré Vianoce sú s odstupom komické, ale pravda je, že sme sa občas riadne vytrápili. Vystresovaní sme sa pri štedrovečernom stole uzmierovali a tiekli nám slzy dojatia, že Ježiško so Svätou rodinou našli cestu aj do našej „Talianskej“ rodiny.
Aj tento rok bola moja rodina v čase vianočnom v ohrození. Obe naše dcéry, ináč veľmi zdravé deti, boli choré. Z celej štedrej večere zjedli len oplátky a darčeky najprv ošomrali a až potom sa z nich začali tešiť. V noci som behala od jednej k druhej a liečila som ich materinskou prítomnosťou, ktorú považujem za jednotku medzi farmaceutickými firmami.
Boli sme vyčerpaní a do toho začala jedna z dcér vracať. Sedela som vedľa nej a videla som, že jej oblečenie a moje už nezachránim. Po chvíli som obetovala aj deku a nepodarilo sa mi uchrániť ani gauč. Poznáte ten pocit, že v panike sa snažíte minimalizovať škody a postupne sa zmierujete s ďalšími  a ďalšími. V zúfalom  stave sme sa presunuli do kúpeľne, ale ani tam to neskončilo... lavór obsadený uterákmi na plaváreň, práčka plná nejakého neidentifikovateľného prádla... Nahnevane som zavolala muža, aby mi nejako asistoval pri spršení dcéry a likvidácii škôd.
Kde je ten vnútorný  vianočný pokoj?
A vtedy sa mi vybavila spomienka na podobnú situáciu spred pár rokov, keď sme sa po takomto zásahu ešte aj my  dvaja povadili. Jeho hnevala moja podráždenosť mňa jeho malá akčnosť.
Hrozí nám tichá domácnosť aj tieto Vianoce?
Uvedomila som si, že celá panika vlastne nie je tragédia a je podľa všetkého dielom padlého anjela a zmierená som znova a znova prepierala prádlo v pračke, ktorú manžel z praktických dôvodov naplnil doplna.
Našťastie si asi aj on spomenul na našu „vydarenú“ záchrannú akciu z minulosti a povzniesol sa nad moju nervozitu.
Rožkatý si tento rok neprišiel na svoje. Raz opäť vyhrali anjeli, ktorí spievali „Glória“.

čitateľka

Naša nová babička

Manžel stretol v bráne nášho paneláka starú pani, ktorá naňho urobila dojem, že nevie, čo má robiť, kam sa podieť. Nuž sa jej prihovoril. S trasúcim sa hlasom mu vysvetlila, že syn, ktorého ide navštíviť, nie je zase doma, hoci sa dohodli, že k nemu v ten čas príde. Manžel tetušku pozval k nám. Nechcela ani ponúkaný čaj, ani ísť na WC, ani jesť, ani peniaze. Len sa vyžalovala. „Šesť synov som vychovala, nič zlé som im neurobila, neviem, prečo teraz takto trpím. Vôbec za mnou nechodia.“ Keď som sa vrátila domov, porozprával mi manžel o vzácnej návšteve. Hneď mi napadlo, že môže byť už – chúďatko – popletená. O pár týždňov sme ju stretli zase. Smutnú, v prepotenom oblečení, uzimenú sme ju opäť zavolali hore. O svojom živote hovorila to isté. Stále som sa snažila vysvetliť si jej situáciu tak, že si mýli miesto, čas, možno i osoby. Ale detaily z jej života a adresa, ktorú nám pri ponuke, že ju zavezieme domov, pomenovala celkom presne, nám pomaličky začali prezrádzať oveľa krutejšiu realitu – že všetko, čo jej vraj synovia a nevesty porobili, je asi pravda. Ešte pár ráz som sa pokúsila ospravedlňovať vo svojej mysli tých synov a pripísať babičkin stav „už nie dobre fungujúcej“ mysli. Ale keď poprosila môjho muža o mobil, lebo na jej volanie syn vraj už nedvíha, a nadiktovala nám spamäti celé jeho číslo, a keď sme počuli jeho vulgárnu reakciu, zamrazilo ma: tak predsa je to pravda, zobudila som sa. Nádej, že „to nie je možné“ sa úplne vytratila. Dala život šiestim chlapcom. Keď mal najmladší iba 1 rok, zomrel jej manžel.  Z jednej práce utekala večer do druhej – umývala riad v istej reštaurácii a domov sa vracala nočným autobusom. Potom, keď už ako staršia ochorela, jedna z neviest ju nahovorila na predaj bytu, veď vraj načo je jej taký veľký, a potom jej peniaze zobrala. Babička bývala najprv tri roky v charite, potom skončila v garsónke sociálneho paneláka. Bez práčky, bez opatery, bez pomoci najbližších. Denne chodí do kostola, kde si našla spriaznené duše, ktoré ju občas ochotne navštívia. Synov márne hľadá, vyvoláva im, zvoláva ich – neprídu. Nepotešia ju, nepoďakujú sa, neoperú... Nejeden cudzí človek by jej možno rád pomohol, vynahradil aspoň čosi, ale nie sme jej deťmi, ktoré ona právom čaká.
Je to iba tým, že im pri výchove chýbala pevná chlapská ruka? Alebo …?
Túto ženu som prvý raz stretla tri týždne po smrti mojej mamy, preto mi nezáujem detí o vlastnú, ešte žijúcu matku pripadal šokujúci, ba nenormálny.
Ani ja, ani manžel už nemáme vlastné babičky. Neberieme toto stretnutie ako náhodné, ale ako dar od Pána.
Nuž sme k nej začali chodiť a snažili sa zistiť, čo okrem lásky synov potrebuje a čím by sme jej vedeli my poslúžiť. Raz som jej upratala, manžel jej zadovážil starší, no funkčný mobil, aby sme sa s ňou mohli spojiť, darovali sme jej pohodlnejšie matrace. Úžasne nás potešila ochota našich piatich priateľov zo spoločenstva, ktorí sa nám ozvali na výzvu pomôcť jej bytík vymaľovať. No skôr, ako sme sa do toho pustili, bolo treba previesť dezinsekciu. Celý sociálny blok trpel posteľnými plošticami. Niekoľko nocí som doma nemohla zaspať pri predstave, že sme si ich mohli nechtiac preniesť až k nám. Ja totiž mám typ krvi, ktorý podobné potvory vyhľadávajú. Psychika pracovala – škriabala som sa, ale, našťastie, to bola len bujná fantázia. Manžel cez internet objednal dezinsekčnú službu, zaplatil jej, čo začalo byť babičke už pomaly nepríjemné. Rozhodne nepatrí k ľuďom, čo radi využívajú druhých. Skôr trpela svojou odkázanosťou na nás a cítila sa previnilo pre nemožnosť splatiť nám to. Po umytí dlážky som babičke nechala vedro i mop, no ona s ním nevedela narábať. Pri tejto i predošlej skúsenosti sme pochopili, že nie každá dobre mienená pomoc je aj vhodná alebo je skutočnou pomocou. Len tak vstúpiť do života iného, doteraz cudzieho človeka, nie je vždy jednoduché. Pre nás nie, pre ňu nie. Výzvu postarať sa o opustenú ženu sme prijali ihneď s nadšením, avšak po čase sme si museli zrátať vlastné sily i čas a vziať do úvahy aj fakt, že nám žijú (takmer všetci) vlastní rodičia a tým ako prvým máme slúžiť. Nedá sa zachrániť všetkých...
Babička má veľa potrieb. Nemá peniažky na očné kvapky či proti kašľu - to sa jej dá ľahko kúpiť. Ale chodiť s ňou pravidelne po lekároch nie je pre rodinu s malým dieťaťom a zamestnaným mužom jednoduché. A ako som spomenula, toľkú starostlivosť nevie ani sama babička prijať.
Tak aspoň občas pošlem pozdrav. Pre mňa je napísanie pestrej pohľadnice maličkosťou, pre babičku však obrovskou vecou – vraj celú noc od dojatia preplakala, že na ňu myslíme. Ona nás rada pozvala na svoje 80-te narodeniny. Strávili sme ich vonku na prechádzke a v prírodnej cukrárni. Ale čo ďalej?
Len mĺkvo stojím pred bezmocnosťou starých, chudobných, opustených ľudí. Nepoznám  riešenie, nemám radu. Jej synom sa asi tiež nevodí ktovieako dobre. Čo z nich vlastne vyrástlo? Dokážu aspoň oni žiť?
Po čase sme sa rozhodli len pre občasné návštevy, sem-tam telefonát a uvidíme, ako a čo ďalej. Aj v tomto sa asi treba nechať viesť z prípadu na prípad Múdrejším.

-aje-

Kamarátky moje, kde ste?

    Je mi ťažké a zároveň oslobodzujúce písať o tom. Som mamina dvoch zlatunkých krpcov, mám dvojročného synčeka a trojročnú dcérku. Mám úžasného muža, prácu, ktorá ma napĺňa, celkom fajn vzťahy so svokrovcami i mojou rodinou, vo výhľade dokončenie malého domca, ktorý sme kúpili v menšom meste.
    Už niekoľko mesiacov vo mne rezonuje jedna téma. Je ňou priateľstvo, kamarátstvo, lepšie vyjadrené – strata kamarátok, priateliek.
    Genéza mojich priateľstiev je taká, že prvú kamarátku som mala možno v dvanástich a vždy som trpela pocitom menejcennosti a mala pocit, že nemám priateľkám čo ponúknuť. Bola som ako dieťa typický knihomoľ. Celé dni som ležala v knihách a dostať ma von bol problém. Nenachádzala som na sebe nič originálne, hodné pozornosti a tak som bezbreho prijímala a preberala všetko, čo robili, mysleli si a hovorili moje kamošky. I ich záujmy. Uznávam, že toto je vlastnosť, ktorou začnete človeku rýchlo liezť na nervy, hoci mojim cieľom bolo zapáčiť sa a túžbou, aby ma mali radi. Dá sa povedať, že moje predstavy o priateľstve vyrastali na romantických ideáloch Anny zo zeleného domu a Winetouovi. Tie sa však nenaplnili a ak, tak iba na krátky čas. Podobne, ako som si neverila, že by ma mohol mať nejaký muž rád takú, aká som (už verím), neverila som ani tomu, že by ma mohlo nejaké dievča prijímať ako priateľku.
    Teraz vidím i svoje negatíva vo viacerých kamarátstvách, ktoré som si užila najmä na vysokej a po nej: manipulatívnosť, snaha ovládať tú druhú (manažovať veci podľa vlastných predstáv), zameranosť na seba, veľa som o sebe rozprávala a málo počúvala.  Počas vysokej som zažila tri veľké priateľstvá, ktoré ma nesmierne obohatili a posunuli, zažila som prijatie i reflexiu, kritiku i uznanie a najmä veľkú podporu v každodenných študijných, srdcových, rodinných i duchovných bojoch a krízach. Ďakujem, Aďa, Ivana, Kami!
    Isté obdobie v mojom živote bolo iné tým, že zrazu ma poznalo mnoho ľudí, prostredníctvom stretiek, svedectiev, kurzov som prišla do kontaktu s mnohými ľuďmi a často som zažívala prejavy obdivu, záujmu. Zrejme som to brala už veľmi samozrejme. Ľudí bolo toľko, že mi niekedy bolo ťažké sa na nich sústrediť, strácala som pojem, kto je moja kamarátka, kto je priateľka a kto sú známi, dosť som si vyberala a teraz vidím, že som si nevážila mnoho ľudí, skôr som sa snažila o priazeň tých, ktorí boli známi, obľúbení, rešpektovaní, zaujímaví, pekní, múdri....
    Teraz som tretí rok na materskej. Už samotný vydaj a narodenie detí zmení totálne režim, hodnoty, možnosti niekam ísť. Nie je vôbec čudné, že mi rozišli cesty s viacerými kamarátkami. Mnohé sa prestali ozývať a naše kontakty a stretnutia redli. Môj muž s chápavým pohľadom hľadel na mňa, keď som mu z času na čas rozprávala o svojich pokusoch kriesiť mŕtve alebo vyblednuté vzťahy. Spolužiačky z gymnázia, vysokej, kamošky zo stretka, bývalé kolegyne, pomaly ale nenávratne(?) odchádzali z môjho života. „Jasné, zastavím sa, ozvem sa ti, to bude fajn, rada ťa uvidím...“ Kecy, ale sme dobre vychované, patrí sa to takto zaondieť. Ako by to vyzeralo, keby mi kamoška povedala, „vieš, Luci, ale my si už nemáme dlhšiu dobu čo povedať, nemám záujem, díky a maj sa pekne!“?. Po pár pokusoch som prechádzala striedavo bolesťou a striedavo som sa zastrájala, že sa na ne vykašlem, zatláčala som frustráciu, sklamanie a hnev kdesi dozadu. Tvárila som sa že mi to nevadí a vzápätí som sa skúmala, kde som urobila chyby a či naozaj o mňa ako o kamošku nikto nestojí...
    Dá sa povedať, že táto strata – a naozaj postihla ma strata viacerých kamošiek v relatívne krátkom období – bola takou jasnou výzvou a podnetom, aby som sa zamyslela. Prvým problémom bolo akceptovať ten fakt, že asi to skončilo. Dlho som to nevedela spracovať a ani som to nechcela pripustiť. Mne to veru bolo ťažko, pustiť tie moje kamošky, akceptovať fakt, že sa naše cesty rozišli, že si našli iné priateľstvá, že majú inú spiritualitu, názory, záujmy. Som veľmi zvedavá, ako sa majú, rada by som vedela o ich novinkách, ale teraz si už hovorím, že je to len moja zvedavosť. Držím im palce a budem sa za ne modliť a budem vďačná za prípadné správy či náhodné stretnutia. Žijeme však každá vlastný život a máme právo si doň pustiť koho chceme. Ak sa mi niektorá kamoška neozvala, hoci ja som sa jej za posledný rok ozvala viackrát, asi by som už mala pochopiť, že a. Nemá čas, b. Nemá záujem. A nemusí to byť o tom, že na mňa kašle, jednoducho sme kdesi inde...
    Dobre mi padlo toto moje vyliatie sa. Možno to nevidím úplne správne, možno sa mýlim vo svojich interpretáciách, rada sa dozviem iné názory, skúsenosti. Nádej, že ešte nejakú priateľku získam, hoci už mám po tridsiatke, mi zostala a zdá sa, že bude naplnená. Cítim však, že to odo mňa vyžaduje otvoriť oči, srdce a vzdať sa príliš konkrétnych predstáv.

Lucia Drábiková

Zlý sen

V noci jsem se trhnutím probudila. Hrozný sen. Zase jsem unikala nějakým zločincům nebo lupičům nebo komu. Musela jsem proběhnout po schodišti vzhůru těsně kolem dveří, do nichž se už už někdo dobýval. Bylo to o fous. Strašné nervy!
S ulehčením jsem si oddechla, že to byl jen sen a já ležím ve své příjemné posteli. Zachumlala jsem se hlouběji do peřiny, ale nemohla jsem hned tak usnout. Možná jsem ani hned usnout netoužila, protože to by honička mohla začít nanovo. Vzpomněla jsem si, že když jsem byla malá, často se mi zdávaly nějaké ošklivé sny. Spávala jsem tehdy v ložnici s babičkou a dědečkem. Oni v obrovské manželské posteli a já na gauči. Rodiče s bráchou spali ve vedlejším pokoji. Kdykoli jsem se tehdy v noci probudila nějakým zlým snem, honem jsem lezla do postele k babičce. Úplně pohodlně jsme se tam vešli všichni tři. Pamatuju si, že jsem vždycky zašeptala: „Babi, můžu jít za tebou?“ Ona jen beze slova nadzvedla peřinu a už jsem tam byla. Pěkně jsem se k babičce přitulila a žádné příšery ze sna (ani ty, co bydlely ve tmě pod postelí) neměly šanci. Byla jsem v bezpečí.
Moje dcery to vlastně dělají také tak. Když je pronásledují špatné sny, běží se schovat ke mně do postele. Tam nacházejí i řešení svých nočních nespavostí. Usínají hned. Můj spánek je tím sice značně omezen, protože nemáme tak velikou postel, jako mívali dědeček s babičkou, ale myslím, že občas to nevadí. Jen ať se cítí bezpečně.
Jak jsem tak nemohla usnout, přemýšlela jsem si o tom, co budeme zítra probírat s Adélkou v našem domácím vyučování, jak jí vysvětlím ty předložky a že hned ráno musím nachystat test na slovíčka z angličtiny. Taky mě napadlo, že musím vrátit knížky půjčené z knihovny a zamýšlela jsem se nad tím, kde by asi tak mohla být ta druhá modrá ponožka. V prádle byla určitě jen jedna. Pak už to došlo tak daleko, že jsem plánovala nákupy potravin a moc nechybělo, abych si je šla zapsat. Spát jsem nemohla.
Jak to bývalo hezké, když jsem byla ještě malá… ten pocit bezpečí. Ta jistota, že někdo větší, silnější, moudřejší než já všechno vyřeší. Stačilo uchýlit se do babiččiny náruče, vlézt do její postele a všechny strachy a úzkosti utekly. Škoda, že už nejsem malá. Škoda, že nemám, kam si vlézt. Jasně, mám tady hned vedle svého muže, který je taky větší, silnější a moudřejší než já, a skoro všechno vyřeší, ale toho teď nechci budit. Už tak je div, že spí, zatímco já se převracím z boku na bok a pořád sebou vrtím. Já se vlastně ničeho nebojím, ani nemám žádné starosti, nic mě nebolí, žádná úzkost mě nesužuje. Jen nemůžu spát.
A pak mě napadla taková docela ztřeštěná myšlenka. Co kdybych si zkusila představit, že se tulím do náruče Nebeskému Tátovi. Nevím, samozřejmě, jak bych teologicky obhájila nebeskou Boží postel, ale když On je všude přítomný, klidně může být i v mé posteli. Tak jsem si představovala, že mu špitám: „Tati, můžu jít za tebou?“ On mě objal, já jsem se schoulila v pocitu bezpečí a pak už jen vím, že ráno drnčel budík a já jsem se nemohla probudit.

Hana Pinknerová
z knihy Hořká čokoláda, vydala Postilla