Zaujímavé ženy

... som Jeho miláčik

Tentoraz vás pozývame na posedenie s mediálne už pomerne známou ženou, a to nielen v kresťanských kruhoch. Meno Mária Podhradská v posledných rokoch rezonuje najmä v súvislosti s hudobnou tvorbou pre deti. Aké je však stráviť s ňou nejaký čas neformálne a nahliadnuť do jej vlastného sveta?

Keď sa s ňou stretnete, určite ju neprehliadnete, a to ani nemusíte byť mužom. Tí si možno najprv všimnú jej nezvyčajnú krásu. My ženy určite tiež. Ale dnes sme obklopení mnohými fotkami krásnych žien, ktoré nám vytvárajú dojem dokonalého šťastia. Často sa však stáva, že keď máme možnosť tieto ženy bližšie spoznať, bývame sklamaní, že ich krása je na obdiv nielen svetu, ale ešte viac si na nej dávajú záležať ony samy. Až do tej miery, že im zakryje pohľad na ľudí a svet naokolo. Tak takéto sklamanie vás pri stretnutí s Máriou Podhradskou určite nečaká. Skôr naopak. Udiví vás jej prirodzenosť či akási samozrejmosť. A pokora, s akou prijíma všetky tie výnimočné dary od svojho Stvoriteľa, ktoré jej nadelil. Prijíma dobré aj zlé, až z nej môžete mať pocit, že nič zlé ju ani nestretá.
Rovnako, ako je ťažké uniesť akékoľvek nedostatky vo svojom živote, je náročné uniesť aj výnimočné dary tak, aby človek ostal nohami stáť pevne na zemi. To je možné asi iba vtedy, ak si je človek hlboko vnútri vedomý, že všetko, čo má, je dar, ktorý má hovoriť o Darcovi...
Mária sama o sebe hovorí: „Cítim sa, akoby som bola Jeho miláčik... Všetko, čo som v živote chcela, mi dal, a to ešte skôr, ako som to vyslovila. Som presvedčená, že Boh nám dá všetko, o čo ho prosíme, ak sa to neprieči Jeho vôli.“
Mária nesnívala či Boha neprosila o veci, ktoré sa dnes tak veľmi cenia. Netúžila po úspechu v zamestnaní, peniazoch ani po uznaní. Vždy mala iba jeden konkrétny sen – mať dobrého muža a  deti. Táto jej túžba sa naplnila. Má 7-ročného Maťka, 5-ročnú Terezku, a keď všetko pôjde dobre, v januári sa im narodí tretie dieťatko. V deťoch sa jej vyplnila veľká túžba: „Bez nich by bol môj svet prázdny. Je to v maličkostiach. V tom, čo rozprávajú, aké sú milé. Sú to detaily počas dňa, ktoré mi robia radosť. Aj keď občas je to s nimi ťažké, vychádza mi z tejto skúsenosti, že mať deti je iba pozitívne, nikdy som to ako obmedzenie nevnímala. Deti nás vždy niekam posúvajú, formujú nás, nútia zabúdať na seba. Stávame sa menej sebeckými – akosi mimovoľne. A to všetko z lásky.“
No aj napriek tomu vidí Mária ako prioritu svoj vzťah s manželom. „Možno to znie ako banalita, ale ja som vďačná, že nie som sama. Že je niekto ochotný žiť svoj život vedľa mňa. A ešte navyše ma má rád. To vnímam ako obrovský dar. Preto mi ani nevadí, že spolu s manželom trávime všetok voľný i pracovný čas. Naopak, mne sa to páči. Počas našich ciest na koncerty v aute máme veľa priestoru vyrozprávať sa. Dnes to je vzácne, mnohí manželia nemajú čas na seba. Aj vďaka tomu je mi môj manžel priateľom, ktorý pri mne stále stojí a nikdy, keď som niečo potrebovala, mi nič neodmietol. Samozrejme, tým, že je iný ako ja, existujú aj veci, ktoré si radšej „rozdebatujem“ aj s niekým iným. Už len preto, že je muž. Akokoľvek by sa snažil, nedokáže pochopiť všetko, čo ako žena prežívam. Môže to len v láske prijať.“
Mária potrebuje v živote stále niečo nové, potrebuje zmenu. Robí ju to šťastnou a napĺňa ju to. Túto vlastnosť či potrebu v sebe objavila najmä v posledných rokoch. Veľmi aktívne trávila aj obdobia na materskej dovolenke. Vlastne vďaka tomu, že sa jej narodil Maťko, sa zrodila myšlienka začať robiť detské pesničky. S Richardom Čanakym majú na konte už 12 detských CD. Ako vraví: „Ešte aj to nám Pán Boh požehnal. Mne by to nikdy v živote nenapadlo, veď ja som nemala žiadny pracovný sen. Ani o tom, že raz budem speváčka, som nikdy nesnívala. Jediné, čo som vedela, bolo, že ma bavia deti, a preto som išla študovať na strednú pedagogickú školu.“
 A práve v tom čase ju najviac oslovil vtedajší hudobný zbor v lamačskom kostole v Bratislave. „Túžila som k nim patriť a pomyslela som si, že veď aj ja viem trochu spievať. A postupne sme sa vykryštalizovali tí, ktorí sa chceme hudbe venovať viac, a spontánne sme začali nacvičovať vlastné piesne. Išlo to tak prirodzene. Začala som teda spievať.“ Ako sama tvrdí, k spevu sa dostala „riadenou náhodou“, keďže na náhody neverí.
Prvý koncert pre deti odohrali, keď mal Maťko jeden rok. „Vtedy sa to rozbehlo. Teraz je to niekedy „šialené“, máme až sto koncertov za rok. Popri ďalšej materskej dovolenke si to nasledujúci rok nebudeme môcť dovoliť. A skvelé je, že si môžeme prispôsobiť tempo našej práce. Teraz budeme mať do mája prestávku a potom by sme chceli opäť nastúpiť. Samozrejme, že bez pomoci starých mám by sme nástup museli ešte viac oddialiť.“
Čo majú nové v spoločnej tvorbe s Richardom?
„V októbri sme vydali dlho očakávané DVD pre deti, ktoré sa volá Spievankovo. Je na ňom 13 klipov k známym detským piesňam. Trochu sme sa tohto nového projektu obávali, lebo je to aj v našej tvorbe novinka. Ale zatiaľ máme veľmi pozitívne ohlasy. Veľmi sa z toho tešíme, lebo nás to stálo naozaj veľmi veľa energie. Na nahrávaní nám pomáhalo aj veľa detí a viete si predstaviť, aká náročná môže práca s deťmi byť.“
Pri Márii sa neubránite dojmu, že žije naplno pre prítomnosť. Je v takomto prístupe k životu nejaké miesto pre ďalšie sny či vízie? Mária to len potvrdzuje: „Neriešim ďalekú budúcnosť. Riešim blízku budúcnosť. Napríklad pred dvoma rokmi som vedela, že chcem ísť učiť do školy nášho Maťka angličtinu a nemám pedagogické minimum. A tak som si ho pred rokom začala robiť. Vnímam, že možno nie celý život budeme robiť to, čo teraz, koncertovať a vydávať cédečká. Možno príde nové obdobie a budeme obaja s manželom robiť niečo celkom iné.“ Zaujímalo ma, či je ešte otvorená aj pre ďalšiu vlastnú tvorbu, keďže má za sebou úspešné vydanie dvoch autorských cédečok (prvé v roku 2003 a druhé 2007). „V tomto období to neriešim, ale verím, že v budúcnosti príde aj na to. Momentálne mám v živote iné priority a na skladanie vlastných piesní si neviem nájsť pokojnú chvíľku.“
Pri stretnutí s Máriou veľmi ľahko nadobudnete pocit, že ona hádam ani žiadne problémy nemá. Že všetci ľudia okolo nej jej prajú a nič negatívne nevníma. Ako je to však v skutočnosti? Ako sa vyrovnáva s ťažkými situáciami v živote, vo vzťahoch s inými ľuďmi či neúspechmi?
„Mám pocit, že som obyčajný človek so svojimi chybami a problémami. A tak ako každý kresťan sa snažím na týchto chybách pracovať, lebo nimi ubližujem práve svojim najbližším. A je to celoživotná cesta, zlepšovať sa a dávať šancu zlepšovať sa aj ľuďom okolo nás. Všetko riešim s Bohom. On ma dostal už z veľa zložitých situácií v živote. Dáva mi silu ísť ďalej, nevzdávať sa, dáva mi lásku keď sama nevládzem milovať, a dáva mi istotu, že všetko spolu s Ním zvládneme. Pýtam si veľa múdrosti pri rozhodovaní sa a stále mu odovzdávam do rúk každú situáciu.“
„Ale nájdu sa aj ľudia, ktorí mi z takých či onakých dôvodov neprajú. Keď také niečo nastane, že niekto proti mne vystúpi, snažím sa to v sebe analyzovať, či som nespravila niekde chybu ja. Ak príčinu nenájdem a dôvod takejto situácie je mimo mňa, tak sa tým viac nezaoberám, lebo to jednoducho neviem vyriešiť. Večer sa potom aj spolu s deťmi za ľudí, ktorí nám ubližujú, modlíme. Lebo ľudia, ktorí druhým ubližujú, ani možno nevedia prečo, majú väčšinou sami so sebou nejaké problémy a inak sa s tým nevedia vyrovnať, iba tak, že ubližujú druhým.“
Prichádzajúce Vianoce sa často označujú za sviatky rodiny. Za najdôležitejšie počas nich a ešte aj pár týždňov pred nimi Mária považuje zachovať si pokoj a vyhnúť sa stresu. Časom sa plánuje zlepšiť aj v pečení, no zatiaľ to vďaka šikovnej babke nie je až také nutné. „Nemáme žiadne zvyky a som rada, pretože potom môžu Vianoce prebiehať „hocijako“ a nestresuje ma to. Snažíme sa byť na Štedrý večer ako rodina spolu sami a potom ideme navštíviť starých rodičov. Tento rok sme si dali aj predsavzatie týkajúce sa darčekov, najmä deťom. Plánujeme dať deťom menej darčekov a ich pozornosť upriamiť na ozajstnú podstatu Vianoc.“
Pri našom stretnutí ma zaujímalo, ako Mária vníma „naše“ ženy. Zdajú sa jej občas príliš submisívne. „Prajem našim ženám, aby sa akceptovali také, aké sú. Aby našli svoju hodnotu a boli hrdé na to, že sú ženy. Nedať sa nikým urážať, ponižovať. Hrdosť v dobrom zmysle slova.“

Marcela Hlubíková