Príbeh vecí

Náš pokrok a rozvoj civilizácie nám najmä za posledných 200 rokov priniesol mnoho dobrého a umožnil nám žiť na jednej strane príjemnejšie a pohodlnejšie, na druhej strane prináša daň v podobe znečistenia životného prostredia. Ekológia sa stáva vedou, ktorá má v súčasnosti dôležitý hlas. Stáva sa však i nástrojom politiky. Zaujala ma úvaha ekologickej aktivistky Annie Leonard, ktorá ma inšpirovala k tomuto zamysleniu.

Všetci máme doma kopec vecí. Niektorými sme priam fascinovaní. Donedávna mi ani nenapadlo, kde sa všetky tie veci, ktoré nakupujem, berú, a čo sa s nimi stane, keď ich odhodím. Dozvedela som sa, že všetko prechádza ťažbou, výrobou, distribúciou, spotrebou a likvidáciou.

Ťažba
Pod ťažbou chápeme využívanie prírodných zdrojov. Kvôli drevu však ničíme pralesy, rúbeme stromy, odstreľujeme kopce, aby sme sa dostali ku kovom, využívame vodu a strieľame zvieratá. Spotrebovávame omnoho viac zdrojov ako pred rokmi. Znečisťujeme vodu i vzduch. Zasahujeme do prírody a stáva sa, že sa nám to vymkne z rúk. Presmerovaním riek v Ázii bolo spôsobené aj dosiaľ trvajúce vysychanie Aralského jazera. Mnohé druhy zvierat a rastlín miznú. Už dnes nadácie robia zbierky pre deti z krajín s nedostatkom pitnej vody.  

Výroba
Získané suroviny sa potom presúvajú do výroby, kde sa použitím energie miešajú niekedy aj  toxické chemikálie s prírodnými zdrojmi, aby sa vyrobili neraz toxicky kontaminované produkty. Ľudia, ktorí čelia najväčšiemu náporu týchto chemikálií, sú pracovníci v továrňach. Ktorá žena v reprodukčnom veku by chcela pracovať na pozícii, kde by bola vystavená toxínom, okrem tej, ktorá nemá inú voľbu? Ľudí, ktorí nemajú voľbu, je však stále dosť. V tomto systéme sú drancované nielen prírodné zdroje, ale aj ľudia. Toto si však často ani neuvedomujeme.
Čo sa stane potom, keď sú všetky tieto zdroje premenené na produkty?

Distribúcia
Treba ich rýchlo predať. Pritom treba udržať ceny nízko a naviesť ľudí, aby išli  nakupovať.
„Raz som si cestou do práce chcela vypočuť správy, tak som vošla do obchodu s elektronikou. Našla som tam šikovné malé zelené rádio za 4 doláre a 99 centov. Kým som stála v rade, premýšľala som nad tým, ako je možné, že za 4,99 USD sa dá vyrobiť rádio a ešte mi ho privezú až pod nos. Kov bol pravdepodobne vyťažený v Južnej Afrike, ropa v Iraku, plasty sa vyrábali v Číne a celé to možno  poskladal dohromady 15-ročný chlapec v mexickej maquiladore. 4,99 dolára by ani nestačilo na zaplatenie nájmu za policu, v ktorej ležalo, kým som si poň prišla. Možno ani časť platu chlapíka v obchode, ktorý mi ho pomohol vybrať. Alebo niekoľko zaoceánskych letov a jázd kamiónom, ktorý kúsky rádia prevážal. Ja som za to rádio nezaplatila. Tak kto zaňho zaplatil? Hmm, akísi ľudia zaplatili stratou svojho prírodného bohatstva - stratou svojho čistého vzduchu, zvýšením výskytu astmy a rakoviny. Možno deti niekde  zaplatili svojou budúcnosťou,“ zamýšľa sa  Annie Leonard.

Spotreba je srdcom systému, motorom, ktorý všetko poháňa. Aj z nás sa pomaly stáva národ spotrebiteľov.
Kúpila som si strúhadlo na jablká. Prekvapilo ma, že ho dnes vyrábajú z plastu, do ktorého je zasadený kovový rezač, kým ešte pred pár rokmi bolo celé kovové, teda pevné. Pri prvom strúhaní sa mi zlomilo. Musela som si kúpiť nové. Už som s ním narábala opatrnejšie. Zlomilo sa až pri druhom použití. Môj otec ma upozornil na to, že mnohé veci sa dnes vyrábajú tak, aby sa skoro zničili a človek si musel kúpiť nové. Neverila som mu. Sama som si to chcela preveriť: nuž som si viac začala všímať plastové tašky v Tescu, kelímky na kávu, chatrné mopy, DVD-čka, spomínané strúhadlá, ktoré ma toľko ráz vytočili ...  Dokonca aj počítače. Technológia sa mení tak rýchlo, že v priebehu niekoľkých rokov sú prekážkou v komunikácii. Manžel sa často vŕta v ich vnútri, keď ktosi potrebuje zistiť, čo mu nefunguje. Už dávno prišiel na to, že súčiastka, ktorá sa mení každých pár rokov, je len malá drobnosť niekde v kúte, ale vy ju nemôžete len tak jednoducho vymeniť, pretože každá nová verzia má iný tvar.  Musíte vymeniť celú väčšiu vec - teda kúpiť novú.  Aby bola kompatibilná s mojím počítačom!
Tak len rozmýšľam, ako môžeme s takýmto pomerom opätovného použitia materiálov na našej planéte prežiť? Určite tomu nebolo takto vždy. Priemerná osoba dnes skonzumuje oveľa viac ako pred 50-timi rokmi. Spomínam si na moju babičku, ako i mňa nabádala k šetrnosti. Ešte aj zvyšnú kožku od slaniny uchovávala pre prípad potreby. Alebo donekonečna štopkala deravejúce ponožky. Nehovoriac o uložených nitiach, gombíčkoch, listovom papieri popísanom z jednej strany – druhá mohla slúžiť na skice. Ja sa dnes spolieham na to, že si všetko kúpim nové, až budem aktuálne potrebovať. Babička sa mi zdala síce vynaliezavá, ale jej spôsoby streštené. Nuž, za jej mladosti sa oceňovali iné hodnoty.  Ako dochádza k takej zmene i u mňa, u nás? Spotreba sa túži stať našou životnou cestou, nakupovanie a používanie tovaru premieňame na rituál, v ktorom nachádzame svoje uspokojenie.
V sobotu nemáme kde zaparkovať pred veľkými nákupnými centrami  – sú narvané ľuďmi. V nedeľu tam radšej nejdem. (Možno by som sa tam nezmestila ani mi to Boží zákon neradí.) Alebo deti z našej vzdialenejšej rodiny mi rozprávajú, ako cez víkendy trávia s otcom čas v týchto novodobých „centrách zábavy“, takto sa im proste „venuje“! A koľkokrát som počula ženy v autobuse zhovárať sa: „Potrebovala som si spraviť radosť, tak som si kúpila nový kabát.“ – „Mala som včera chuť míňať peniaze, ale nič na mňa nemali.“
Lebo deje sa aj to, že máme ešte funkčnú vecičku, ale kolegyňa ju má s novým dizajnom. A ak podľahneme túžbe „byť in“ a strachu, že nás čiesi pohŕdavé oči odsúdia za nekráčanie s dobou, kúpime si aj my modernejšiu. Ak však neodvodzujeme svoju hodnotu od toho, čo vlastníme, nemusíme sa v tejto situácii cítiť trápne. Môže ísť o plochý monitor farebne doladený s písacím stolom a telefónom, ale aj o obyčajnejšie predmety - perá, zakladače na dokumenty, kabelky... Oblečenie je pre nás ženy obrovským rizikom, alebo nie? Jeden rok sa nosia ženské podpätky ako ihličky, druhý rok hrubé, potom znova ihličky.  Nie je to kvôli nakupovaniu nových topánok a nášmu (podvedomému) pocitu uspokojenia, že aj ja prispievam k rovnakému imidžu? Reklamy a hlavne médiá v tomto hrajú veľkú úlohu. Koľko reklám denne nám vojde do uší a očí? Je to iste enormne viac ako pred 50-timi rokmi. Máme viac vecí ako predtým, ale miera šťastia ľudí akosi upadá. Máme viac nepotrebných zbytočností, ale menej času na veci, ktoré nás skutočne robia šťastnými: rodinu, priateľov, voľný čas. Dve aktivity pohlcujú náš drahocenný voľný čas: sledovanie televízie a nakupovanie. Ideme do práce, niekedy dokonca i do dvoch, prídeme domov vyčerpaní, zvalíme sa na náš nový gauč a sledujeme televíziu. Reklamy nám povedia: „Ak nepoužívaš náš produkt, nemáš šancu“(dobre vyzerať, nájsť si muža, mať čisté oblečenie, zdravé deti...), takže sa zdvihneme a ideme do hypermarketu, aby sme si kúpili niečo pre dobrý pocit. Potom ideme znova viac pracovať, aby sme mohli zaplatiť vec, ktorú sme si museli kúpiť. Prídeme domov, sme ešte viac unavení, takže si sadneme na gauč a ešte dlhšie sa dívame na televíziu. Tá nám povie, aby sme išli znova do nejakého obchodu a my sme chytení v tejto pracovno–sledujúco–nakupujúcej pasci a nemôžeme prestať.

Ako skončia všetky tie veci, ktoré si kúpime? Postupne by sa nám totiž nevmestili do bytu. Raz sú i tak určené na vyhodenie.

Likvidáciu poznáme len potiaľ, že musíme všetko sami dostať do odpadkového koša. Každý denne vytvorí x kg odpadkov. Ale už nemáme na očiach skládku, čo je veľká diera v zemi, kde sa odpad zakope, alebo sa najprv spáli v spaľovni odpadov a potom sa na skládke zakope. V oboch prípadoch je znečistený vzduch, zem i voda. Tým meníme podnebie.
Likvidáciou odpadu je tento cyklus uzavretý. Skutočne?
A dá sa z neho vystúpiť?
Veď všetci tie veci viac či menej potrebujeme.

Je aj veľa ľudí, ktorí sa angažujú v záchrane lesov či iných prírodných zdrojov, v zabezpečení čistej výroby, na pracovných právach a spravodlivom obchode, vyzývajú k šetreniu vody, ochrane životného prostredia...Je to potrebné! Aj my sa môžeme pridať, či aspoň rozmýšľať a stavať sa k veciam  inak. Boh nás vybavil všetkými predpokladmi a múdrosťou na to, aby sme to, čo nám bolo zverené, spravovali podľa jeho princípov, teda s úctou, nie podľa zákona „divočiny“.
Čo teda ja, obyčajná žena, ktorá nepracuje v sektore zelených ani vo vláde?
Budem premýšľať a hľadať pre seba odpoveď.

-aje-