Marinko

Boli sme fajn stretko, štyri manželské páry. Začiatkom roka 2003 som otehotnela. Napokon sme zistili, že každý manželský pár v spoločenstve čaká dieťatko. Radosť z očakávania sa tým znásobila. Postupne som si zvykala na to, že vo mne rastie nový život. Bolo to pre mňa emocionálne silné, ale aj spojené trochu s obavami, keďže som bola živiteľkou rodiny. Mali sme hypotéku a manžel študoval. Veľa som sa modlila za radosť, lebo som vedela, že dieťa v brušku všetko vníma. A tak od 4. mesiaca tehotenstva som sa už len tešila. Začiatkom júna som sa jedno ráno zobudila veľmi skoro a túžila som sa ísť modliť k jazeru neďaleko nášho domu. Bol to veľmi silný duchovný okamih, v modlitbe som vnímala slová „bude to chlapec a bude evanjelizovať veľmi jednoduchým spôsobom“. Od detstva som túžila mať syna menom Marek. O štyri dni nato som išla na tzv. veľký morfologický ultrazvuk, ktorý sa robí v 20. týždni tehotenstva. Na prehliadky som chodila k lekárovi, ktorého sme našli cez organizáciu Liga pár páru (hľadali sme lekára kresťana, ktorý si váži život, ktorý nevykonáva potraty), a našli sme skvelého odborníka, živého kresťana a hlbokého človeka, ktorý je dnes naším blízkym priateľom. Počas ultrazvukového vyšetrenia mi lekár ukazoval jednotlivé orgány dieťatka. Zrazu sa zasekol, keď sa na obrazovke ukázal akýsi veľký kruh v brušku dieťaťa. Nehovoril ďalej nič, len ma pozval na kontrolu ďalší týždeň, už aj s manželom. Pochytila ma úzkosť, čo sa deje. Po opätovnom ultrazvuku nám iný lekár oznámil, že nášmu dieťatku sa nevyvíja tráviaca sústava, tá tlačí na dýchaciu a nevyvíjajú sa pľúca, dieťa je tak poškodené, že nevidí iné riešenie, len ukončiť tehotenstvo. Prednosta kliniky stav potvrdil, „dieťa má vývojové chyby nezlučiteľné so životom“, tehotenstvo už nemá zmysel. Pre nás ani pre nášho lekára to však nebola voľba, bolo nám jasné, že dieťa nezabijeme. Začali sme modlitebný boj. Naši muži v spoločenstve sa na striedačku za nás nonstop postili až do pôrodu. Modlili sa za nás desiatky ľudí, keďže nás mnohí poznali vďaka službe chvál, manželia Letkovci zmobilizovali polovicu Slovenska. :) Koncertovali sme, evanjelizovali a náš synček v brušku, bez slova, s nami. Asi dva mesiace som strávila v nemocnici na diagnostike. Lekári sa ma stále pýtali, či nechcem ukončiť tehotenstvo, a bavili sa o našom dieťati ako o živej mŕtvole. Posmech a pohŕdanie utŕžil aj náš lekár, ktorý za nás bojoval. Boli sme presvedčení, že ak budeme veriť, Boh urobí zázrak. Keď nám lekári povedali, že dieťa má deformovanú hlavičku, dostali sme z Biblie slová o tom, že Boh dvíha našu hlavu, keď bola reč o nevyvinutých obličkách,  čítali sme v Písme o tom, ako sa stará o naše ľadviny. Dieťa malo srdiečko vytlačené na pravej strane hrudníčka. Tak sme sa povzbudzovali, že má srdce na pravom mieste. V duchu som si opakovala slová: „Ty nedovolíš, aby tvoj svätý uvidel porušenie.“  V modlitbe sme zažívali obrovský pokoj a vzťah s Bohom sa mi videl bližší ako kedykoľvek predtým. Bola som presvedčená, že náš Marinko bude žiť. A podarilo sa mi o tom presvedčiť veľkú časť oddelenia gynekológie.
V 36. týždni tehotenstva dieťa vo mne stále žilo, a tak sa lekári nazdávali, že jeho postih pravdepodobne nebude taký veľký, naplánovali teda pôrod. Vedela som, že Boh urobí zázrak. Tešila som sa, ako budem na zhromaždeniach, so synčekom na rukách, tento zázrak ohlasovať. Pôrod bol dlhý a namáhavý, a keď mu zrazu začalo zlyhávať srdiečko, nastal vo mne zlom. Akoby som z Božieho náručia spadla späť do reality. Našťastie, o pár minút nato sa narodil. V lekárovej ruke vyzeral ako malé bezbranné mačiatko, slabučko pomrnkával, ručičky a nožičky mu bezvládne viseli…Okamžite ho previezli do detskej nemocnice na JIS-ku a mňa na oddelenie šestonedieľok medzi mamičky s deťmi. Bolo mi veľmi smutno, rozmýšľala som, ako je asi nášmu Marinkovi, a predstavovala som si, ako ho budem chodiť navštevovať, budeme chodiť na rehabilitácie a vybojujeme boj. Bobeško, môj manžel, mi sľúbil, že nasledujúce ráno pôjde najprv pozrieť naše dieťatko a potom mňa. No na druhé ráno mi sestrička už o siedmej vraví, že za mnou prišiel manžel. Prekvapilo ma to, ale potešila som sa, že je tu. Vyšla som z izby a videla ho za sklenenými dverami na konci chodby. Stál tam so zvesenými ramenami a mal v očiach nevýslovný bôľ… Pochopila som bez slov… Tak sme sedeli spolu na chodbe a držali sa za ruky.  Službukonajúca lekárka, čo išla okolo, ma objala a povedala: „Je úžasné, že ste to dieťa donosili. Veľmi si to vážim.“ Lekár na JIS-ke nám Mareka Martina tesne pred smrťou pokrstil.  
Po počiatočnom šoku prišli príšerné mesiace, keď sme nič nechápali, veď sme boli presvedčení, že bude žiť! Zostal nám po ňom len rodný a úmrtný list, prázdna postieľka a hračky, s ktorými sa nikdy nezahrá… Každé stretko bolo o troch nových malých detičkách. A čo to štvrté!? Kričala som: „Aj ja som mala teraz kočíkovať!“ Namiesto dojčenia som brala tabletky na zastavenie tvorby mlieka. Môj celý život bol o plači – plakala som hodiny a hodiny. Bol to aj čas skúšky pre náš manželský vzťah. Bobeš mi bol obrovskou oporou, ale prežíval neskutočnú frustráciu z toho, že mi nedokáže pomôcť. A tak sa uzavrel do seba, vzdialil sa odo mňa, čo sme potom museli dlho prekonávať. Ani ostatní ľudia nevedeli, ako sa so mnou zhovárať. Väčšinou sa tvárili, akoby sa nič nestalo. Len moja sesternica Adrianka pochopila, že občas sa potrebujem o svojom synčekovi a tom, čo prežívam, rozprávať.

Môj základný problém však bol: ako znovu dôverovať Bohu? Ako pochopiť Jeho i to, čo sa stalo? To, v čo sme verili, zrazu vôbec neplatilo. Museli sme svoju vieru od základov prehodnotiť. V istých momentoch som si myslela, že sa nám Boh vysmial do tváre, prežívala som pocit krivdy, akoby ma opustil a sklamal. Až časom sme si priznali, že sme Boha pchali do malej škatuľky našich predstáv o Ňom. Slúžili sme mu, a tak sme si mysleli, že je povinný urobiť presne to, čo od Neho chceme. Mali sme naivnú, obchodnícku vieru. Postupne sme pochopili, že je oveľa väčší, než dokážeme predstaviť. Pohľad sa mi začal akoby dvíhať od malých vecí k veciam vyšším, nadčasovým a nadrozmerným. Začala som chápať väčší obraz, pochopila som, že tieto naše krátke, dočasné životíky sú súčasťou niečoho oveľa vznešenejšieho. Malichernosti bežného života, ktoré ma predtým hnevali, som už teraz nepovažovala hodné povšimnutia. Učila som sa ďakovať za všetko, čo mám. Aj keď pravdepodobne tu na Zemi nepochopíme, prečo sa to stalo, v nebi sa to dozvieme. A tak som sa učila to prijať a nanovo sa rozhodnúť dôverovať, aj keď nevidím koniec temného tunela. Postupne som sa chcela kajať. Cítila som sa ako Jób. Veľa som kričala na Neho a krivdila Mu. Už viem, že On ma nesklamal. Bol to aj boj s vlastnou pýchou, s vlastnou spravodlivosťou, chceli sme si podriadiť Boha, nie sa podriadiť Jemu. Dnes, keď už väčšia časť z toho prebolela, som rada, že máme privilégium mať dieťa v nebi, ktoré sa za nás prihovára. Nazývam nášho syna „malým veľkým svätým“, veď on sa mohol hneď vrhnúť Bohu do náručia, bez pocitu viny, bez predsudkov o Ňom, nikdy ho nesklamal, neurazil, neodmietol, išiel k nemu BEZ akéhokoľvek hriechu! Je to milosť, ktorú, myslím, ešte naplno nechápeme. Predbehol nás do neba. Sme vďační, že mu Boh vôbec dovolil narodiť sa a pokrstenému odísť domov. Pochopili sme, že Bibliu nemožno používať ako horoskop – hocikde ju otvorím, prečítam si niečo a napasujem na svoju situáciu, ako to sedí do mojich plánov. Prisľúbenia sa ukážu ako platné, až keď sa splnia. Môžeme ich síce vo viere prijať, očakávať ich naplnenie, ale nesmieme si ich vynucovať. „Nedovolíš, aby tvoj svätý uvidel porušnie,“ porušenie tela nie je ničím v porovnaní s porušením duše. Boh nedovolil, aby sa mu porušila duša… Marinko mohol neporušený ísť k Nemu! Človek má tendenciu vziať si nejaké slovo z Písma a vo veľkej túžbe si ho po svojom vysvetlí a prispôsobí. Ale my si nemôžeme prispôsobovať Boha, môžeme Mu len dôverovať. Dnes to vnímam tak, že bolo pre nás dôležité prejsť takou ťažkou skúškou viery. Inak by sme asi neporástli. Dnes viem, že to, ako Boh robí veci, je to najlepšie. To nie je fráza. Môže ma to bolieť, ale idem za tým.

Prežila som aj skúšku vzťahu so svojou najlepšou kamarátkou, ktorej sa narodila dcérka deň pred naším Marekom. Ťažko sa mi s ňou stretávalo. Naše priateľstvo však prežilo a je overené, vďaka, Adel!  
Veľmi som túžila po dieťatku. Nedarilo sa mi však otehotnieť, mala som problémy so štítnou žľazou. Po nekonečnom roku sa konečne podarilo, no v prvom trimestri som potratila… Vtedy sme s manželom prišli do bodu, keď sme sa vydali Bohu úplne naplno, bez výhrad, povedali sme Mu, že ak nemáme mať deti, budeme Mu slúžiť ako bezdetní. Na naše prekvapenie som do mesiaca  znovu otehotnela, vyskytli sa však zase problémy, opäť nám náš lekár povedal, že je mizivá šanca… Prežívala som strašné stavy úzkosti. No po deviatich mesiacoch sa nám narodilo zdravé, životaschopné, šikovné dievčatko Dorotka. Prinieslo nám do života úžasnú radosť a čiastočne zahojilo bolesť v našich srdciach.
Keď mala Dorotka asi rok, ochorela som na koliku, vážila som 48 kíl. Poslali ma na enteroklýzu, čo je asi polhodinové röntgenové vyšetrenie. Musela som ubezpečiť doktorov, že nie som tehotná. Zrazu šiel okolo jeden lekár, oslovil ma ako známu zo sídliska a neodporučil mi RTG, lebo som dojčila. Poďakovala som sa mu a podľa mena na vizitke som v ňom spoznala manžela svojej kamarátky Renátky. Ten lekár sa volal Marek… Aj náš lekár sa volá Marek. :)
Na RTG som teda nešla. Asi o dva týždne sme zistili, že som v druhom mesiaci tehotenstva… Boh priamo zasiahol,  poslal konkrétneho človeka na záchranu nášho dieťaťa. Tento doktor poslúchol jemné vnuknutie Božieho Ducha a zastavil sa pri mne… To dieťatko je naša radostná Alžbetka, dieťa mimoriadnej krásy.  
Tešíme sa zo svojich dievčatiek a modlíme sa za ne, aby mali radostného ducha, chuť a optimizmus do života, aby sa dali viesť naozaj Božím Duchom a počuli Ho. Na nič si už nenárokujem. Myslím, že som nesmierne požehnaná žena. Aj keď vtedy som si nevedela ani len predstaviť, že budem ešte šťastná. Dnes viem, že bolesť je len dočasná a že človek s Božou pomocou zvládne všetko. Svoj život by som s nikým nemenila. Dívam sa naň trochu inak. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí sa za nás modlili, stáli pri nás a povzbudzovali nás, vďaka!
 Idem, práve sa zobudila naša päťmesačná Barborka. Náš syn si vybavil tri sestričky. Zatiaľ…