Rozhovor s p. Miriam Prášilovou

Sprevádzanie zomierajúcich

Prečo sa venujete práve ťažko chorým a zomierajúcim ľuďom?
Je to vnútorné povolanie.. Zrodilo sa vo mne ešte na SŠ, keď som si formovala svetonázor, a tiež prispením nášho pána farára. Túžila som pomáhať ľuďom, preto som rozmýšľala nad štúdiom medicíny. Hľadala som spojenie zdravotníckeho a duchovného. Zvíťazila teológia. A nemocnica potom preto, lebo tam je prežívanie viery v Boha reálnejšie. Keď sme zdraví, pekne chodíme do kostola, ale v nemocnici sme blízko života, smrti, hľadania, hĺbky ... Mala som pol roka pauzu, kedy som vyučovala mladých náboženstvo. Vnímala som, že sa mám vrátiť na onkologické oddelenie s pocitom, že duchovné sprevádzanie zomierajúcich je moje miesto. Cítim sa na ňom ako ryba vo vode.

Ako ste sa na toto povolanie pripravovali?
Absolvovala som ročné nadstavbové postgraduálne intenzívne štúdium - klinické pastorálne vzdelávanie - v Toronte. Zároveň som bola hosťujúcou farárkou v miestnom evanjelickom cirkevnom zbore. Spolu so mnou toto štúdium absolvovali farári  z rôznych cirkví a denominácií, keďže dôležitou súčasťou bol ekumenický aspekt.  Stážovali sme v celej nemocnici. Mali sme tam veteránov z vojny s mentálnym postihom, zažila som aj ortopedické oddelenie, videla som pacientov s  popáleninami, oddelenie  intenzívnej starostlivosti, ale venovali sme sa aj pesonálu nemocnice - ani oni sa často nevedia vysporiadať s úmrtím.

Nie ste lekárka ani zdravotná sestra, ani sanitárka, ani priamo psychologička. Alebo práve všetko v jednej osobe? Aká je náplň vašej práce?
Duchovný v nemocnici je u nás stále priekopnícke povolanie. Obyčajne sa ráta so situáciou, že ak človek, patriaci do niektorej cirkvi, ochorie, jeho farár ide za ním na návštevu do nemocnice vyslúžiť mu sviatosti a pomodliť sa s ním. Ja ako nemocničná duchovná mám v dohode s nemocnicou formulované postavenie - duchovná starostlivosť a pastorálne poradenstvo pre pacientov bez rozdielu vierovyznania, na niektorom oddelení  mám prístup na vizitu, spolupracujem so psychológom a psychiatrom. Pretože pacient nemá len fyzické potreby, ale aj duchovné. Najviac pôsobíme u onkologických pacientov na paliatívnej starostlivosti. Na zavolanie sa stretávam aj s príbuznými. Na začiatku sa sama pacientovi predstavím, aby si ma vedel zaradiť, kto som, prečo som tam. Nejde o evanjelizáciu, že by sme človeka chceli na smrteľnej posteli obrátiť k Bohu. Ide o duchovné sprevádzanie, nakoľko si ho pacienti prajú. Ak je rodina môjho vierovyznania, teda evanjelici, môže ísť o dohodnutie aj pohrebu. Mnohí ľudia sú sklamaní z cirkvi, cítia sa ňou zradení – to hovorím teraz úprimne aj do vlastných radov. V nemocnici sa potrebujú cítiť chránení od akýchkoľvek útokov zvonku.

Je vaša práca na plný úväzok?
Čo sa týka poslania, tak na plný úväzok. Z právno – legislatívneho hľadiska pracujem ako dobrovoľníčka. Finančne to čiastočne pokrýva Evanjelická diakonia, lebo nemocnica takúto náplň práce nepozná. Ako napr. miesto psychiatra. Prácu mám ošetrenú dohodou. Verím, že v budúcnosti sa v tom posunieme. V zahraničí je to už tak, že duchovný je platený nemocnicou alebo cirkvou. Mávam len denné služby. Keby si ma niekto vyžiadal v noci, zostala by som, resp. prídem. Nechávam tel.číslo na oddelení alebo priamo u pacientov. Niekedy moju návštevu pacienti odkladajú, že ešte im nie je až tak zle. S katolíckym kňazom sme mali dohodnuté, že v nemocničnej kaplnke budeme mať jeden deň v týždni aj my evanjelici služby Božie. Pacienti, ktorí prišli, sa vyjadrili, že to bol pre nich duchovný, spoločenský, kultúrny a umelecký zážitok.

Dali ste mi brožúrky s informáciami o ponúkaných službách, ktoré ste zostavili spolu s katolíckymi kňazmi. Asi dokážete pekne spolupracovať.
Na Slovensku sme zdedili zvýrazňovanie rozdielov medzi vierovyznaniami, ktoré bolo zakorenené. Pamätáme si to z generácie našich starých rodičov, kedy by katolíci nevstúpili do evanjelického kostola a opačne. Takéto premýšľanie som zmenila u seba a mením ho u ľudí okolo mňa, totiž vnímať spoločné veci, ktoré nás ako kresťanov spájajú. V nemocnici ide o pacientovo blaho. Či sa on rozhodne prestúpiť z jednej cirvkvi do druhej, alebo vôbec nechce chodiť do žiadneho kostola, lebo je sklamaný z cirkvi, ale sa len sám chce modliť a pestovať si osobnú vieru, je to na ňom. Smrť odbúrava rozdiely. Nejde o to, či bude on ako ovečka v tom či onom košiari, ide o jeho spásu, aby jemu bolo najlepšie a to, čo je pre neho najlepšie, vie pre jeho život Pán Boh. My to máme rešpektovať, prosiť si od Boha, či máme nejaké múdre a citlivé slovo povedať alebo mlčať, učiť sa dôvere v Božie konanie.

Majú pacienti strach zo smrti?
Áno, všetci ho máme. Tomuto poznaniu sa učím od našej psychologičky. My kresťania ale máme tendenciu povedať si, že my vieme, v čo veríme, veríme vo zmŕtvychvstanie, v Ježiša Krista, máme teda nádej a nepriznáme si aj strach. Ale je to klamlivé. Oveľa čestnejšie je uznať si, že mám strach, nájsť ho v sebe, a tak ho rozmeniť na drobné. Hoci ľudia nemusia mať ani tak strach zo smrti samotnej, ale o svojich blízkych, z bolesti a z toho, ako budú zomierať, koľko to bude trvať.

Chcú vôbec poznať pravdu o svojej situácii?
Niektorí nechcú vedieť. Je to úloha lekára oznámiť diagnózu. Nemá to robiť duchovný. Ale niekedy to pacient aj tuší. Lekári sa obávajú, lebo musia potom volať psychológa, psychiatra, duchovného. Česká lekárka Haškovcová hovorí, že nie je podstatné, či tú pravdu povieme, ale ako pomôžeme tú pravdu potom človeku uniesť. Keď to pacient vie a prijme a odhadne si, koľko má ešte času, môže sa pripravovať, spolu s ním aj jeho rodina. Raz som zažila rodinu, ktorá si plánovala so zomierajúcim jeho pohreb, ako chce, aby vyzeral. Akú hudbu si tam praje, slovo.... Môže sa to niekomu zdať morbídne, ale nie je. Aj ja som cítila u jednej pacientky, že sa chcela so mnou zhovárať o svojom pohrebe. Potrebovala to niekomu povedať. Každý má právo vedieť o svojom stave, ale treba vedieť, kedy a ako to povedať. Aj lekári sa pýtajú, čo a koľko chce pacient vedieť o svojom stave. Niektorí informácie dávkujú, ako lieky. Aj to je cesta – pravdu dávkovať.  

Poznáte niekoho, kto bol úplne vyrovnaný?
Môže sa stať. Jedna moja pacientka odchádzala s jasným vedomím, no nie so sebaistotou v tóne hlasu, ale s pokorou, vyrovnaná, s dobrým pocitom, že môj život bol dobrý, to, čo sa dalo prežiť, sa prežilo, spravilo, stihlo, odchádzala v hlbokom pokoji.

Odchádza niekto vo viere  a s vedomím, že ide k Bohu? Nasmerujú sa pacienti pred smrťou k niečomu pozitívnemu, alebo sa dokonca obrátia?
Áno, stáva sa to, no nie je to pravidlo. Keď sa človek dozvie, že má vážnu diagnózu, kladie si otázky, a nemusí ísť hneď o konfesiu: čo som urobil zle, prečo sa to stalo, ak existuje Boh, prečo toto dopustil, ak je dobrý, prečo mi je toto – sú to ľudské existenčné i duchovné otázky s prehodnocovaním  života ...

Dokázali by ste odhadnúť, či človek, opúšťajúci svet, ide do neba alebo nie? Teda či sa jeho duša môže stretnúť s Bohom ...
To len Pán Boh vie. Súdiť by bolo až opovážlivé. Ako človek žil, tak aj zomiera, hovorí jedna moja známa – lekárka. Ale počas choroby sa aj veľa zmení. Keď je zle, niektorí sa chytajú rôznych slamiek - pseudonáboženských ponúk, veštenia, rôznorodých vecí, čo ani nemusí byť pomocou, skôr je to patologické.  Ja mám vždy nádej pre každého. Spomeniem si naňho v modlitbe. Ale o jeho živote rozhodne len Boh.
My ľudia často riešime za niekoho jeho život, odhadujeme, či je už jednou nohou v nebi. Môj starý otec veril v Boha, ale neveril v Ježiša Krista, nuž sme riešili, ako ho posunúť. Na to mi povedal, že som horšia ako katechizmus. To je pokušenie nás veriacich. My musíme hľadať nenásilné cesty, ako povedať to, čomu veríme, iným. Je to síce poslanie od Krista pre nás, ale oni musia mať slobodu prijať to, kedy oni budú chcieť. Pán má svojich ľudí i spôsoby na to. I ja som sa musela pozrieť na svoj spasiteľský syndróm. Nikoho nedotlačíme do neba.  Môžem sa však za každého modliť.

Nemáte problém vyrovnať sa so smrťou toľkých ľudí, ktorých stretávate, ktorých si určite po čase intenzívnejšej komunikácie obľúbite?
Je to ťažké. Vždy nastupuje smútenie. Mnohokrát to už tuším a mám tzv. anticipovaný smútok – teda už vopred. Nikdy to však  nie je rovnaké. Nedá sa to porovnať so smrťou blízkeho príbuzného. Treba však aj tomuto smútku nechať čas, smútok potrebuje odznieť. Uvedomujem si, ako málo sa venujeme pozostalým. Ako farári nemáme čas navštíviť tých ľudí. Odídu z kostola domov a my ich síce pozveme do cirkvi, ale oni nechcú, lebo predtým nechodili. No už aspoň začína prebiehať vzdelávanie pre tých, ktorí by mohli u nás viesť podporné skupinky pre pozostalých. V zahraničí usporiadal náš tím, ku ktorému patrili nemocniční duchovní, raz za štvrť roka pietnu spomienku v nemocnici: zapálili sme sviečky, každý zúčastnený mohol vysloviť meno príbuzného, ktorý za posledný štvrťrok zomrel, pomodlili sme sa, znela príjemná hudba. Vnímali sme to ako čas, kedy sa učíme akceptovať fakt smrti. Mnohokrát to bolo po prvýkrát, čo sa príbuzní po smrti svojho člena rodiny vrátili do nemocnice. O takomto čomsi už dlho premýšľam, aby sa to zaviedlo i u nás.

Nemáte občas pocit bezútešnosti, ba až nezmyselnosti života?
Nič nie je predpísané paušálne. Ale mávam nádej. Viera v Boha v prvom rade pomáha mne, nesie mňa, musím sa vedieť starať aj sama o seba. Príkaz miluj blížneho ako seba  platí i opačne - potrebujem sa mať rada - toto som si pri práci uvedomila. Snažím sa ťaživé pracovné prostredie kompenzovať radostnými udalosťami – koncertmi, divadlom ...
Závidím psychológom, že majú aj oni terapie. To by aj nám duchovným pomohlo. I my potrebujeme psychológiu a riešiť svoje problémy.

Je príliš odvážne spýtať sa vás, či sa bojíte vlastného odchodu z tohto sveta a či sa už naň pripravujete?
Sprevádzanie zomierajúcich nás skôr či neskôr reflektuje s vlastnou smrteľnosťou. Keď aj školíme dobrovoľníkov, dávame im túto otázku a keď nevedia uniesť predstavu vlastnej smrti, nevezmeme ich. Najsilnejšie dojmy mám, keď stretnem pacienta v mojom veku alebo veku mojich rodičov. Lekárka E.K.Ross hovorí o fázach zomierania, ktorými  prechádza samotný pacient i jeho rodina. Sama by som týmto procesom iste prechádzala: od šoku, cez popieranie – to nemôže byť pravda, cez hnev, smútok/depresiu, až po rezignáciu či akceptáciu celého. Seba si viem tiež predstaviť, že by som sa hnevala, lebo mám rada život. Je možné si pripustiť aj hnev voči životu i voči Bohu. Kresťania hovoria, že všetko musíme znášať ako Jób, ale je to strašne ťažké, aby človek dokázal vysloviť: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal.“  Kým toto dokáže vysloviť, má právo sa aj hnevať.

V čom spočíva dobrá príprava na prechod z tohto sveta na ten druhý? A dá sa vôbec naň pripraviť?
Príprava na smrť je aj to, keď žijeme svoj život čo najlepšie, ako vieme. Treba si ho správnym spôsobom užívať. Nečakať na nejaké lepšie chvíle, ale tu a teraz žiť svoju prítomnosť. Neprepadávať sa do minulosti ani sa neutiekať do budúcnosti. Toto ma naučila moja duchovná služba - užiť si svoj deň. Keby si žil svoj posledný deň, čo by si urobil? Je to dobrá reflexia. Ja osobne by som kontaktovala niekoho, koho mám rada alebo by som išla na pekný výlet. A dala by som si obľúbené jedlo s najbližšími, s modlitbami pred jedlom, ako to doma robievame vždy. Možno nič mimoriadne, bežné, ale so srdcom. Verím, že v nebi budem stolovať pri stole s Pánom Ježišom. Ak by bol takýto každý náš deň, tak sa dobre pripravujeme na smrť. Oslovila ma jedna myšlienka v nemocnici v zahraničí: „Naši rodičia nás naučili dobre žiť, ak nám ukázali, ako dobre zomierať.“ Ide o to, nevytesniť túto myšlienku.

Dnes sa vo svete viac hovorí o eutanázii. Čo si myslíte vy – aký je skutočný najhlbší dôvod, prečo chce niekto sám ukončiť svoj život týmto spôsobom? Prečo ho túžia schváliť tí, ktorí momentálne nemajú neliečiteľnú chorobu ani fyzicky netrpia?
Rozprávali sme sa o tomto na jednom stretnutí nemocničných duchovných. Tam, kde je schválená eutanázia, ako napríklad v Holandsku a Belgicku, aj duchovný má byť prítomný pri akte odpájania pacienta, teda keď ukončujú jeho život. Duchovný s tým nemusí byť stotožnený, ale vraj ak si ho tam pacient želá mať ... Je to veľmi otázne. V jednej televíznej relácii sme sedeli šiesti - štyria sme boli proti, dvaja za. Možno vyznela tá relácia inak po zostrihaní, ale pri nahrávaní zneli hlasy „za“ oveľa silnejšie. V liečení i zomieraní treba nájsť správnu mieru – ja tomu hovorím dovolenie zomrieť. Ja si myslím, že netreba za každú cenu, nezmyselne držať pri živote neliečiteľne chorého. Napr. v prípade jednej 90-ročnej babičky jej rodina nespracovala fakt, že zomiera, nahovárali jej, že sa vráti o chvíľu domov a chceli jej dávať donekonečna infúzie. Ona už bola zmierená so smrťou, ale jej rodina ju nechcela akoby prepustiť zo sveta. Je to však vždy komplexná otázka, ku ktorej sa vyjadruje hlavne lekár, rodina, môže sa podľa potreby psychológ, duchovný, príp. sociálny pracovník a samozrejme je dôležité počúvať potreby zomierajúceho.

Túži človek v istej fáze aj zomrieť, len aby utíšil bolesť?
V niektorých pastorálnych rozhovoroch sa stretávam s takou úprimnosťou, keď mi pacienti vyznajú, že keby bolo možné legalizovať eutanáziu, aj by boli za. Je to asi vo veľmi veľkej fyzickej bolesti. Keby bolo viac paliatívnej starostlivosti a ľudia tomu rozumeli, neboli by v spoločnosti také silné hlasy za eutanáziu. Zaznievajú hlavne od ľudí, ktorí tomu nerozumejú, ktorí sú zdraví. Smrťou sa nikdy nezaoberajú. Rýchlo chcú od tejto témy uniknúť. Je to ale široká problematika. Pamätám si pacientku, ktorá sa mi priznala, že túži skončiť život, ale potom vysvitlo, že ona má iné dôvody – ťažké sociálne problémy. A tie, keď sa po čase začali u nej riešiť, už nechcela umelo ukončiť život. Čiže ak neriešime celý komplex problémov, napr. psychických, rodinných, sociálnych, nemáme ani právo hovoriť o požiadavke eutanázie.

Mohli by ste jednoducho vysvetliť pojem paliatívna starostlivosť?  V čom je iná ako eutanázia?
Je to starostlivosť, ktorá pomáha utišovať fyzické bolesti, stabilizovať pacientov stav, je orientovaná aj na rodinu, na problémy sociálne, duševné i duchovné, nemusí ísť len o onkologické ochorenia, ale o ochorenia v terminálnom štádiu. A ponecháva pacienta žiť až do prirodzenej smrti, neurýchľuje ani nespomaľuje zomieranie.

Koľko oddelení paliatívnej starostlivosti je u nás?
V Bratislave sú minimálne dve, v iných mestách sú ďalšie, ale ešte je ich stále nedostatok. V Bardejovskej Novej Vsi je prvý hospic na Slovensku. Hospice sú väčšinou cirkevné – zriaďovateľom je charita. V ČR sú to aj občianske združenia. Na Slovensku je už niekoľko hospicov, existuje mobilný detský hospic. Často sa poskytuje hospicová starostlivosť aj v zariadeniach iného druhu, so sociálnymi službami, keď je finančne náročné zriadiť budovu hospicu, ale služba je nutná. Niekedy sa hospicom nazýva zariadenie, ktoré nespĺňa základné charakteristiky hospicu  Situácia v zdravotníctve je náročná. Pokiaľ viem, nie je dobrá spolupráca medzi hospicami nemocnicami a zdravotnými poisťovňami, ale nie som odborník.
 
Majú hospice v 3.tisícročí budúcnosť?
Majú. Avšak narážajú na nepochopenie ľudí. Ľudia podpisujú petície proti ich zriaďovaniu v blízkosti ich bydliska. Ľudia sa boja  smrti, nechcú na ňu myslieť. Mnohí neprídu ani navštíviť svojho príbuzného v nemocnici, lebo nechcú vidieť, ako veľmi sa zmenil. Zarážajúce. Výstavba hospicov je o vysvetľovaní, o všeobecnom povedomí.


Vy okrem pôsobenia v nemocnici pracujete ako farárka. Vykonávate všetky obrady?
Všetky obrady môžem vykonávať, áno. V súčasnosti neslúžim ako farárka v cirkevnom zbore, ale ako farárka v nemocnici. Už sa ma raz ktosi spýtal, ktorú časť svojej služby mám najradšej – krst, konfirmáciu, sobáš atď., odpovedala som, že pohreby. Vnímam ich ako čosi nefalšované. Radosť sa dá predstierať, ale smútok nie. Pri sobášoch je to niekedy tiež o žiali, rodičia strácajú svoje dieťa, dá sa všeličo maskovať, je to premiešané s kadečím, niekedy predstierané. Ale pohreb má v sebe kresťanské posolstvo o nádeji, v ktorom je veľká sila, nádej prenikne do bolesti, je to čosi osobné ... Pohreby sú veľmi dôležitým začiatkom smútenia, rozlúčením, oslovením vzdialenejšej rodiny, zamyslením, je to stretnutie tvárou tvár so smrťou, príležitosť uvažovať o živote a smrti ...

Nie je v tom kus ľudového folklóru, nemáte pocit rozporu medzi veľkosťou obradu a nevierou ľudí, ktorí žiadajú o kresťanský pohreb?
Mnohokrát nepoznám človeka, ktorého idem pochovávať. Príbuzní niekedy zvyknú rozprávať o svojích zomrelých , akí bolo skvelí, v zmysle slov „o mŕtvych len dobre“. Ale niekedy je to zas odovzdaním svedectva o  zomrelom človeku jeho vzdialenejšej rodine, ktorej poviem niečo o živote, umieraní a hlavne kresťanskú zvesť, ktorá je živá.

Ale prečo chcú aj neveriaci kresťanský pohreb pre seba? Vidia v ňom akúsi poistku, že keby predsa len bolo čosi pravdy na tom Bohu?
Svoju úlohu nevnímam, ako dostať niekoho do neba, ale ako kresťanský spôsob rozlúčky. My sa nemodlíme za mŕtvych, modlila som sa za toho človeka, kým žil a počas zomierania. Je to jeho vec a Božia. On si vybral podľa svojho rozhodnutia. My nevieme, ako to Pán Boh posúdi. Ale ak si rodina vybrala kresťanský pohreb, urobíme mu ho. Alebo opačne – zomierajúci si vyberie kresťanský pohreb, ale rodina o kresťanstve nič nevie. Nikto na bohoslužbe nevie odpovedať,  spievať, vidím len kamenné tváre, nerozumejú tomu, čo sa tam deje, je to pre nich ako cudzí jazyk. Žijeme v krajine, ktorá je kresťanská a akési povedomie tu je. Aj tí, čo sa vyhlasujú za ateistov, majú nejakých predkov veriacich. Mám pacienta, ktorý bol pokrstený, sobášený v kostole, no nič viac. Tiež sa pýtam, o čom to je. To je výzva.

Na záver by som sa spýtala, aké sú možnosti a podmienky zapojiť sa ako dobrovoľník do tejto práce?
Raz ročne robíme písomný nábor a ústny pohovor. Nasleduje jeden prípravný víkend, na ktorom v rámci občianskeho združenia Vŕba záujemcov školíme, aby vedeli sprevádzať chorých v rozhovoroch. Hovoríme im, že ľudia môžu mať existenčné, duchovné otázky, ako majú na ne reagovať. Dobrovoľníkmi môžu byť ľudia od 18 rokov, ale mali sme aj šesťdesiatnikov. Robia to popri zamestnaní. Nesmú mať sami onkologické ochorenie, alebo niekto z ich najbližšej rodiny. Potrebujeme zistiť, či potencionálny dobrovoľník takúto psychickú záťaž zvládne. My nemáme zatiaľ na Slovensku dobrovoľníctvo zavedené v legislatíve. S psychologičkou a koordinátorkou dobrovoľníckeho programu robíme tzv. supervízne stretnutia, kde sa o dobrovoľníkov profesionálne staráme, chránime ich pred vyhorením, rozprávame sa o tom, ako dobrovoľníci seba vnímali pri chorom, čo im bolo ťažké, priebežne ich školíme. Ak im pacient zomrie, dáme im niekoľkomesačnú pauzu, aby si odsmútili tento čas.

Ponúkajú dobrovoľníci pacientom nejaký kultúrny program?
U nás veľmi nie. Iba na Vianoce – rozdávajú darčeky, spievajú koledy.  V Čechách je viac rozvinuté dobrovoľníctvo v nemocniciach, a teda sú aj dobrovoľníci na rôznu činnosť. U nás fungujú ako psycho-sociálna podpora, čo však zahŕňa aj príležitostný nákup z bufetu, čítanie knihy či spoločné pozeranie TV, prechádzka v záhrade, alebo do kaplnky, výmenu receptov, pletenie, pomoc pri kŕmení pacienta, možno pomasírovanie nôh, ak to dobrovoľník zvládne. Je jednoduchšie, myslím si, pustiť film, čítať, než držať niekoho za ruku a počúvať ho. Máme aj takých, ktorí dokážu veľa.  

Aký typ ľudí sa vám hlási?
Veľa z nich hľadá odpovede sami pre seba, potom ich motivácie nie sú správne. Prišlo veľa kresťanov, u nich to môže ísť až do sebaobetovania - na toto poukazuje pani psychologička, kedy je čo nesprávne, sebazničujúce. Alebo prišla žena na materskej, ktorá mala plné zuby, že je pridlho doma, alebo ľudia na dôchodku, túžiaci čo najpotrebnejšie využiť svoj čas, alebo študenti pomáhajúcich profesií, ktorí chceli nadobudnúť „viac praxe“... Citlivo sme týchto ľudí presmerovali, aby našli iný typ dobrovoľníckej práce, alebo sa s kľudným svedomím venovali aj svojim záľubám.

Čo je správnou motiváciou?
Dobrou motiváciou je empatia voči druhým ľuďom, možnosť poskytnúť svoj čas, svoje načúvajúce uši a srdce, byť dostatočne citlivý, ale aj vedieť chrániť a starať sa o seba. Vedieť o sebe, čo môžem ponúknuť, na čo mám a poznať svoje hranice a zdroje čerpania a dopĺňania zásob.
Snažíme sa odhaliť všetky nezdravé motivácie. Aby ich nehnala nejaká nezahojená rana, príliš hnisajúca. Môže to byť tiež len niekto, komu v poslednom roku nikto nezomrel. Taký by uškodil sebe i pacientom. Ak má niekto chronické ochorenie v rodine, chcel si poriešiť, ako môže pomáhať niekomu, iní boli zvedaví, aké sú zmenené stavy vedomia . Našou úlohou je chrániť  pacientov, nie sú to pokusné králiky, a tiež chrániť a starať sa o dobrovoľníkov.

Miriam, ďakujem vám za otvorenosť a prajem, aby sa vám podarilo rozbehnúť plánované projekty ďalšej pomoci pre smútiacich a aby ste si vždy vedeli uchovať radosť a láskavý prístup.

S evanjelickou farárkou a.v. Miriam Prášilovou sa zhovárala Alena Ješková