Keď sa ríše stretnú

V jednej pesničke sa po preklade do slovenčiny spieva:  Pozerám sa na zelené stromy a červené ruže tiež. Pozerám sa, ako kvitnú pre teba a pre mňa. A myslím si,  aký nádherný svet.

Kto by túto planétu nemiloval, keď na nej žije?! Ponúka veľa a pýta si málo. Chce to, čo aj bežný smrteľník. Úctu, podporu, ohľaduplnosť. Na to všetko však ľudská ríša akoby zabúdala. Je pravda, že nikto nie je dokonalý. Dokonalosť prírody však prekročila hranice nami poznaného a z časti preskúmaného sveta už dávno. Možno sa teraz smeje na našich veľkolepých objavoch, o ktorých ona už dávno vedela, ale ponúkla nám ich, pretože prišiel náš čas. Hrnieme sa po objaviteľských chodníčkoch, všade tam, kde ľudská noha ešte nevkročila. To, čo naše oči vidia, nám berie dych z úst, strácame slová a človeku sa chce plakať od toľkej nádhery, ktorá nepochádza z jeho rúk, ale je dielom toho, čo nás drží pri živote. Našej planéty s atmosférickými podmienkami pre existenciu našej Zeme, v ktorej prachu chodíme.

Hrabeme sa v hline, pitveme všetko, čo je nejakým spôsobom zvláštne alebo sa vymyká normálu, posielame prieskumníkov do hlbín mora. Chceme vládnuť, dobýjať a víťaziť nad všetkým. Chceme všetko vedieť, vidieť, skúmať. Objavuj, obdivuj, ochraňuj. Silná väzba 3O sa už dávno zmenila. Prišla chvíľa zefektívniť a reorganizovať vzorec, aby sa ušetril čas, energia, peniaze. Komu táto zmena mala pomôcť? Predovšetkým nám ľuďom bažiacim po kultivovanom spôsobe živote. Stačí otvoriť chladničku a vybrať naporcované mäso. Takto to v prírode ale nechodí. Tam platí zákon džungle. Byť korisťou alebo predátorom? Túto otázku predsa riešiť nemusíme. Sme na vrcholku potravinového reťazca. Sme pánmi celého tvorstva. Slovo ďakujem pre prírodu nikdy neodznelo.

Dala nám základy života, naučila nás ako prežiť a stále si z nej berieme všetko, čo ponúka. Využívame techniky stavania, aké používajú termity, technický pokrok pletie živočíšnu ríšu a vyberá si svoju daň. Medzinárodná červená kniha sa rozrastá a my sa už nedokážeme zastaviť, musíme ísť stále dopredu. Spätný chod, aký je na lodiach, pre ľudí neexistuje.

Nedokážeme si brať po kúsku, ale nedokážeme sa ani vyrovnať tajuplnému životu zvierat. Dokážeme divy, ale skutočným zázrakom je naša planéta so všetkými, ktorí nepoznajú ľudskú reč, ale dokážu jej porozumieť.

Život ich obdaril rôzne. Sedem minút spánku je pre žirafu. So svojimi štyridsiatimi kilami dokáže prejsť cez 7 cm otvor chobotnica. Najvyšší počet pier spomedzi všetkých vtákov na zemi (25 000) patrí labuti malej. Na 5,5 m vysoký strom dokáže vyskočiť bez väčších prekážok puma. Na dvadsať sekúnd vie zvýšiť svoju rýchlosť až na 112km/h iba gepard. Spev vráskavca ozrutného počuť až na vzdialenosť 9 km. Jedinú kvapku krvi v 4,6 miliónov litrov vody dokáže svojim čuchom zacítiť žralok biely. Mačka má v každom uchu 32 svalov. Pruhovanú nielen srsť, ale aj kožu má tiger. Silné žalúdočné kyseliny u krokodíla dokážu stráviť oceľový klinec.

Ale to bola len škrupinka toho, čo príroda dokáže. Napodobňujeme, ako sa len dá, ale vždy je to iba slabý odvar, nedokonalý falzifikát toho, čo vie ona. A hoci nevie rozprávať o tom, čo jej robíme, nám dáva vedieť. Žiadne katastrofické scenáre. Iba pravda, ktorá občas býva krutá.

Planéta nám k prežitiu zabezpečila atmosféru a jednotlivé jej vrstvy s určitým podielom najdôležitejších prvkov. Sme symbioticky prepojení s prírodou. A všetko sa to podľa vedcov začalo pred 4,6 miliardami rokov, keď naša planéta vznikla. Človek je tvor mysliaci, ale často sa svojím konaním pripodobňuje primitívnym formám života, žijúcim hlboko pod morskou hladinou. V tichu, tme a bez problému, čo sa robí okolo. Cieľ je jednoduchý - prežiť ďalších dvadsaťštyri hodín.

Martina Smolková