Sex pred manželstvom

            Príchod na vysokú školu a atmosféra väčšieho mesta častokrát otvárajú mladému človeku nové možnosti, ako prežiť vzácne a neopakujúce sa roky svojho života. Nebolo to inak ani v mojom prípade. Príchodom do Bratislavy sa mi ponúkli nové spôsoby študentského života, života na prvý pohľad veľmi lákavého a „slobodného“. A to, že som súčasne prežívala krízu viery, mi napomohlo, že som to s nadšením privítala.

            Hneď ako som sa trochu porozhliadla, padol mi do oka jeden spolužiak. Taký veľmi dobrý chlapec, ochotný pomôcť, medzi všetkými obľúbený. Ľahkovážne som si predsavzala: „Tento bude môj!“ A tak sa i stalo. Z nezáväzného frivolného vzťahu sa postupne vyvinul vzťah priateľstva a lásky a už nebolo nad čím rozmýšľať. Obaja sme sa zo vzájomnej lásky tešili a pracovali sme na tom, aby sa neustále rozvíjala.

            I napriek ochabnutému vzťahu s Bohom som od počiatku vnímala, že vzťah s týmto človekom nie je pre mňa Božou cestou. Aj moji rodičia ma upozornili: „Evka, tento chlapec nie je pre teba. Vieš, aký je ťažký život s neveriacim partnerom...!“ Ja som len mykla plecom a pomyslela som si – „veriaci, neveriaci, hlavne, že je ku mne dobrý a že ma má rád“.

            Do jeho bytu v Petržalke som sa nasťahovala pomerne rýchlo. A keďže sme boli spolužiaci z toho istého študijného krúžku, trávili sme spolu poväčšine dvadsaťštyri hodín denne. Dokonca aj priateľov sme mali spoločných.

            Opustila som predstavy, že náš vzťah by mal byť čistý v súlade s tým, ako to odo mňa očakáva Boh. Môj priateľ mi za odmenu, že som sa vzdala svojich zásad, hovorieval: „Som rád, že ty si taká normálna veriaca. Takýchto veriacich mám rád, fanatici mi prekážajú.“ A ja som vždy pri týchto slovách povyrástla a bola som hrdá na to, ako som si aj zachovala vieru, aj sa prispôsobila štýlu života moderného mladého človeka.

            Telesný vzťah nás pútal k sebe stále viac. Vnímala som ho ako vrcholný prejav našej lásky. Tiež som múdro prišla na to, že prostredníctvom neho môže žena dosiahnuť od muža veľa. Tam, kde zlyhávala komunikácia, sex umožnil doslova preletieť ponad problémy, ktoré medzi nami prirodzene vyvstali.

            A čo sa týka mojej „zachovanej“ viery, pravda bola taká, že chodila som do kostola, ale už mi to nič nedávalo. Nedočkavo som očakávala záverečné požehnanie, aby som odtiaľ mohla čo najskôr vypadnúť. Alebo som pre zmenu do kostola vôbec nešla a čas trávila pre mňa zmysluplnejšie. Moja viera stále viac slabla. Na svoje veriace spolužiačky som hľadela zvysoka, to ony boli tie fanatičky, ktoré sme teraz už spoločne nemali radi. Spočiatku sa ma snažili pozývať medzi seba, ale keď videli, že som si zvolila inú cestu, navyše cestu, na ktorú som bola pyšná, nechali ma tak.

            Postupom času som však poznávala, že neviazaný život ma nedokázal naplniť. Problémy, ponad ktoré sme sa s priateľom povznášali, pretrvávali a spôsobovali bolestivé zranenia. A tie hranice, ktorých prekročenie mi zdanlivo dalo slobodu, v skutočnosti mi vzalo tú najväčšiu istotu, Boha.

            Boh mi v mojom živote začal chýbať. Rada by som sa k nemu vrátila prostredníctvom sviatosti zmierenia, ale vedela som, že môj priateľ nebude súhlasiť so vzťahom, z ktorého by sme odstránili telesné spolužitie. A ja som tiež nechcela zahrať divadielko: vyspovedať sa a sľúbiť pred Bohom a kňazom niečo, čoho som nebola schopná sa vzdať. Bolo mi ľúto, že som sa takto sama svojím hriechom vylúčila zo sviatostného života Cirkvi.

Raz sa stalo, že som bola v kostole na mládežníckej svätej omši a videla som, ako mladí ľudia pristupujú k svätému prijímaniu. Vnímala som, že Eucharistiu prijali postupne úplne všetci okrem mňa. Mala som pocit, že oči všetkých hľadia na mňa a vidia môj hriech. Vtedy som si položila otázku, či naozaj nie je pre mňa cesta návratu späť.

            Rozhodla som sa pre sviatosť zmierenia a urobila som pevné predsavzatie vzdať sa spoločného telesného života s priateľom. Aj s rizikom, že náš šesť rokov trvajúci vzťah sa rozpadne, ako ma on sám vopred varoval. Nečudujem sa mu, vstupoval do vzťahu za iných podmienok. Nakoniec však moje obrátenie a aj moje nové podmienky (s nevôľou) prijal. Žiaľ, pre mňa už nebolo jednoduché zotrvávať vo vzťahu s človekom, ktorý nerozumel môjmu vzťahu s Bohom, a navyše začínal mať zo mňa strach. Nemohla som sa s ním deliť s tým, čo bolo pre mňa najvzácnejšie. Dlho mi nedokázal odpustiť a viem, že stále s trpkosťou spomína na jednu fanatičku, s ktorou by si nezačal nič, keby vedel, že sa to raz tak skončí. Dosť sme si v konečných fázach vzťahu vzájomne poubližovali, a hoci zo všetkého sa možno v živote poučiť a odniesť skúsenosť, predsa to bolelo, a nie málo. Možno aj preto ten hlas Boha, ktorý som od počiatku i napriek necitlivému svedomiu vnímala, že ten človek nie je pre mňa.

            Vo svojom okolí vnímam, že mladých veriacich ľudí, ktorí sa rozhodnú pre telesné spolužitie už pred manželstvom, nie je málo. Tiež možno považujú sexuálny vzťah za najvyšší prejav vzájomnej lásky. Týmto krokom sa však zákonite narušuje ich vzťah s Bohom, niekedy nepozorovane, ale isto.

Svojím svedectvom by som chcela hlavne povzbudiť mladých ľudí v tom, aby si vo vzájomnom vzťahu zachovali svoju čistotu. Aby sa neprispôsobovali trendom moderného sveta, ale ostali verní Bohu a hraniciam, ktoré On sám stanovil. I keď to na prvý pohľad nie vždy tak vyzerá, ich úlohou nie je obmedzovať, ale chrániť.

            Dnes už žijem v manželstve s veriacim človekom. I v tomto vzťahu sme v štádiu chodenia museli prekonávať pokušenia a učiť sa sebaovládaniu, bolo to však krásne a malo to svoj význam. O tom možno nabudúce.

Etela

Keď dieťa neprichádza

Je to podobné partnerovi v nedohľadne. Ale o tom sme už dosýta popísali. Poďme ďalej.

Rátala som iba do desať. Vyššie čísla ma bolia. A sú, žiaľ, reálne. Vymenovala som si na prstoch oboch rúk bezdetné manželské páry – všetko mojich priateľov a známych.

Chcieť deti je zdravá túžba. Mať ich je požehnaním. Nemať ich je bolesťou. Avšak nie tragédiou. Podľa toho, ako sa k tomu postavíme.

Ako žena, veriaca v prítomnosť Boha v našom svete i v mojom živote, často kolíšem medzi postojom čakania na Neho (Jeho zásah) a vlastným konaním. Hoci poznám „Pomôž si, človeče, aj Pán Boh ti pomôže“, hľadám správnu mieru oboch prístupov k problémom. Tak to bolo i v riešení fyzickej neplodnosti. Myslím, že sme podnikli všetko, čo poskytuje súčasná medicína. To bola tá ľudská investícia. A pri tom sme sa modlili za zásah Boha. Konali sme i čakali. Teda nie jedno bez druhého. A keď ani po tomto sa neohlásilo bábo, začali sme zase konať, ale inak. Zvolili sme si plán B. Adopciu. Jedna kamarátka, ktorá mala stopercentnú diagnózu vylučujúcu otehotnenie a napriek tomu dnes majú dve zdravé vlastné vymodlené deti, sa ma opýtala: „Ste si istí, že k tomuto vás vedie Boh?“ Odpovedala som jej - neviem... Poznala som len výrok z Písma sv. „Ujímajte sa siroty a vdovy“, nuž som to brala ako Božiu vôľu. Nie som typ, čo v absolútnej dôvere kričí na Boha dovtedy, kým mu nedá to, čo chce. Slovo o sirotách som zacitovala aj ďalšej známej, ktorá sa mi zverila, že sa pýta Boha, čo od nej chce a či chce od nej adopciu. Podľa mňa, Boh rozhodne nie je proti nej. A ak obaja manželia majú v srdci slobodu ísť do toho, nemôže to byť proti Božej vôli.

Ó, ako by sme my kresťania často chceli, aby Pán rozhodoval za nás. Nevieme uniesť darovanú slobodu!

Nuž, slobodne sme konali. Avšak pri výbere dieťaťa sme si nechali Bohom poradiť. Tu sme veľmi stáli o Jeho vedenie. Predsa len to nie je sranda. A dostali sme ho. Náš chlapček je úžasný a pasuje k našim povahám i schopnostiam.

Osobne si myslím – bez poučovania - , že je lepšie namiesto umárania sa, depresívnych nárekov a „čakania na Godota“ vykročiť smerom k opusteným deťom, ktoré nedostali v živote nič, zatiaľ čo my, bezdetné, okrem dieťatka všetko! A došlo mi ešte čosi: na dieťa nemá nikto nárok ani právo. Boh nie je povinný nám ho dať. Dieťa je dar a dary sú vždy dávané slobodne. A nie na to, aby sme si dieťaťom riešili nejaký nevyriešený problém alebo ho spravili bôžikom. Ono je tiež slobodnou bytosťou, nie naším majetkom.

A tak pri pohľade na čísla opustených detí  „prestáva byť najdôležitejšie“, či sa starám o biologické alebo o osvojené. A nevidím zmysel v umelom oplodnení (nehovoriac o morálke, psychických a fyzických rizikách ...).

Že sa na adopciu necítite? A kto sa z vlastných síl cíti? Ani ja veru nie. Ale je tu stále k dispozícii Pomocník.

-aje-

DOTYKY

Kto z nás by odmietol dobrú masáž? Koho nepoteší pohladenie alebo poškrabkanie? Pred istým časom prišiel ku mne na masáž môj dobrý priateľ. Liečivé dotyky na jeho chrbát nás inšpirovali k napísaniu tohoto “dvojčlánku”. Po jeho umeleckom uchopení dotykov vá

Ľudský dotyk môže byť zdrojom jedného z najpríjemnejších zmyslových pocitov. Chemicky sa to dá vysvetliť tak, že dotyky na rôznych miestach nášho tela vyvolávajú tvorbu endorfínov, hormónov šťastia.

 

Tušíte, čo sa vlastne deje pod povrchom pokožky pri dotyku? Viete, kto, alebo čo má na svedomí, že vôbec cítime a vnímame dotyky?

 

V našej pokožke sa nachádza približne 17 000 mechanoreceptorov, ktoré sú citlivé na dotyk. Odpovedajú na vonkajšie stimulácie. Reagujú na stály tlak a na naťahovanie pokožky, no sú schopné zachytiť aj to najjemnejšie podráždenie.

 

V lekárskej, fyzioterapeutickej a rehabilitačnej praxi sa využíva práve dotyk na diagnostikovanie rôznych porúch tela, chorôb, zápalov, ale hlavne pri doplnkovej terapii, ku ktorej patrí aj masáž. V čom tkvie jej tajomstvo a aký má účinok na náš organizmus?

Hmaty pôsobia na jednotlivé časti tela. Centrálny nervový systém podnety vyhodnocuje a reaguje na ne. Masáž sa tak skladá z množstva malých čiastkových účinkov. Výsledkom môže byť miestne, alebo celkové pôsobenie na organizmus.

Bezprostredným orgánom ľudského tela, na ktorý pôsobia ruky maséra, je koža. Účinky na ňu sú mnohostranné. Predovšetkým však dochádza k otepleniu a prekrveniu kože a následne k rovnakému účinku aj na svaly. Počas masáže ďalej dochádza k odstraňovaniu odumretých častí kože a zosušených výlučkov kožných mazových žliaz. Zlepšuje sa tak kožné dýchanie a uvoľnia sa vyústenia potných a mazových kanálikov. Koža sa vplyvom pravidelnej masáže spevní a stane sa pružnejšou.

Mechanickým pôsobením masáže sa zlepšuje krvný a miazgový obeh v podkožnom tkanive. Uľahčuje sa tak odplavovanie metabolitov do ciev a z nich potom do vylučovacích orgánov. Aplikáciou silnej masáže je možné dokonca docieliť aj čiastočné narúšanie tukového tkaniva, alebo aspoň zabrániť jeho ukladaniu.

Masáž aplikovaná na podkožné tkanivo v okolí kĺbov, môže priaznivo pôsobiť na ich pohybový rozsah. Zvyšuje pružnosť púzdra, znižuje opuchy a odstraňuje usadeniny solí.

Dôležitým účinkom v masáži je účinok na svalový aparát. Vo svaloch sa nachádza veľké množstvo vlásočníc, ktoré sú v kľude uzavreté. Počas masáže sa však uvoľnia a zvýši sa tak prívod živín a kyslíku do svalov. Aby mohli svaly pracovať, nesmú byť ani ochabnuté, ani vo veľkom napätí (svalový tonus). Vplyvom masáže sa dostanú do optimálneho tonusu svaly ochabnuté, rovnako ako tie príliš napäté. Treba si však uvedomiť, že podľa tonusu je potrebné voliť vhodný typ masáže. Pri ochabnutých svaloch to bude dráždivá masáž a pri svaloch v napätí uvoľňujúca.

Účinok na krvný a miazgový systém má v konečnom dôsledku význam pre celý organizmus. Výsledkom zväčšovania a otvárania vlásočníc je zrýchlenie krvného obehu a zníženie odporu proti prúdeniu krvi v tepnách. Prekrvenie periférnych častí kože a svalov zlepšuje odtok prebytočnej krvi z vnútorných orgánov, a tak dochádza aj k zlepšeniu distribúcie krvi. Ako vidieť, masáže pôsobia nielen preventívne, ale aj liečebne.

Moja vlastná skúsenosť mi však ukázala ešte inú, hlbšiu dimenziu…

Túžim pomôcť nielen pacientovmu telu. Pri priamom dotyku a pôsobení na obnaženú pokožku môže človek prijať aj masáž duše. Ak je môj liečivý dotyk čistý, pacient to cíti a je pripravený obnažiť si nielen telo, ale aj dušu. Ale to už prichádza iný Lekár a začínajú Božie veci…

Marcel Olejár
(fyzioterapeut)
doTYky

            Čo si v mysli predstavíte pri obraze stvorenia sveta? Nečítajte chvíľu ďalej, ale skúste si pomenovať víziu vašej fantázie... Škoda, že nemôžem byť teraz pri vás a vstúpiť tak za brány vašej obrazotvornosti. Ale trúfam si odhadnúť, že mnohí z vás sa imaginárne preniesli do Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne, zaklonili hlavu a zahľadeli sa na detail stvorenia, kde sa Boh Otec dotýka Adama. Michelangelovi sa podarilo darovať svetu jeden z najznámejších symbolických obrazov dejín umenia. Genialita je v konečnom dôsledku vždy elegantná a jednoduchá.Ten nepatrný, ale pritom nesmierne silný dotyk v sebe skrýva mystiku Boha, tajomstvo stvoriteľského diela a Lásku túžiacu sa darovať. Slávny dotyk, ktorý bol nespočentne veľakrát použitý vo výtvarných návrhoch, v reklame, alebo v divadle. (aj ja som ho už použil v jednej choreografiiJ) A pritom je to obyčajný dotyk...

Moment! Skutočne je obyčajný?

Nedávno som bol chorý. Cestou z lekárne som si všimol, že na obaloch liekov je názov vyrazený aj slepeckým písmom. Pokúšal som sa so zatvorenými očami rozoznávať jednotlivé zoskupenia bodiek, ale musel som si priznať, že môj hmat je nevyvinutý... Začal som obdivovať slepcov. O pár dní som stál s priateľom a duchovným bratom pri hrobe svojho otca. Pri odchode z cintorína ma chytil okolo ramien. Toto objatie sa vrylo do najhlbšej komnaty duše... Cítil som otca. Na ďalší deň som bol na masáži u dobrého priateľa. Cez vlastný chrbát som zažíval jeho liečivé dotyky. Onedlho na to, som v horách zažil ukrutnú zimu, pri ktorej mi omrzli prsty tak, že som dotyky na chvíľu úplne prestal cítiť. Spomenul som si na objatia, v ktorých som sa túžil ukryť a vzápätí na množstvo prázdnych dotykov v medziľudských vzťahoch. Na more hlbokých, ale aj nečistých dotykov v umení. Pred očami sa mi rýchlo striedali nežné pohladenia aj zraňujúce bolestné údery. Bolo toho zrazu toľko, že som to nedokázal udržať v sebe. Ďakujem, že sa práve teraz dotýkate týchto strán a ja sa môžem s vami deliť o Dotyky mojej duše.

 Keď otvoríme Bibliu, veľmi rýchlo zistíme, že Ježiš často uzdravoval dotykom. Bol Boh, stačilo mu jeho vlastné Slovo. Ale bol aj človek, a preto vedel, aké sú pre človeka dotyky dôležité.

Tu prišiel k nemu istý malomocný, poklonil sa mu a vravel: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“ On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď čistý!“ [Mt 8,2]

Keď potom Ježiš vošiel do Petrovho domu, videl, že jeho testiná leží v horúčke. Dotkol sa jej ruky a horúčka ju opustila. [Mt 8,14]

...chytil dievča za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo, ... [Mk 5,41]

Prinášali k nemu aj nemluvňatá, aby sa ich dotkol. [Lk 18,15]

... tu sa dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám stane, ako ste uverili.“ A oči sa im otvorili. [Mt 9,29]

... keď ju zbadal, zavolal si ju a povedal jej: „Žena, si oslobodená od svojej choroby,“ a vložil na ňu ruky. Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. [Lk 13,12]

Od detstva bola pre mňa najväčšou hrdinkou s najväčšou  vierou žena trpiaca na krvotok. Dotkla sa len obruby jeho odevu. Povedala si totiž v duchu: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A skutočne hneď prestala krvácať. [Mt 9,20] A najemotívnejšie vykreslenie sily dotykov a objatia je asi v podobenstve o márnotratnom synovi: ... ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho ... [Lk 15,11-32]

Dieťaťu je najlepšie v náručí. Zaľúbený muž je šťastný, keď jeho silné ruky objímajú a chránia to najvzácnejšie – milovanú osobu. A žena sa v objatí muža cíti  naplno prijatá.

Dotyk môže tvoriť, vychovávať, zachraňovať... Ale môže tiež ničiť a klamať. Denne sa pozeráme na množstvo zmyselných dotykov. Čítame spoľahlivé návody na dotyky šťastia. Dotýka sa nás bieda, nespravodlivosť, moc peňazí. Cítime ich? Bránime sa im, alebo ich nechávame pôsobiť? Rozlišujeme ich?

Pred pár rokmi Slovensko prišlo o geniálneho scénografa a umelca Aleša Votavu. Jeden jeho výrok meditujem už dlhé mesiace: „Dokonalosť robia detaily, ako človeka šaty. A dokonalosť ma vzrušuje. Avšak absolútnu dokonalosť som na mysli nemal. Tá uzatvára kruh a vyžaduje pasívny rešpekt. Avšak priblížením sa k nej vzniká neodolateľná príťažlivosť. A práve prekonávanie prekážok na ceste za ňou to vzrušenie ešte stupňuje. Jemný dotyk dokáže viac, ako silné erotické gesto. A priblíženie sa je silnejšie ako dotyk. Myslím, že v tom niekde je ukryté ono tajomstvo, ktoré mení javy obyčajné na javy zázračné. A cesta k dokonalosti vedie cez jemnosť...“

Pán Votava, pre mňa tento váš výrok nie je len školou, ako robiť dobrú scénografiu. Je to návod pre najkrajšiu hru, ktorej hercami sme my sami. Priblížením sa k Nebu, v ktorom ešte nie sme, zažívame jeho neodolateľnú príťažlivosť. Cez dotyky lásky a jemnosti  prekonávame prekážky a blížime sa k nemu. A to mení všednú obyčajnosť na zázrak.

Nech je naším najkrajším dotykom zaklopanie na bránu Neba. To neznamená čakať na smrť. Tých brán je denne okolo nás veľa. Stačí jeden (ne)obyčajný dotyk...

Paľo Danko 

(učiteľ + choreograf, tanečník)