Odpustila som si

Stretneme sa v nebi

V marci 2007 navštívila Slovensko na pozvanie občianskeho združenia Fórum života pani Georgette Forney – prezidentka organizácie Anglicans for life. Cieľom jej návštevy bolo „spriateliť sa s ľuďmi,  ktorí sa angažujú v hnutí Pro-life na Slovensku, a porovnať našu prácu v hnutí Pro-life s vašou. Taktiež by som sa s vami rada podelila o to, čo robíme v Amerike my – tzv. tichú kampaň morálnej uvedomelosti, projekt, ktorý je podporovaný dvoma organizáciami – Anglicans for life (Anglikáni za život) a katolíckou organizáciou Priests for life (Kňazi za život). V roku 2002 sa tieto dve organizácie spojili, aby formovali povedomie ľudí o druhotných účinkoch interrupcie.“

V USA patrí Georgette Forney do episkopálnej cirkvi, ktorá sa tu pokladá za anglikánsku cirkev. V Bratislave sa stretla so zástupcami rôznych médií. Aj redakcii Miriam rozpovedala svoj životný príbeh.

V 16-tich rokoch som išla na interrupciu. V tom čase som ešte nebola veriaca, takže som sa na ňu nepozerala z morálneho hľadiska, iba som riešila problém neplánovaného otehotnenia. Rodičia nevedeli o mojej sexuálnej aktivite, preto som musela ukrývať aj jej následky. Rozhodnutie ísť na interrupciu preto nemalo nič spoločné s mojím vzťahom s Bohom. Vtedy som ho vlastne nepoznala. Nevedela som, že človek môže mať osobný vzťah s Ježišom Kristom. V Boha som verila, no bolo vo mne jedno veľké ALE. Tá vec z minulosti hovorila môjmu vnútru, že je neodpustiteľná. Tento múr, toto ALE, tento môj veľký problém ma vždy nejako zastavil pri nadviazaní hlbšieho vzťahu s Bohom. Nakoniec som sa postavila faktu, že to, čo som urobila, nebolo správne, tvárou v tvár. Až skutočný vzťah s Bohom ma z tohto problému vytiahol a pomohol mi vyrovnať sa so skutočnosťou, že som išla na potrat. Dlho som si myslela, že Boh mi môže odpustiť všetky hriechy okrem toho jedného. Až postupne som zistila, že jediný, kto mi nedokáže odpustiť, som ja sama. Trvalo mi to 12 rokov, kým som sa konečne vyrovnala s interrupciou. Keď som sa priamo postavila pred tento fakt, začala som smútiť za dieťaťom, ale zároveň sa aj uzdravovať. Až vtedy som bola schopná poprosiť Boha o pomoc. A On ma akoby chytil za ruku a viedol cez štúdium Biblie Božieho slova. Pochopila som, že Božia láska je bezpodmienečná pre každý jeden hriech. Neexistuje hriech, ktorý sme kedy spáchali a ktorý, keď prednesieme Bohu, oľutujeme a poprosíme o odpustenie, by neodpustil. Konečne som uverila, že sa to týka aj mojej interrupcie. Konečne som bola schopná odpustiť si a nájsť v Písme slová, ktoré ma uistili, že moje dieťa je v nebi a že ho znovu uvidím. Na základe toho všetkého som bola napokon schopná vstúpiť do hlbšieho vzťahu viery. 

Máte ešte i dnes nejakú jazvu na duši alebo je to úplne uzdravené?

Som šťastná, že môžem povedať, že je to naozaj uzdravené. Na mojom srdci sú teraz jazvy iných žien, niečo, čo nazývam „oprávnené rozhorčenie“. Cítim v ňom bolesť žien, s ktorými som prišla do kontaktu. Po vypočutí môjho príbehu cítia, že mi môžu dôverovať a rozpovedať svoj príbeh.

Odkedy sme začali tichú morálnu kampaň, vyše 3-tisíc mužov a žien vystúpilo a povedalo svoj príbeh ako vtedy i ja. Ja nechcem, aby sa ostatní trápili ako ja. Teraz v srdci cítim bolesť, ktorú spôsobuje interrupcia miliónom žien a mužov v našej krajine, ako aj bolesť, ktorú som spôsobila svojim rodičom, keď museli po devätnástich rokoch oplakať svoje vnúča. Hocikedy ma pochytí hnev, keď vidím ľudí podporujúcich interrupciu bez toho, že by si uvedomili, že má vplyv na životy mnohých ľudí, ba na celú spoločnosť. Nadišiel čas o tom hovoriť. To je to, čo mi leží na srdci, čo ma motivuje a čo ma viedlo i k tomu, aby som letela na Slovensko a robila všetko, čo môžem a čokoľvek mi Boh ukáže.

Ako je možné, že ste išli na potrat v šestnástich rokoch bez toho, že by o tom vedeli vaši rodičia? Na Slovensku to nie je možné. Keď má dievča šestnásť, nie je ešte plnoleté a potrebuje súhlas rodičov. Ako to je v Amerike?

Teraz to už nie je možné, nie je to také jednoduché ako predtým. Každý štát v Amerike má právo regulovať zákon o prerušení tehotenstva. Takže interrupcia je legálna počas celých deviatich mesiacov na federálnej úrovni, štáty však majú právo nájsť nejaké tunely v zákone, pridať klauzuly. Myslím si, že momentálne je okolo 32 štátov, ktoré majú tzv. zákony o súhlase rodičov. Ale tieto zákony nadobudli platnosť až niekedy v polovici 90. rokov. Ja som išla na potrat v roku 1976 v Detroite, v štáte Michigan. Mohla som sa sama objednať, prísť na kliniku, podstúpiť zákrok, odísť, a to všetko bez rodičov. Jedinou podmienkou bolo 350 dolárov, nič iné ich tam vtedy nezaujímalo.

Ako sa vyvíjal váš život potom?

Nedávno sme oslavovali s manželom 25. výročie svadby. Vydala som sa za úžasného muža. Ešte pred svadbou sme úprimne prebrali celú záležitosť...  Domnievala som sa totiž, že spolu s potratom som stratila aj možnosť mať ďalšie deti. Asi som sa obávala, že ak by som ich mala, Boh by ma nejakým spôsobom potrestal za to, že som bola na potrate, takže som v sebe zastavila túžbu po deťoch. Môj manžel je odo mňa o 23 rokov starší, mal už 3 deti. Takže súhlasil s mojím návrhom, že „nechcem“ mať deti. Manžel má teraz 70, ja 47 a vekovo zapadám medzi jeho deti.

Na začiatku bolo naše manželstvo dosť čudné, ale Boh urobil úžasné veci a teraz sme veľmi silná rodina. Keď som mala dvadsaťosem, a to sme boli spolu už sedem rokov, zrazu sa ozvali moje biologické hodiny a ja som zúfalo chcela mať dieťa. Mali sme šťastie počala som a narodilo sa nám dievčatko Rebeka, ktorá je tu so mnou. (Krásne dievča – poznámka redakcie.) Je radosťou nášho života. I ona však musela prejsť istým uzdravovacím procesom, keď sa dozvedela, čo má jej matka za sebou.

A profesia?

Vyštudovala som strednú školu a absolvovala po jednom semestri na troch rôznych univerzitách, ale z toho všetkého ma vskutku nič nezaujalo. Preto som začala pracovať ako nábytková návrhárka, robila som to asi rok. Potom sme s manželom začali vlastný biznis. V roku 1998 ma môj rektor (kňaz), ktorý bol v tom čase prezidentom organizácie Anglicans for life, požiadal, aby som v kostole povedala svoje svedectvo. Po tomto sa ma opýtal: „Prečo sa neprihlásiš na túto prácu ako vedúca  Pro-life organizácie?“ Odpovedala som: „Čože? To je hlúpy nápad, ja nie som Pro-life. Všetci sú tam akísi divní. A okrem toho, neviem si predstaviť, že by som pracovala pre organizáciu na ochranu nenarodených detí. Ja, čo som mala potrat?“ Požiadal ma, aby som sa za to modlila. A ako som sa modlila, mala som stále neuveriteľný pocit, že Boh chce, aby som túto prácu zobrala. V roku 1998 som napokon túto pozíciu prijala. Už počas prvých rokov v hnutí Pro-life som pochopila, akí sú títo ľudia úžasní, akí sú pevní v živote a ako sa rozdávajú iným. Všetky vykreslenia komunity Pro-life médiami a štátom boli úplne nesprávne.

Myslíte si, že existuje spojenie medzi ľútosťou potratu a vierou v Boha alebo všetky ženy ľutujú tento skutok, tie, ktoré majú opačný svetonázor?

Toto je veľmi dôležitá otázka. Boh nás všetky stvoril, aby sme prinášali na svet nové pokolenia a starali sa o život. Keď ideme proti týmto prirodzeným pudom, v podstate budeme vždy v sebe nosiť ranu, traumu. Ženy, ktoré boli znásilnené a taktiež boli na interrupcii, opisujú znásilnenie ako menej traumatickú skúsenosť než potrat. Skúsenosť z interrupcie je pre ženu skutočne veľmi traumatická, je to urážka voči telu. Na traumu môžeme reagovať rôznymi spôsobmi. Jeden zo spôsobov je v určitom zmysle slova odmietnutie. Keď je niečo príliš bolestivé na to, aby sme sa tým zaoberali, môžeme sa do seba emocionálne uzatvoriť a týmto spôsobom sa s daným problémom akoby vyrovnať. Viem, že veľa žien, ktoré išli na interrupciu, urobí v podstate toto. To sa stalo i mne. Predstierala som, že ten deň nikdy neexistoval. Dlhé roky som bola uzatvorená a nepripúšťala som si ani myšlienku na to. Keď však prichádzame na úroveň viery, vtedy Boh začne konať, začne upratovať dno nášho srdca a všetko, čo sa tam nachádza, všetky hriechy nášho života. Urobí to svojím spôsobom, pretože je milostivý. Keď mu otvoríme svoje srdce, začne nás uzdravovať.

V našej kampani za morálnu uvedomelosť sme prišli na to, že keď otvoríme zranenia žien a rozprávame o našich skúsenostiach, tým im v podstate dávame súhlas na to, aby aj ony mohli povedať: „Aj ja som bola na interrupcii, môžem sa nad tým zamyslieť, môžem zájsť do hlbiny svojej duše a nezničí ma to, neublíži mi to.“

Ženy, ktoré sa rozhodnú pre Pro-choice, čiže interrupciu, si vyberajú inú dráhu, inú cestu preto, aby ospravedlnili svoje konanie, pretože ich rozhodnutie je príliš bolestivé, než aby sa na to mohli pozerať nejako inak. Práve z tohto dôvodu tieto ženy aj verejne podporujú to, čo urobili, a budú povzbudzovať aj iné ženy, aby tiež konali podobne, pretože týmto sa znovu uistia a posilnia v tom, že to, čo urobili, bolo v poriadku. Takže i toto je svojím spôsobom ich reakcia na daný problém. Niektoré ženy vravia, že myšlienka, že Boh stvoril ženu, aby prinášala na svet nové pokolenia, kŕmila, vychovávala a starala sa o život, je vymývanie mozgu. Ja mi však  vravím: „Ukážte mi ženu, ktorá nemá deti a ktorá nechce byť matkou, ktorá nemá žiadne domáce zvieratá alebo nemá rozšírenú rodinu, s ktorou trávi veľa času. Možno nechce vlastné deti, ale stále môže mať prirodzený pud starať sa o niekoho. Môže síce tento pud poprieť sebe vlastným spôsobom, ale to neznamená, že tak nebola stvorená, iba to popiera, iba to ukrýva, ale tento prirodzený pud sa prejavuje už len tým, že má štyroch psov, ktorí pre ňu znamenajú všetko celý život. Alebo môžeme vidieť, že sú u nej stále synovci a netere alebo že trávi čas s deťmi svojich priateľov. Takže táto túžba sa stále prejavuje.

Každá žena, pretože všetky sme boli jedinečne stvorené, sa stavia k interrupcii osobitne.

Našou úlohou je nájsť spoločné miesta, či je to skutočne viera, ktorá nás vedie k tomu, aby sme si uvedomili svoj skutok a oľutovali ho alebo nie.

Mne skutočne záleží na tom, aby ste, ak sa raz ocitnete v takejto situácii, vedeli, že je tu pomoc. Nechcem nikoho do ničoho nútiť. Ale ak prídete k miestu, kde ste zranená a negatívne to ovplyvňuje váš život, vedzte, že pomoc je k dispozícii. Nezostávajte vo svojej bolesti!

Modlíte sa so ženami alebo za ženy, ktoré prichádzajú do vašej organizácie?

Modlitba tvorí obrovskú časť toho, čo robíme. Organizácia Anglicans for life má vyše 250 modlitebných členov našich modlitebných tímov. Každé dva mesiace vydávame ružencový modlitebný kalendár, kde každý deň prosíme za špecifické úmysly. Tichá morálna kampaň je toho súčasťou. Na kampaňovej webovej stránke máme aj kompletný zoznam vecí, za ktoré sa treba modliť. Veď tu ide o duchovný boj, kde sa Satan snaží získať našu dušu, ale Boh za ňu tiež bojuje. Keď sa rozhodujeme o tom, či ísť na interrupciu, alebo nie, je až smiešne, ako nám Satan tichým hláskom našepkáva, tak ako vtedy aj mne: „Je to v pohode, žiadny problém, ty to dokážeš, nikto sa o tom nedozvie, nie je to nič hrozné, je to len iba hŕstka buniek, tkanivo…“ Po zákroku sa však zrazu jeho slabý hlások zmení: „Zabila si, zavraždila si dieťa.“ Takže je veľmi zaujímavé vidieť, ako je Satan neustále v akcii, ako pracuje na tom, aby nás podlomil a zničil náš vzťah s Bohom.

A čo by ste poradili ženám, ktoré podstúpili interrupciu pre nátlak zo strany manžela, aby ich neopustil, aby udržali rodinu?

Majú si vybrať medzi rodinou a dieťaťom? Toto je skutočne ťažká situácia, pretože v podstate sa musíme rozhodnúť pre jedno dieťa na úkor druhého.

Moja odpoveď bude skôr pre mužov ako pre ženy, aby pochopili, že skutoční muži nežiadajú svoje manželky, aby zabíjali vlastné deti. V skutočnosti tu ide o dve veci. V prvom rade musíte ľudí vzdelávať o tom, čo muž v skutočnosti žiada od ženy. Aby si uvedomil, že ide o skutočné dieťa, ktoré má ducha, ktorému  bije srdiečko... Takže toto je jeden komponent. Druhým prvkom je snaha pomôcť mužom pochopiť ich úlohu ochrancov, lebo práve muži sú tí, ktorí jazdia na divých koňoch, zabezpečujú potravu… Prirodzeným pudom mužov je byť divoký v srdci a byť hrdinom. Myslím si, že musíme vzdelávať mladých mužov hlavne v tom, aby boli schopní rozpoznať svoju zodpovednosť byť mužmi,  t. j. postaviť sa nielen za svoju manželku, ale aj za životy, ktoré s ňou vytvorili. Neustále vidím, ako Boh žehná ženy a rodiny, ktoré sa rozhodnutú ponechať si deti, za ich ochotu vykročiť s vierou.

Musíme pomôcť mužom pochopiť, ako dobre je dôverovať Bohu. Vyžaduje si to však čas. Mladšia generácia vidí, čo sa deje, ako všetko funguje a nefunguje v rodinách, u rodičov, a vraví si: „Toto ja nechcem“. Mladí ľudia sa usilujú zmeniť svoju generáciu, pretože vidia, že to má zmysel. Vidíme to aj v Amerike, kde sú mladší ľudia oveľa viac za ochranu života (Pro-life), hovoria otvorene, rátajú jeden s druhým, postavia sa za svoju zodpovednosť.

Veľa ľudí tvrdí, že hlavným dôvodom, ktorý ich vedie k takémuto postoju, je ekonomická situácia.

Ak muž nekráča verne s Bohom a nemá s ním dobrý vzťah, potom sa snaží urobiť všetko sám a práve tu spočíva podstata problému. Musíme pomôcť mužom pochopiť, ako dôverovať Bohu.

Príčinou môže byť viac vecí. V skutočnosti mohli mať „zlého“ otca a podvedome sa obávajú, že aj oni budú zlými otcami. No každý muž má to, čo potrebuje, aby bol otcom, a každá žena má, čo potrebuje, aby bola matkou.

Poľutovaniahodná je bolesť, ktorá nás postihuje. Niekedy je to bolesť, ktorú si zapríčiňujeme vlastnými rozhodnutiami, tak ako to bolo aj v mojom prípade, ale postihujú nás i iné bolesti a zranenia. Môžu to byť úplne jednoduché slová, ktoré nám uberajú z nášho ducha, no aj niečo oveľa významnejšie, ako napr. strata rodiča alebo znásilnenie

Stretáme sa s pármi, ktoré vydávajú svedectvo o tom, ako sa spoločne rozhodli pre potrat a ako tieto zákroky podkopali ich vzťah, v určitých prípadoch prišlo k rozdeleniu alebo až rozvodu, a ako sa niektorí zas dali dohromady, našli uzdravenie a obnovili vzťah. Je to obrovský problém všade navôkol, preto to nemôžeme brať na ľahkú váhu. Musíme si položiť otázku: Prečo si myslíme, že interrupcia je nevyhnutná? Čo je koreňom, príčinou? Položte si tieto otázky. Choďte do hĺbky, Prinúťte mužov, aby našli správnu odpoveď! Musíme ich vyzvať na túto náročnú úlohu a ženám musíme dať silu, aby boli schopné ich vyzývať, ale taktiež musíme osloviť aj mužov. Nemôžeme to nechať len na ženách. Je to o oboch.

Čo by ste dodali na záver?

Život často premení naše krištáľové vázy na hlinené nádoby, vyhodené v záhrade, obité, bez farby... Ale náš Boh je Boh renovovania, ktorý nás chce zreštaurovať, aby sme boli znovu  ligotavými vázami. Takže môj odkaz pre všetky ženy znie: Dovoľte mu, aby si vzal vaše rany, ktoré máte v srdci, tie strašné veci, ktoré vám naháňajú hrôzu a tlačia vás k zemi dajte mu ich. Jemu jedinému môžete dôverovať, že s nimi bude správne zaobchádzať. Jedine on je spoľahlivý, spolu so svojím Synom a s Duchom Svätým a môže vás uzdraviť a obnoviť.

Zhovárala sa Alena Ješková
Pre hlbší zaáujem: http://www.anglicansforlife.org/about/georgette.asp