Práca verzus dieťa

Keď sme sa s manželom rozhodli mať bábätko, pracovala som akurát ako sekretárka v jednej firme. Práca ma príliš nenapĺňala a k môjmu negatívnemu postoju sa pridal ešte aj veľmi prísny šéf, ktorý ku mne nepristupoval zrovna priateľsky. Každé ráno pracovného dňa som sa budila so zovretým žalúdkom a cesta autobusom do práce sa niesla v znamení úzkostlivých úvah o tom, ako to tých osem (alebo viac) hodín vydržím.
Vedela som, že stres môže spôsobiť problémy s otehotnením, no nepripúšťala som si, že by to mohol byť aj náš prípad. No keď sa nič nedialo tri – štyri mesiace, začala som byť nervózna a rozmýšľať nad tým, kde môže byť chyba.
Všemožne som sa snažila „nestresovať“, prestala som piť kávu a brala vitamíny. Nič nepomáhalo a zo mňa sa každým ďalším mesiacom stávala zúfalejšia a smutnejšia osoba.
Keď mi tehotenský test ani po deviatich mesiacoch neukázal vysnívaný výsledok, rozhodla som sa (po porade s manželom), že zmením zamestnanie.
Naplánovali sme si to tak, že si nájdem novú prácu, kde by som nezažívala až také stresy a po pár mesiacoch by sme sa o bábätko začali snažiť znova.
Pozbierala som teda všetky zvyšky odvahy a oznámila som šéfovi, že končím. Samozrejme, nebolo to bez problémov. Ešte si ma „podržal“ nejaký čas, aby som zaučila novú pani a až potom som si mohla vydýchnuť. Po dlhých mesiacoch som konečne pocítila, že sa viem uvoľniť a tešiť sa zo života. To sa tiež odzrkadlilo aj v našom intímnom živote.
Práve sme sa chystali na našu letnú dovolenku a po nej som si chcela začať hľadať nové zamestnanie.
Lenže, ako to už býva, človek mieni a Pán Boh mení – a tak aj u nás to Pán Boh zariadil inak.
Po návrate z dovolenky tehotenský test prestal „štrajkovať“ a ja som bola šťastím bez seba, keď som uvidela dve ružové čiarky.
Onedlho som šla aj na prvý ultrazvuk a keď doktor natočil obrazovku, aby som mohla vidieť, poviem vám, bol to zázrak. Napriek tomu, že som tam videla len niekoľkomilimetrovú machuľku, cítila som neuveriteľné šťastie a hrdosť.
Vedela som, že nás s manželom čaká ťažké obdobie. Prežívali sme snáď najšťastnejšie chvíle nášho života, no museli sme sa popasovať s iným ťažkosťami. Bola som totiž bez práce a keď už som vedela, že čakáme bábätko, nechcela som na tých pár mesiacov niekam nastupovať a v každom prípade by som asi pri prijímacom pohovore neunikla otázke ohľadom detí a rodiny. A nie som typ, ktorý by dokázal klamať.
Žiť z jedného platu nebolo jednoduché, no s Božou pomocou sme to zvládli. Aj keď sa zdalo, že nám to niektorý mesiac nevyjde, vždy sa nakoniec našlo riešenie a ja som cítila, že Boh nás naozaj neopustil a stará sa o nás troch.
Napriek tomu, že moje tehotenstvo prišlo v nie príliš vhodnú dobu, bolo to pre nás splnením nášho veľkého sna a nič nám nemohlo pokaziť radosť.
Aj keď mnohí nechápali naše konanie a považovali ho za nezodpovedné a detinské, my sme vždy vedeli, že to za to stojí a že nič na svete nie je dôležitejšie ako naša rodinka..
Tehotenstvo u mňa prebiehalo bez problémov a bolo to veľmi krásne obdobie – snažila som sa získať čo najviac informácií o pôrode a o starostlivosti o bábätko. Spolu s manželom sme nakupovali výbavičku pre nášho drobčeka a chystali sme mu všetko potrebné.
Dnes už má náš poklad viac ako rok a ja stále žasnem nad tým, aké je to dokonalé stvorenie. Nič na svete sa nevyrovná tomu pocitu, keď držíte v náručí svoje dieťatko. Materinská láska je zvláštny druh lásky – aj keď máte pocit, že už nemôže byť silnejšia, zároveň si uvedomujete, že svoje dieťa milujete stále viac a viac.
Keby som mohla vrátiť čas, urobila by som to isté. Vlastne s jednou malou zmenou – odišla by som z tej práce skôr.

čitateľka

prečo niektorí ľudia tak ťažko nadväzujú a udržiavajú kontakty

Často sa rada vraciam k môjmu obľúbenému príbehu od Maxa Rösslera o „práci“ na vzťahoch, ktorú prirovnáva k postupne sa ohrievajúcej perine. Používa k tomu jeden svoj postreh z lyžovačky. Píše o tom, ako sa každý večer vracal do nevykúrenej komôrky a keď si ľahol do postele pod studenú perinu, zuby mu drkotali a celé telo sa mu pokrylo husou kožou. Schúlený do klbka si však postupne posteľ vyhrial a od určitého momentu už nevyhrieval posteľ on, ale posteľ vyhrievala jeho.
    Vtedy mu zišla na um myšlienka, prečo niektorí ľudia tak ťažko nadväzujú a udržiavajú kontakty v rámci rodiny, práce, nejakého spoločenstva... Príčinou je v nemalej miere aj to, že automaticky očakávajú teplú posteľ. Bez ochoty do vzťahov niečo vložiť, posnažiť sa, zaprieť sám seba.
    Naozaj, normálne teploty medziľudských vzťahov sú chladné. Na rozmrazovaní ľadov treba pracovať. Ak si niekto myslí, že všetci len naňho čakajú, aby ho zasypali prívetivosťou a srdečnosťou, skutočne sa mýli. Kto sa však sám rozhodne vyžarovať teplo, byť prívetivý, ochotný, znášanlivý, čoskoro zistí, že ho zohriate okolie hreje. A aj keď sa niekedy v jeho duši zotmie a schladí, zažiari mu prívetivosť zvonku.
    Ako som už spomenula, k tomuto príbehu sa rada vraciam, lebo často sa presviedčam o tom, ako pravda o ohrievajúcej sa perine pri práci na vzťahoch funguje. Raz som ho, opäť preniknutá jeho múdrosťou a každodennou aktuálnosťou, prečítala svojmu manželovi. „Hm, dobré...“ zareagoval a ja som z tejto reakcie vedela, že sa mu naozaj páči. Na druhý deň ma však prekvapil dodatočným komentárom: „Vieš, ten príbeh je z fyzikálneho hľadiska hlúposť. Perina neohrieva, tá funguje len ako izolátor, ktorý zabraňuje prestupu tepla do okolia. Ak niekto ohrieva, tak je to len človek.“
    V duchu som sa začala smiať, akých nás Pán stvoril naozaj rozdielnych. Ja by som po vypočutí príbehu maximálne tak rozmýšľala nad tým, na koho analógia o vzťahoch a teplej perine platí. Alebo u koho výnimka potvrdzuje pravidlo. No môjho manžela viac zaujala fyzikálna úroveň vecí. Niekedy nás takéto komentáre dokážu poriadne schladiť, priznajme si.
    Ale tiež si priznajme, že tá rozdielnosť, s akou vníma veci muž a žena, je dobrá a prospešná. Nie raz sa stalo, že vec, ktorou som ja bola nadšená, manžel práve vďaka znalosti fyzikálnych zákonov a ekonomických skutočností označil ako hlúposť. Nasledovala chvíľka sklamania z mojej strany, no dodatočne sa ukázalo, že jeho pohľad nás uchránil pred zlým rozhodnutím alebo prinajmenšom pred zbytočným vyhodením peňazí.
    Boh nás stvoril zázračne (Ž 139).  Keď nás ako muža a ženu stvoril (Gen  1,27), nebolo to kvôli tomu, aby sme vzájomne medzi sebou súperili, ale na to, aby sme sa vzájomne dopĺňali. Buďme za to my ženy vďačné a nebojme sa vyjadrovať vďaku i našim partnerom. Je viac ako isté, že ich to poteší a našej pozícii vo vzťahu to pritom nijakým spôsobom neublíži.

Oľga