Kľúče k uzdraveniu

Boh svoje riešenia neskrýva

Pred pár rokmi som prežila silu odpustenia a uzdravenie vo vzťahu k svojmu otcovi. Pre rôzne zranenia, ktoré mi spô-sobil (bez toho, aby si to uve-domoval), som dlhé roky veľmi trpela pocitmi neporozumenia, neprijatia, nedostatku lásky, pozornosti. Veľmi to ovplyvňo-valo aj moje vzťahy k ostatným ľuďom, hlavne mužom. Vždy som bola citlivá na prejavy ne-prijatia. Ani ja sama som otca preto nedokázala prijať, vážiť si ho. V mojom srdci vládla hor-kosť. Stále som čakala, že to pochopí, ospravedlní sa mi, že sa zázračne zmení alebo niečo podobné. Stále sa to však ne-dialo. Čokoľvek povedal či ne-povedal, urobil či neurobil, na všetko som hľadela cez svoju vlastnú bolesť a výčitky voči nemu, s neustálym pocitom krivdy. Raz, po prečítaní podo-benstva o nemilosrdnom sluho-vi (Mt 18,23-35), som si uve-domila, že ja svojím postojom vlastne bránim zmiereniu, že mu nemám právo zadržovať odpustenie a navyše, že sku-točné odpustenie znamená aj úplné zmazanie zoznamu jeho vín voči mne. Jednoducho tre-ba odpustiť a nevyčítať. Z pohľadu tohto sveta úplne nelogické bláznovstvo. Nebolo to ani ľahké, emócie boli proti, ale rozhodla som sa a vytrvala v ochote odpustiť bez podmie-nok. Prišiel pokoj a po čase modlitieb aj postupné hlboké uzdravenie, sloboda a môžem povedať, že aj nová úprimná láska voči ocinovi. Zrazu ho vidím inak. Som šťastná, že som dala na Božiu radu a odporúčanie. Úprimne som Bohu predložila svoju bolesť a rozhodla som sa odpustiť vinníkovi a On sa už postaral o zvyšok. Rozhodla som sa učiť od Ježiša, lebo on ako bežný, normálny človek zažil tiež nepochopenie, zradu a opovrhovanie. Tí, ktorých uzdravoval, ktorí mu jeden deň hlasno kričali na slávu, na dru-hý deň ho dali ukrižovať. Opus-tili ho aj tí najbližší, s ktorými žil tri roky. Čo je však najťažšie, na kríži zažil odmietnutie svo-jím otcom! Jeho otecko, ktorý mu bol taký blízky, mlčal, keď k nemu volal v Getsemanskej záhrade, aj keď ho bičovali, aj keď ho križovali. Pred posled-ným výdychom na kríži otca oslovil už len Bože môj a odovzdal mu svojho ducha. Ježiš teda vedel aj o mojej bo-lesti pre ocina. On niesol aj všetky ďalšie. Veľmi sa ma dotklo, keď som pochopila, že On dokáže skutočne uzdraviť aj dlhoročnú bolesť a akúkoľvek ranu. Treba na to len vieru a jeden kľúč, ktorý nám ukázal ešte na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34)
Boh ma cez túto skúsenosť mnohému naučil. Videla som, ako sa moja duša, moje ego odpusteniu bránili. Často je bolesť veľká a snaha presadiť vlastnú spravodlivosť a vôľu silná. Moje emócie a myseľ veru odpustiť veľmi nechceli. Stále mi hlavou vírili myšlienky typu: „Ja som predsa mala prá-vo na lepšie zaobchádzanie! Kto mi to teraz vynahradí? Veď to tak negatívne ovplyvnilo celý môj život! Čo ak sa aj tak nič nezmení?“ Ale pochopila som, že kým si v srdci budem ucho-vávať horkosť a živiť v sebe pocit, že mi ocino niečo dlží, zväzujem seba aj jeho. Obaja sme akoby vo väzení. Kým som trvala na „svojej spravodli-vosti“, bránila som Bohu nasto-liť jeho spravodlivosť zvanú aj milosrdenstvo. Preto nemohlo prísť ani očakávané a skutočné hlboké uzdravenie, ani skutoč-ný pokoj. Jediná cesta bola vzdať sa týchto strachov, vlast-ných záujmov, presadzovania seba i sebaľútosti. Ak by som to nespravila, uzdravenie by nemohlo prísť a zaručené by boli len stále nové a nové rany. Aj celý život som mohla prežiť v plakaní nad sebou a v horkosti. Bola by som obe-ťou udalostí a okolností, ktoré ma postretnú. Pomohla mi len „smrť“ sebe alebo – slovami Ježiša – stratenie vlastného života, aby vo mne vládol Boží život. Radšej som teda prene-chala súd Bohu, aby som sa mohla stať nástrojom Božej spravodlivosti. Môžem pove-dať, že som tak dokázala vlád-nuť nad okolnosťami svojho života, a už nevládli okolnosti mne. Prijala som jeho vôľu, riešenie podľa štandardov Bo-žieho kráľovstva, podľa jeho spravodlivosti. Tak som vlastne život získala. To mi prinieslo pokoj, radosť aj uzdravenie. Skrze dôveru v Božie slovo, v to, čo hovorí Ježiš.
Úplné uzdravenie prichádzalo postupne, keď som svoju iden-titu a naplnenie túžob hľadala v Bohu, nie v ľuďoch. On ma stvoril, len On vie povedať, kto som, aká je moja úloha tu na Zemi, čo je pre mňa dobré. Často ku mne prehovára a opakuje mi: „Laura, si pre mňa drahá a vzácna. Vo všetkom čakám len na tvoj súhlas, aby som ti mohol pomáhať. Ak chceš, hľadaj moje riešenia a spravodlivosť. Ja ich pred tebou neukrývam. A toto ťa ochráni pred novými zrane-niami.“ A tak sa každý deň snažím žiť v duchu, teda pod-riaďovať city, myseľ a vôľu svojmu duchu. Pripomínam si, že i keď budú činy ľudí voči mne akokoľvek zraňujúce, mnou neotrasú. V Božom du-chu im dokážem hneď odpustiť a milovať ich.
Môj i váš život môžu stáť na hľadaní a napĺňaní Božej vôle, nie na reagovaní na životné okolnosti či na ľudí. Nemusíme sa nechať ovládať náladami, emóciami, mysľou ani telom. Aj za cenu, že nás svet bude po-važovať za bláznov.
Moja skúsenosť mi tiež ukáza-la, že nemusím neustále pátrať vo svojom vnútri po zraneniach, o to určite nejde. Keď dozrie ich čas, ako budem kráčať živo-tom, vyjdú na povrch samy. Je to proces, ktorý sa nedá upo-náhľať. Nechcem ani, aby sa môj život krútil okolo mňa sa-mej. Bralo by mi to slobodu a radosť. Stačí mi vedieť, že keď budem pomoc potrebovať, mám vždy nablízku tešiteľa, uzdravovateľa. Ani Ježiš sám sa nikdy nezameral na seba. To, čo mal, celého seba, dal do služby pre všetkých, aby oni mohli žiť. Vďaka Ježišovi sme Božie deti a náš domov je ne-bo. Sme povolaní žiť kultúru neba a šíriť ju aj tu na zemi. Takto môžeme byť svetlom sveta. Dokonca aj vo chvíľach, keď prechádzame nejakou bo-lesťou.
Tento rozmer Božieho kráľov-stva prináša život a slobodu.

Laura Mihoková