(OD)pustenie

Odpustenie je kľúčovým po-jmom kresťanstva. Jeho výz-nam nie je len duchovný, ale aj psychologický. Azda je ľahšie začať s tým, čo odpustenie nie je. Nie je prepáčením, zabud-nutím, tolerovaním zraňujúceho správania, nemusí viesť k zmiereniu, nepopiera vinu človeka, ktorý mi ublížil. Na-opak, je procesom, ktorý môže byť dlhodobý, bolestný, vedie cez prežívanie negatívnych emócií voči človeku, ktorý ublí-žil, rozumové spracovanie a pomenovanie toho, čo sa stalo, a rozhodnutie odpustiť, nepomstiť sa, ale milosrdne sa rozhodnúť pre to, čo Ježiš na-zýva „nastavenie druhého líca“ a „žehnanie nepriateľom“. Ak odpustím, neznamená to, že automaticky začnem znovu dôverovať. Ale neznamená to ani, že budem krivdu stále vy-ťahovať a pripomínať. Nemu-sím ísť za daným človekom a zvestovať mu, že som mu odpustil. Mohlo by to byť kon-traproduktívne. Môžem mu odpustiť v tichu, vo svojom vnútri, s tým, že ma odpustenie bude viesť k zmene myslenia, pocitov, slov a správania voči krivditeľovi. Ak táto zmena na-stane a v konečnom dôsledku mi prinesie pokoj do srdca, vtedy môžem vedieť, že som odpustila. Hoci na začiatku tu budú pocity nenávisti, strachu, hnev, obviňovanie, bolesť z prežitej zrady. Tieto pocity budem prežívať, i keď sa roz-hodnem odpustiť.
Akokoľvek je fenomén odpus-tenia a odpúšťania centrálnym v kresťanstve, v bežnom živote veriacich je často opomínaný. Zatrpknutosť a neodpustenie je jedným z častých a nevidených hriechov, bežných, možno by sme povedali najmä tradičných kresťanov. Hoci sa v Modlitbe Pána hovorí: „... a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom...“ napriek to-mu, že Ježiš jasne hovorí, že kto neodpustí, tomu nebude odpustené, zdá sa, že tento rozmer nie je pochopený. Čas-to sa stretávame s tým, že nie-ktoré veci sa vraj nedajú od-pustiť, prípadne nám blízky človek povie, že odpustil, ale z jeho správania je evidentné, že má od odpustenia ďaleko. Veľmi výrečný je príbeh v knihe Lewisa B. Smedesa: Odpusť a zapomeň (2004), hovoriaci o mužovi, ktorý cudzoložstvo svojej ženy riešil dlhý čas tzv. spravodlivým milosrdenstvom, kde jej svojím chladom a povýšením dával najavo, aká je ona úbohá a on dobrý... Väčšina ľudí možno pozitívne zodpovie otázku, či odpustili konkrétnej osobe, no z neochoty hovoriť o danom človeku, resp. neustálom spo-mínaní krivdy môžeme usúdiť, že k odpusteniu neprišlo. Môže to byť spôsobené i tým, že mnoho ľudí nerozumie podstate odpustenia.
V procese odpustenia je na začiatku nevyhnutné prijať vlastné pocity a emócie, uve-domiť si vlastnú bolesť a preja-viť ju navonok. Niekedy nám to umožní blízky človek, niekto potrebuje odbornú pomoc psy-chológa či psychiatra. Niekedy už samotná katarzia (znovup-režitie, vyjadrenie a pomenovanie emócií spoje-ných so zranením) môže byť veľmi liečivá a oslobodzujúca. Možno až vtedy si človek uve-domí, že má svoje city a pocity a má na ne právo. Táto fáza môže trvať aj dlhšie, no pre samotné odpustenie je nevy-hnutná (samozrejme, nie je sama osebe postačujúca). Ne-zriedka je nevyhnutné viackrát i s podrobnosťami rozprávať o zraňujúcej skúsenosti a odsmútiť ju i takýmto spôso-bom. Odsmútiť si stratu, ktorá nastala samotným zranením. (Benner, 1992)
Je mnoho možností práce s odpustením. Nápomocné môžu byť metódy, ako je písa-nie si denníka, použitie metó-dy prázdnej stoličky s cieľom vypovedania svojich pocitov voči tomu, kto nás zranil v bezpečnom prostredí. Takisto je možné písať listy krivdite-ľovi, ktoré mu však nebudú zaslané. (Benner, 1992) K. Lachmanová (1996) ponúka i možnosť napísať zoznam ľudí, ktorým potrebujem od-pustiť. Benner (1992) naproti tomu navrhuje vytvorenie zo-znamu konkrétnych zranení, nakoľko neodpúšťame ľuďom, akí sú, ale konkrétne skutky, ktorými nám ublížili. Iba Boh odpúšťa všetko naraz, ale my musíme odpúšťať po jednom. (Smedes, 2004, Benner, 1992) Pre niektorých ľudí môže byť po vytvorení takéhoto zoznamu prekvapujúce, koľko je ľudí, ktorým neodpustili, a koľko rán je ešte v ich vnútri. Benner (1992) na ilustráciu uvádza príklad manželského páru. Od-pustenie vykonali v slávnostnom duchu – pri slávnostnej večeri po vložení svojich vzájomných krívd na papier a po odpustení zoznamy spálili a následne pred duchov-ným obnovili svoj manželský sľub.
Je potrebné, aby si človek uve-domil a zvnútornil, prečo je potrebné a dobré odpúšťať, aké zmeny to prinesie do jeho života. Nestačí pochopenie typu: „Lebo je to v Biblii.“ Veľmi krásny a výstižný obraz neod-pustenia ponúkla K. Lachma-nová už v názve svojej knihy: „Vězení s klíčem uvnitř“ (1996).
Keďže odpustenie je psycholo-gickým i duchovným procesom, je veľmi užitočná pomoc mod-litby. Modlitba za človeka, kto-rý ma zranil, mi nielen pomáha prekonať vlastné bariéry, ale zverenie problému v úprimnosti do Božích rúk môže naozaj robiť zázraky.
Zaujímavou otázkou je odpúš-ťanie Bohu. Tým, že pri od-púšťaní predpokladáme krivdu zo strany adresáta odpúšťania, zdá sa priam heretické hovoriť o potrebe odpustiť niekomu, kto je nekonečne dobrý a spravodlivý. A predsa, nieke-dy nepriaznivé udalosti, choro-by a smrť blízkych akoby po-pierali tieto Jeho charakteristi-ky. Krivda a bolesť, ktorú cíti-me, sú skutočné. Mocnými vý-poveďami o takýchto bolestiach a zápasoch sú knihy Jób Sta-rého zákona a tiež kniha C. S. Lewisa „Svedectví o zármutku“, ktorú napísal po smrti svojej ženy. Katarína Lachmanová uvádza: „... Bohu nemáme de facto čo odpúšťať. V skutočnosti mu však zazlie-vame mnoho vecí a pre toto svoje neodpustenie sami seba uzatvárame do väzenia. Tento druh neodpustenia dokonca často akoby zväzuje ruku Bo-žiu, takže sa Boží plán s nami zasekne na mŕtvom bode. Keby sme mu nechali voľný priebeh, spoznali by sme, že je dobrý, aj keď Božie cesty nie sú našimi cestami a Božie myslenie nás často veľmi presahuje (porov. Iz 55,8-9).“ (Lachmanová, 1996, s. 78) Odpustenie Bohu je nevyhnutné, pokiaľ chceme vykročiť k slobode. Ťažko dô-verovať, ak vnútri živíme hor-kosť, lebo na nás dopustil to či ono. V tomto špecifickom prí-pade odpúšťania Bohu je dôraz na vnútornú pravdivosť. Odpus-tenie nepotrebuje On, ale naše vnútro.
Odpustenie sebe je veľmi po-trebné, ale často naň zabúda-me. Príliš sme možno zranili vlastnú pýchu, narušili sme svoje predstavy o sebe. Ale môže to byť i bolestná spo-mienka na to, že sme ublížili niekomu blízkemu alebo že sme neurobili čosi, čo sme uro-biť mali. Ale pokiaľ neprijmeme seba takých, akí sme, neod-pustíme si – nevzdáme sa hne-vu na seba a sebaodsudzova-nia, dovtedy bude mať naša minulosť nad nami moc a ne-budeme môcť vykročiť, byť slobodní a prežiť úplné vnútor-né uzdravenie. Ak nám bolo odpustené, nedržme sami seba v zajatí! Každý jeden z nás hreší a robí chyby. Je to ľud-ské, nikto z nás nie je dokona-lý, ale naše viny nie sú tým najpodstatnejším na našom živote. Nezameriavajme sa na ne!!! Ani Boh to nerobí. Iz 1,18: „Ak budú vaše hriechy sťa šar-lát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele).“ Kol 2,14: „Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstrá-nil ho tým, že ho pribil na kríž.“
Odpustenie je veľmi prospešné pri spracovávaní traumatických zážitkov a vnútornom uzdravo-vaní, je jedinečným spôsobom vyrovnania sa a oslobodenia sa od minulosti, je veľmi mocnou zbraňou pri riešení konfliktov a zmierovaní či už medzi part-nermi (napr. prevencia rozvo-dov), v rámci pracovných i rodinných vzťahov, ale aj pri zmierovacích procesoch medzi príslušníkmi rôznych národov, rás a vierovyznaní. Mnohé vý-skumy preukázali vplyv odpus-tenia na zdravie. Tému odpus-tenie považujem za veľmi dôle-žitú pre oblasť medziľudských vzťahov z duchovného, ale i psychologického hľadiska.
Na záver niekoľko citátov:
„Ľudia sa ma pýtajú, či mám nejakú radu pre vzájomné vzťa-hy. Mám: Modli sa a odpúšťaj.“ Matka Tereza

„Skutočné zmierenie nie je lac-né. Boha to stálo smrť jeho jediného Syna. Odpustenie a zmierenie totiž nie je o pred-stieraní, že veci sú iné, než aké v skutočnosti sú. /.../ Je to ris-kantné podnikanie, ale na konci to stojí za to, pretože na konci skutočná situácia môže priniesť skutočné uzdravenie.“ Des-mond Tutu, anglikánsky arci-biskup z Južnej Afriky, po páde apartheidu bol predsedom Ko-misie pre pravdu a zmierenie
    
„To, čo robí nás ľudí šťastnými alebo nešťastnými, nie sú von-kajšie okolnosti, ale náš vzťah k nim.“ E. Arnold

„Odpúšťať znamená vidieť zlo v celej jeho nahote, a predsa sa ním nedať uchvátiť.“ J. Ch. Ar-nold

Lucia Drábiková
Zdroje a ďalšia literatúra:

1.    Ange, D.: Odpuštění, pramen uzdravení, Paulínky, Praha, 2005
2.    Augustyn, J.: Bolesť krivdy, radosť odpustenia, Dobrá kniha, Trnava, 2005
3.    Benner, D. G.: Hojenie emocionálnych poranení, Nádej, Nitra, 1992
4.    Boudetová, P.: Odpustenie, Dobrá kniha, Trnava, 2006
5.    Cencini, A.: Život v usmíření, Paulínky, Praha, 2008
6.    Křivohlavý, J.: Jak přežít vztek, zlost a agresi, Grada, Praha, 2004
7.    Křivohlavý, J.: O odpuštění, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří, 2004
8.    Křivohlavý, J.: Pozitivní psychologie, Portál, Praha, 2004
9.    Lachmanová, K.: Vězení s klíčem uvnitř, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vy-dří, 1996
10.    Padovani, M. H. SVD: Hojenie zranených emócií, Zdolávanie ťažkých životných rán; Spoločnosť Božieho Slova (SVD), Nitra, 2000
11.    Smedes, L. B.: Odpusť a zapomeň, Návrat domů, Praha, 2004
12.    Tutu, D.: Niet budúcnosti bez odpustenia, Serafín, Bratislava, 2005
13.    Vella, E.: Uzdravenie a oslobodenie v Kristovi, JAS Zvolen, 2002