Ako to povieme našim deťom

Pani Terezka Lenczová – jedna z 10 detí prežila napriek chudobe – ako mi sama napísala – krásne detstvo. Túžila študovať na filozofickej fakulte históriu. Avšak za komunizmu bola ako dcéra veriacich rodičov vopred nespôsobilá. Predsa sa jej však podarilo štúdium ekonómie v Bratislave. Bol to len akýsi náhradný program, ale zadefinovala si svoj životný princíp: „Čo sa snažím dobre spoznať, to si zamilujem.“ Po skončení ekonómie a po vedeckej ašpirantúre pracovala ako asistent na VŠ. Za tú dobu sa jej s manželom narodili tri deti. Popri nich využívala bohaté možnosti pracovať na čiastkový úväzok – s manželom prekladali knihy o výchove a rodinnom živote. K nim sa pridal bohatý samizdat.

Pani Terezka, vy sa celé roky venujete rodinnej problematike a výchove mládeže. Minulý rok ste zostavili a vydali publikáciu Ako to povieme našim deťom? Pre koho je knižka určená a čo je jej obsahovou náplňou?
Rozhodli sme sa vytvoriť prehľad aktuálnych otázok, ktoré by rodičia potrebovali počuť od odborníkov. Zadali sme tie témy na spracovanie našim odborníkom a odborníčkam a z nich som zostavila knihu Ako to povieme našim deťom? Táto 80-stránková publikácia má slúžiť predovšetkým rodičom, ale môže byť užitočná i pre pedagógov, ktorí sú koordinátormi nadpredmetovej problematiky výchova k manželstvu a rodičovstvu. Táto výchova je povinne zavedená na školách SR od septembra 1998,  pre jej realizáciu bolo vyškolených okolo 5 tisíc pedagógov v rámci etickej výchovy a neskôr i pre katechétov v rámci náboženskej výchovy, prípadne iných predmetov, v ktorých sa táto nadpredmetová výchova realizuje. Obsahovou náplňou tejto knižky je na prvom mieste reč o umení komunikácie s dospievajúcimi všeobecne a potom osobitne o dare sexuality, o láske, manželstve, o rodine, o súčasných názoroch na lásku a sexualitu, na manželstvo a rodinu a koreňoch rôznych názorových deformácií. O tom, ako dozrievať k schopnosti lásky, ako  pripraviť svoje telo i ducha na to, aby sexualita bola nástrojom lásky.

Ste predsedníčkou Slovenskej spoločnosti pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo. Je to dosť podobný názov ako médiami na verejnosti viac prezentovaná Spoločnosť pre plánované rodičovstvo. V čom sú vaše úsilia rovnaké, v čom sa naopak rozchádzajú?
Slovenskú spoločnosť pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo sme založili v roku 1997. Jeho názov vyjadruje súčasne aj náš program.  Hoci je ten názov dlhý (pre daňový úrad alebo pre slovenskú poštu a iné inštitúcie), záležalo nám na tom, aby sme boli transparentní. V jej rámci sme realizovali viaceré vzdelávacie a publikačné projekty, zamerané na túto oblasť. Napríklad 5-ročné priebežné vzdelávanie pedagógov, v spolupráci s troma metodicko-pedagogickými centrami z celého Slovenska, v problematike výchova k manželstvu a rodičovstvu - sexualita v slobode a zodpovednosti. Z našej plodnej spolupráce s pedagógmi vznikla zbierka viac ako sto metodických cvičení pre prácu s deťmi a mladými ľuďmi na školách. V tejto oblasti je toľko dezinformácií: prichádzajú z masmédií, z činnosti rôznorodých mimovládnych organizácií, niekedy aj zo škôl, preto cítime veľkú solidaritu s rodičmi. Ak majú zdravo vychovávať svoje deti pre ich budúce rodiny, potrebujú odbornú pomoc pri výchove. A potrebujú poznať aj svoje právo na výchovu svojich detí podľa vlastného svedomia. Je veľmi dôležité, aby školy a rodičia v tomto smere úzko spolupracovali. V našej práci sme považovali za jednu z hlavných priorít podporiť rodičov v ich výchovnom poslaní, aby výchovné prostredie na Slovensku bolo založené na životnej múdrosti, zodpovednosti a solídnej pripravenosti rodičov, nie len na spontánnych reakciách prácou preťažených rodičov.

Je pravda, že v štruktúre tretieho sektora na Slovensku je Spoločnosť pre plánované rodičovstvo (ďalej SPR), čo by azda niekoho mohlo pomýliť, že ide o to isté. SPR – hovorím to  na základe ich vlastných dokumentov a z ich seminárov - patrí k rozsiahlej  medzinárodnej  sieti IPPF (Planned Parenthood Federation). K ich cieľom patrí propagovať antikoncepciu medzi ženami na celej planéte, lebo podľa neomalthusianskej ideológie sú presvedčení, že Zem je ohrozená preľudnením. Antikoncepciu, a keď zlyhá ona, odporúča sa  potrat, považujú za nástroj zábrany tejto hrozbe a za "právo" ženy. Úloha muža a jeho zodpovednosť za počatý ľudský  život sa nezdôrazňuje.
Druhým ideovým konceptom je propagovanie "práva" na sex pre každého človeka. IPPF ho deklarovala v Charte sexuálnych práv (rok 1990), bez nejakej vekovej či inej hranice. Tvrdo odmietajú, že by iba záväzný vzťah, manželstvo, dávalo privilégium pre sexuálne spolužitie. Je to kultúra hedonizmu.
Spoločný máme dôraz na zodpovednosť rodičov za počet detí a za ich riadnu výchovu, ale sme za prirodzené metódy. Ak ich manželia akceptujú a osvoja si ich, sú ekologicky čisté, neohrozujú zdravie, rozvíjajú komunikáciu manželov a sú aj ekonomicky výhodné. Ich aplikácia predpokladá zrelých ľudí, ktorí sa majú naozaj radi, čiže manželov.
Jej pokusy zaviesť na školy osobitný predmet sexuálna výchova s patričným hodinovým rozsahom samostatného predmetu  popierajú alebo nerešpektujú skutočnosť už zavedenej nadpredmetovej výučby rodinnej problematiky v rámci iných vyuč.predmetov od r.98, ako som vyššie spomenula. Aj my sa predsa venujeme sexualite, ktorá ale sama osebe nie je cieľom, ale súčasťou niečoho hlbšieho, väčšieho.

Kto všetko je v kolektíve autorov knižky Ako to povieme našim deťom?
Muži i ženy - vysokoškolskí pedagógovia, docenti, jedna docentka v oblasti dorastovej medicíny, lekárka, metodička z metodicko-pedagogického centra, aktívne pracovníčky tretieho sektora v zameraní na prípravu na manželstvo, pre prácu s deťmi s poruchami správania a s ich rodičmi,  docent - odborník na demografiu, dvaja sociológovia z oblasti rodiny a vplyvu masmédií na rodinu, lekári rôznych medicínskych disciplín (neonatológia, detská psychiatria, pediatria, medicínska etika a bioetika a i.).

Bola knižka niekde zviditeľnená? Dostali sa k nej pedagógovia? Začali sa jednotlivé jej kapitoly preberať na školách?
So súhlasom Ministerstva školstva SR ideme s touto publikáciou formou prednášky pre rodičov, v spolupráci s rodičovskými združeniami, do škôl, na druhý stupeň základných škôl.
Posielame na školy na základe dohovoru našu lektorku/lektora. Popri prednáške lektori ponúknu rodičom možnosť si túto brožúrku  kúpiť  za  veľmi výhodnú cenu, osobitne stanovenú pre tento projekt.  

Aký je ohlas?
Snažíme sa sami propagovať.  Ponúkame ju cez rádio (bola predstavená v dvoch reláciách zatiaľ), cez kontakty na zainteresované mimovládne organizácie, na školy, na pediatrov,  na centrá pre rodinu, na farnosti alebo cirkevné zbory a pod.
Sú aj veľmi pozitívne reakcie, napríklad z Považia, a sú aj prejavy nezáujmu, napríklad z bratislavských škôl. Chce to veľa osobných kontaktov a informácií pre našich partnerov.

Aký vidíte vy najväčší problém vo vnímaní lásky a otázok ľudskej sexuality u mladých ľudí dnes?
Je to dané jednak individuálnymi osobnostnými hodnotami každého človeka, jednak vysoko podmienené kultúrou prostredia. Ak mladý človek zažil v detstve veľa lásky a pochopenia od svojich rodičov, má výhodnú štartovaciu čiaru, hoci si musí dať pozor, aby ho vrstovníci nestrhli. Ak niekto vyrastal bez lásky, túži po náhrade tohto prameňa vlastnej identity a rovnováhy osobnosti: často siaha po drogách, po predčasnej alebo neusporiadanej sexuálnej aktivite. Osobnosti detí a mladých ľudí sú v procese dozrievania k schopnosti nezištnej lásky, k pochopeniu vlastnej sexuality ako nástroja lásky, preto nutne potrebujú LÁSKYPLNÉ  SPREVÁDZANIE ZRELÝM ČLOVEKOM, ku ktorému majú dôveru. Je optimálne, ak je to otec a matka, milujúca autorita.  Nie sú ešte pripravené odolávať sile vlastného sexuálneho pudu v prostredí, ktoré sexualitu ponúka ako zdroj zábavy, sebapresadzovania, ako trhový artikel...
Vplyv prostredia: Realita stále stúpajúcej rozvodovosti a fakt, že ju spoločnosť na Slovensku akceptuje ako "normálny" jav,  mladých ľudí demotivuje si založiť manželstvo na celý život. Takisto akceptácia predmanželských spolužití a  voľných spolužití v našej spoločnosti a príklady voľnej sexuálnej morálky u dospelých ľudí, nehovoriac o pôsobení masmédií v tomto smere, sťažuje mladým ľuďom  nájsť si svoj vlastný životný štýl. Je tu silný diktát prostredia, ktorému iba hodnotovo motivovaní mladí ľudia dokážu odolávať. Tí však, ktorí to dokážu, môžu byť niekedy aj predmetom výsmechu alebo skrytej závisti, ale aj  svetlom pre svoje okolie...

Prečo je to tak?
Je to prejav slabosti hodnotovej zakotvenosti našej, kedysi tak dynamickej civilizácie. Ak chýbajú hodnoty, ich rozumná hierarchia, človek sa tak stane hračkou svojich pudov, ekonomických záujmov a rôznych ideologických dobrodruhov a guruov. Stráca svoje "ruslo", ako hovoria Rusi, svoju vlastnú cestu, vyznačenú tak, ako je potok chránený svoji brehmi, múdrymi, tisícročiami osvedčenými hodnotami rodinného spolužitia: vernosťou pred manželstvom i v manželstve, úctou k životu, vzájomnou medzigeneračnou solidaritou, sebaúctou a úctou k svojmu manželskému partnerovi/partnerke, zodpovednosťou za výchovu detí a ich rozvoj.

Čo sa skrýva za často opakovaným pojmom identita človeka alebo ešte konkrétnejšie identita ženy / muža?
Obdobie dospievania má svoju najpodstatnejšiu rozvojovú úlohu: aby si dospievajúci vytvoril/a svoju vlastnú identitu. Aby si sám/sama dokázali odpovedať na otázky: Kto som, aké mám pozitíva, aké negatíva, ako ma vidia druhí ľudia? Ktoré hodnoty chcem preferovať a vložiť do môjho rebríčka hodnôt a prečo? Čo je zdrojom mojej sebaúcty a prečo si chcem a mám vážiť druhých ľudí?
V tomto veku vzniká to nádherné ľudské bohatstvo osobnosti človeka, sebaakceptovanie ako ženy, muža, svojej podoby a svojich schopností. Ak sa to neudeje v období dospievania - zväčša vinou dospelých, ak nesprávne "narábajú" so slobodou dieťaťa a mladého človeka, vzniká problém s identitou u konkrétneho človeka.
Ale je tu aj kultúrny problém s identitou človeka, nielen individuálny. Je to spoločenské hľadanie - najmä v súčasnom pohybe a zneisťovaní hodnôt - čo je identitou ženy a muža. Ku koreňom tohto zneistenia a + hľadania patria - bez nároku na úplnosť:
- nové dôrazy na úlohu ženy v spoločnosti, na jej pracovnú a spoločenskú kariéru, umocnené konceptom  feministických ídeí,
- dôraz väčšiny feministických zoskupení na rovnosť ženy a muža (v zmysle jej kariérovej spôsobilosti dokázať v zamestnaní, v spoločenských funkciách a.i. to, čo dokáže muž), na ich zastupiteľnosť. Tento prístup odmieta koncept prirodzenej komplementarity muža a ženy vďaka ich prirodzenej špecifickej psychickej i fyzickej vybavenosti a poslaniu pri odovzdávaní života,
- politický koncept rovnosti pohlaví (s použitím sociologického pojmu "gender", ktorý nie je totožný s biologickým obsahom pojmu pohlavie) a jeho ústredné zakotvenie (mainstreeming) do všetkých európskych a následne národných politík,
- oslabenie úcty k materstvu (a otcovstvu) a následne chápanie materstva nie ako jeden z prejavov sebarealizácie ženy, ale skôr ako popretie sebarealizácie ženy v optike jej hlavnej sebarealizácie prostredníctvom pracovnej kariéry.

Tieto idey, z historických a ideologických dôvodov azda viac hlásané ženami ako mužmi, vytvárajú v mnohých oblastiach spoločenských hodnôt a hodnôt rodiny ideový zmätok a napätie medzi zástupcami obidvoch pohlaví. Východiskom z tohto ideového zmätku je pravda o mužovi a žene v ich skutočnom prežívaní, prezentovaná na základe psychologických a sociologických  výskumov, bez vplyvu ideologických cieľov.

Veríte ešte, že naša spoločnosť má šancu vrátiť sa k ideálu šťastnej rodiny? Čo by tomu muselo podľa vás predchádzať? (Aké sú podmienky dobre fungujúcej rodiny? Dá sa to z vlastných síl?)
Spoločnosť je suma ľudí, ktorá nemá nejaké vlastné vedomie. Ale jej štruktúry všelijako svojvoľne narábajú s rôznymi ideálmi - pod vplyvom dobových záujmov. Asi nikto napríklad z médií neprizná, že je nepriateľom "šťastnej rodiny", ale vedia zadefinovať, prečo sa musia správať tak a tak, nech to stojí, čo stojí. Podobne Európsky parlament, podobne naši poslanci. Všetci majú pred očami nejaké veľmi dôležité veci - nech mládež, rodiny a iné hodnoty idú dolu vodou. Po nás potopa? Proste ide o konkurenciu hodnôt: individuálna sloboda, priestor pre toleranciu akéhokoľvek spôsobu života (v mene nediskriminácie) sa cení vyššie ako šťastná rodina.
Je mnoho príkladov z histórie, z rôznych období civilizačného úpadku, že ozdravné  riešenia prišli občas zvonka...
Na individuálnej úrovni vplyvom obrovskej rozvodovosti mnoho mladých ľudí nezakúsilo sťastnú rodinu, nezažilo lásku, lebo zážitok lásky je skoro jediný spôsob, ktorý dokáže uschopniť človeka milovať. (Hoci v Božom prostredí sú možné  aj výnimočné ozdravné riešenia!). Ten ideál asi každý/každá nosí v sebe, ale sám ideál nestačí. Kto však im dá istotu, že je to reálny obraz a naučí ich, ako ho realizovať? Príklady tiahnu. Verím, že prirodzená rodina bude raz opäť v móde, ak my všetci, ktorí ju  dnes vnímame ako východisko zo slepej uličky individualistickej a hedonistickej kultúry, nerezignujeme a budeme toto verne žiť...
Len tie mýty, ktoré priniesla sexuálna revolúcia a jej politické dôsledky to mladým ( a nielen mladým) ľuďom sťažujú. Riešením je šíriť pravdu, prostú a krásnu, o láske a o rodine na nej postavenej. Rozprávky, tie klasické, sú toho plné...
Ak niekto čerpá z hlbokých prameňov viery, má to o kus ľahšie.

Ďakujem vám veľmi pekne za váš čas a želám tvorivosť i nádej do každej vašej aktivity.

Alena Ješková