Ako tvorivo vstupovať do výchovy malých detí

Tvoriť sa dá s farbami na plátne, s tónmi po notovej osnove, s telom na javisku, so slovami na papieri.  Čo však ľudská duša, dieťa? Čo do nej vpíšeme?
Pre rozvoj dieťaťa je optimálnym prostredím kompletná, láskyplná rodina, kde každému ide o dobro toho druhého, kde si vedia jednotliví členovia navzájom slúžiť. Moje motto, keď bola prvá dcéra malá, bolo: „Mám pre teba všetok čas na svete!“, bokom šli aj domáce práce alebo osobné záľuby. Tak som získala na materskej pokoj, aj pri riešení  toho istého dokola – plienky, kocky, otázky, ceruzky, skladačky, bábiky, piesok a prechádzky. Pri ďalších deťoch to už také jednoduché nie je . Túžim po rodine, ktorá trávi spolu čas pri jedle, pri ukladaní detí do postieľok, kde všetci skutočne počujú, čo im ten druhý hovorí. Ideálna je rodina, kde je prítomný aj otec, a to telom i duchom. My ako rodičia objímame naše deti, hľadíme im často do očí, venujeme im kopec nerozdelenej pozornosti a snažíme sa pomáhať v praktických aj vnútorných problémoch a úlohách.  
     Rozvoj osobnosti vyžaduje vhodnú pôdu – aby naša láska nezávisela od toho, ako sa deti správajú alebo čo dokážu. Preto im veľmi často hovorím, že ich ľúbim, aj vtedy, keď neposlúchajú. (Prvé ovocie som videla minulý týždeň, keď som 4 ročnú Dorotku počula napomínať mladšiu sestričku: „Alžbetka, ľúbim ťa, ale to nesmieš!“  ) Snažím sa všimnúť si aj najmenšiu maličkosť, čo urobia dobre, alebo keď sa správne zachovajú, a oceniť to. Vychovať z dieťaťa osobnosť, to chce predovšetkým Božiu milosť, pokoru a dobrý vlastný príklad, sám rodič by mal byť „osobnosťou“. Mne sa to zdá veľmi ťažké. Tak si každý deň pýtam múdrosť. Snažím sa byť  úprimná, aby som ich učila úprimnosti, čestná, aby som ich naučila čestnosti. Ja sama som vyrastala s pocitom menejcennosti, nízkeho vedomia vlastnej hodnoty. Tak to sa snažím zdôrazňovať asi najviac – že majú veľkú hodnotu, že sú dokonale stvorené,  milované a prijímané, že sú od začiatku chcené a vytúžené. Dorotka rada počúva o tom, ako bola v mojom brušku: 2/3 obrázkov, čo kreslí, je ona v mojom brušku. Ďalej sa snažím rozvíjať ich rečové schopnosti, lebo jazyk je nástrojom myslenia. Tiež ich povzbudzujem k tvorivosti a odvahe. A aj k trpezlivosti a vytrvalosti (zatiaľ s nevalným úspechom, mám nastavené také zrkadlo, že až. )
     Podľa mňa ísť do výchovy detí len s vlastnou hlavou je ako ísť do džungle bez kompasu a potrebných zručností na prežitie. V ranom štádiu Dorotkinho detstva (prvý rôčik), mi veľmi pomohla kniha „Výchova novorodenca a kojenca v rodine“ od MUDr. Jaroslava Kocha , ktorá veľmi prehľadne popisuje vývoj dieťaťa, jeho fyzické aj psychické potreby v tom-ktorom mesiaci života a ponúka aj skvelé praktické cvičenia na rozvoj celkovej osobnosti – hrubá motorika, jemná motorika, citový vývoj, atď. Výborné sú aj knihy amerických psychológov G. Chapmanna a R. Campbella „Ako milovať svoje dieťa“ a „Deti a päť jazykov lásky“. Rada si čítam kresťanské knihy o výchove, ale v určitom bode som sa zastavila a uvedomila som si, že sa musím  v prvom rade riadiť Bibliou, ináč mi všetka psychológia bude nanič. Okrem toho, deti vnímajú predovšetkým to, čo robíme, až potom, čo hovoríme. Ak naše skutky nesedia so slovami, prestávame byť pre deti dôveryhodnými a skončili sme.
     Ak chceme vychovať  sebavedomé a šťastné dieťa, mali by sme ho chváliť  10 krát častejšie ako napomínať. Slová povzbudenia, utvrdenia sú pre dieťa ako voda pre smädný kvietok. Keď pochválim Dorotku, vidím, ako sa celá rozžiari. Buduje sa v nej pocit istoty. Kedysi bolo zaužívané, že netreba deťom vravieť, že sú pekné, múdre a silné, aby vraj nespyšneli, netreba príliš poukazovať na ich úspechy, lebo budú lenivé, treba na nich tvrdo, skritizovať každý neúspech, aby viac dosiahli; netreba sa s nimi maznať, veď sa musia vedieť v živote obracať. Výsledkom je generácia zakomplexovaných ľudí, ktorí svoj pocit menejcennosti  kompenzujú prácou, diétami, hrubým make-upom alebo jednoducho tlčú a zhadzujú zase svoje deti. Mňa preto neomrzí svojim princezničkám opakovať, že sú krásne, že ich Boh nádherne stvoril, povzbudzovať, že to zvládnu, veď sú šikovné, dodávať im odvahy k usilovnosti a trpezlivosti, aby mali v srdiečkach radosť z nových zručností a podobne. Snažím sa chválu nepreháňať a myslieť ju naozaj úprimne.
     Mnohí z nás majú skúsenosť, že k nim rodičia pristupovali ako k majetku. Mysleli si, že si s nami môžu robiť, čo chcú. To je však veľký omyl. Naše deti nám nepatria. Sú obrovským nezaslúženým darom od Boha, my sme len správcami tohto daru. Snažím sa k svojim deťom pristupovať s veľkou úctou. Slová útočiace na ich dušičky musia byť v našom slovníku tabu. Veď si len spomeňme, ako nás veľmi boleli a nastálo poznačili slová typu: „ty nikdy nič nedosiahneš!“ „pozri sa, aké si nemehlo, zase si to rozlial!“, „prosím ťa,  kam sa ty hrabeš s tvojimi kilami!“ Každé slovné vyjadrenie so zosmiešnením, vyliatie vlastnej frustrácie a nekontrolovaného hnevu, pohŕdanie, urážky, to všetko musíme vymazať zo svojho slovníka. Slovo má veľkú moc. Ak je raz vyslovené, nedá sa vziať späť. Veľmi ma v tejto súvislosti oslovuje list apoštola Jakuba. Existujú len dva typy slov: tie, ktoré budujú, a tie, ktoré ničia. Zo svojho dieťaťa môžeme vybudovať nádherného, vyrovnaného človeka, ktorý si bude vážiť seba aj druhých, alebo v ňom semienko potenciálu môžeme načisto zničiť.
     Deti majú úžasný hlad po poznaní. Určite ich treba učiť o živote, o svete, geografii, histórii, spoločnosti, atď.. Ale podľa mňa je ešte dôležitejšie  dať im pevnú kotvu do života – živú vieru v Boha, akýsi oporný bod, z ktorého môžu vychádzať, s ktorým môžu tieto poznatky a informácie konfrontovať, a tak ich buď prijať, alebo odmietnuť. Skrátka zaujať stanovisko, mať svoj názor a nebáť sa ho vysloviť.  Zatiaľ to s mojimi babuľkami v praktickom živote robím tak, že komentujem všetko, čo sa okolo nás deje, či už doma alebo vonku a rozprávame sa o tom. Keď ideme po ulici, upozorňujem ich na počasie, jednotlivé stromy alebo zvieratká, alebo vysvetľujem správanie ľudí, hodnotíme, snažíme sa zapamätať si veci, diskutujeme o nich, odpovedám na otázky a ďalej ich rozvíjam. Mnohokrát sa dostaneme v rozhovore úplne inde od témy, a tak mám nečakane príležitosť  naučiť ich zase niečo nové.
     Priatelia mi vravia, že som tvorivá. Sama o sebe si myslím, že mi trocha chýba predstavivosť a fantázia. V každom prípade ma však tvoriť nesmierne baví, mojím hobby je hudba a maľovanie. Ak sa pod pojmom tvorivosť skrýva schopnosť vytvárať „tvorivý neporiadok“ alebo „tvorivý program dňa“,  ktorý sa ani trocha nepodobá na pevný harmonogram a poriadok, keď sa snažím do 24 hodín napchať program, čo by sa vtesnal tak do 2-3 dní, tak rozhodne tvorivá som...Tu sa mi žiada jedna veta, kde by sa Lucia vyjadrila, že aj výchovný proces je tvorivá činnosť a tvoriť sa dá vytváraním si vzťahu s deťmi – akýsi návrat k úvodu, kde sa spomína, že tvoriť sa dá farbami atd....
     Ale moje deti už dnes asi viac. Zapisujem si ich podarené výroky. Tak napríklad:  „Maminka, poradím ti. Choď do divadla. Na nejaké náročné predstavenie.“ :)

Lucia Tužinská
Viac Dorotkiných jazykových perličiek nájdete v rubrike Naše deti.

Tvorivosť

Tvoriť sa dá s farbami na plátne, s tónmi po notovej osnove, s telom na javisku, so slovami na papieri. Čo tak však ľudská duša, dieťa? Čo do nej vpíšeme?
Rozprávame sa s obyčajnou mamičkou troch detí, Luciou.  


Aké je podľa teba optimálne prostredie pre vývoj dieťaťa?
Kompletná, láskyplná rodina. Kde každému ide o dobro toho druhého, kde si vedia jednotliví členovia navzájom slúžiť. Moje motto, keď bola Dorotka (dnes má už 4 roky) malá, bolo: „Mám pre teba všetok čas na svete!“, bokom šli aj domáce práce alebo osobné záľuby. Tak som získala na materskej pokoj, aj pri riešení  toho istého dokola – plienky, kocky, otázky, ceruzky, skladačky, bábiky, piesok a prechádzky. Pri ďalších deťoch to už také jednoduché nie je ). Kde rodina trávi spolu čas pri jedle, pri ukladaní detí do postieľok... Rodina, kde sa všetci  skutočne počujú, čo im ten druhý hovorí. Rodina, kde otec je prítomný - telom aj duchom.  Kde rodičia svoje deti objímajú, hľadia im často do očí, venujú im kopec nerozdelenej pozornosti a pomáhajú im v praktických aj vnútorných problémoch a úlohách.  


Aké oblasti  osobnosti si sa snažila u dcéry podchytiť? A ako?
Skôr som sa snažila vytvoriť  vhodnú pôdu, aby sa mohla rozvíjať – aby moja láska k nej nezávisela od toho, ako sa správa alebo čo dokáže. Preto jej veľmi často hovorím, že ju ľúbim, aj vtedy, keď neposlúcha. (Prvé ovocie som videla minulý týždeň, keď som Dorotku počula napomínať sestričku: „Alžbetka, ľúbim ťa, ale to nesmieš!“  ) Snažím sa všimnúť si aj najmenšiu maličkosť, čo urobí dobre, alebo keď sa správne zachová, a oceniť to. Vychovať z dieťaťa osobnosť, to chce predovšetkým Božiu milosť, pokoru a dobrý vlastný príklad, sám rodič by mal byť „osobnosťou“. Mne sa to zdá veľmi ťažké. Tak si každý deň pýtam múdrosť. Snažím sa byť k nej úprimná, aby som ju učila úprimnosti, čestná, aby som ju naučila čestnosti. Ja sama som vyrastala s pocitom menejcennosti, nízkeho vedomia vlastnej hodnoty. Tak to sa snažím zdôrazňovať asi najviac – že má veľkú hodnotu, že je dokonale stvorená, že je milovaná a prijímaná, že je od začiatku chcená a vytúžená (neverila by si, ako rada počúva o tom, ako bola v mojom brušku – 2/3 obrázkov, čo kreslí, je ona v mojom brušku). Ďalej sa snažím rozvíjať jej rečové schopnosti, lebo jazyk je nástrojom myslenia. Tiež ju povzbudzujem k tvorivosti a odvahe. A tiež k trpezlivosti a vytrvalosti (zatiaľ s nevalným úspechom, mám nastavené také zrkadlo, že až. )


Používala si na to len „vlastnú hlavu“ alebo knižný zdroj?
Podľa mňa ísť do výchovy detí len s vlastnou hlavou je ako ísť do džungle bez kompasu a potrebných zručností na prežitie. V ranom štádiu Dorotkinho detstva (prvý rôčik), mi veľmi pomohla kniha „Výchova novorodenca a kojenca v rodine“ od MUDr. Jaroslava Kocha , ktorá veľmi prehľadne popisuje vývoj dieťaťa, jeho fyzické aj psychické potreby v tom-ktorom mesiaci života a ponúka aj skvelé praktické cvičenia na rozvoj celkovej osobnosti – hrubá motorika, jemná motorika, citový vývoj, atď. Výborné sú aj knihy amerických psychológov G. Chapmanna a R. Campbella „Ako milovať svoje dieťa“ a „Deti a päť jazykov lásky“. Rada si čítam kresťanské knihy o výchove, ale v určitom bode som sa zastavila a uvedomila som si, že sa musím  v prvom rade riadiť Bibliou, ináč mi všetka psychológia bude nanič. Okrem toho, deti vnímajú predovšetkým to, čo robíme, až potom, čo hovoríme. Ak naše skutky nesedia so slovami, prestávame byť pre deti dôveryhodnými a skončili sme.


Akú rolu podľa teba hrá verbálne hodnotenie vlastného dieťaťa?
Ak chceme vychovať  sebavedomé a šťastné dieťa, mali by sme ho chváliť  10 krát častejšie ako napomínať. Slová povzbudenia, utvrdenia sú pre dieťa ako voda pre smädný kvietok. Keď pochválim Dorotku, vidím, ako sa celá rozžiari. Buduje sa v nej pocit istoty. Kedysi bolo zaužívané, že netreba deťom vravieť, že sú pekné, múdre a silné, aby vraj nespyšneli, netreba príliš poukazovať na ich úspechy, lebo budú lenivé, treba na nich tvrdo, skritizovať každý neúspech, aby viac dosiahli; netreba sa s nimi maznať, veď sa musia vedieť v živote obracať. Výsledkom je generácia zakomplexovaných ľudí, ktorí svoj pocit menejcennosti  kompenzujú prácou, diétami, hrubým make-upom alebo jednoducho tlčú a zhadzujú zase svoje deti. Mňa preto neomrzí svojim princezničkám opakovať, že sú krásne, že ich Boh nádherne stvoril, povzbudzovať, že to zvládnu, veď sú šikovné, dodávať im odvahy k usilovnosti a trpezlivosti, aby mali v srdiečkach radosť z nových zručností a podobne. Snažím sa chválu nepreháňať a myslieť ju naozaj úprimne.


Sú typy slov, ktoré by nikdy nemali zaznieť na adresu našich detí?
Jednoznačne. Mnohí z nás majú skúsenosť, že k nim rodičia pristupovali ako k majetku. Mysleli si, že si s nami môžu robiť, čo chcú. To je však veľký omyl. Naše deti nám nepatria. Sú obrovským nezaslúženým darom od Boha, my sme len správcami tohto daru. Snažím sa k svojim deťom pristupovať s veľkou úctou. Slová útočiace na ich dušičky musia byť v našom slovníku tabu. Veď si len spomeňme, ako nás veľmi boleli a nastálo poznačili slová typu: „ty nikdy nič nedosiahneš!“ „pozri sa, aké si nemehlo, zase si rozlial!“, „prosím ťa,  kam sa ty hrabeš s tvojimi kilami!“ Každé slovné vyjadrenie so zosmiešnením, vyliatie vlastnej frustrácie a nekontrolovaného hnevu, pohŕdanie, urážky, to všetko musíme vymazať zo svojho slovníka. Slovo má veľkú moc. Ak je raz vyslovené, nedá sa vziať späť. Veľmi ma v tejto súvislosti oslovuje list apoštola Jakuba. Existujú len dva typy slov: tie, ktoré budujú, a tie, ktoré ničia. Zo svojho dieťaťa môžeme vybudovať nádherného, vyrovnaného človeka, ktorý si bude vážiť seba aj druhých, alebo v ňom semienko potenciálu môžeme načisto zničiť.


Myslíš si, že vieš nenápadne motivovať svoje dve deti k poznávaniu sveta,  noviniek?
Deti majú úžasný hlad po poznaní. Určite ich treba učiť o živote, o svete, geografii, histórii, spoločnosti, atď.. Ale podľa mňa je ešte dôležitejšie  dať im pevnú kotvu do života – živú vieru v Boha, akýsi oporný bod, z ktorého môžu vychádzať, s ktorým môžu tieto poznatky a informácie konfrontovať, a tak ich buď prijať, alebo odmietnuť. Skrátka zaujať stanovisko, mať svoj názor a nebáť sa ho vysloviť.  Zatiaľ to s mojimi babuľkami v praktickom živote robím tak, že komentujem všetko, čo sa okolo nás deje, či už doma alebo vonku a rozprávame sa o tom. Keď ideme po ulici, upozorňujem ich na počasie, jednotlivé stromy alebo zvieratká, alebo vysvetľujem správanie ľudí, hodnotíme, snažíme sa zapamätať si veci, diskutujeme o nich, odpovedám na otázky a ďalej ich rozvíjam. Mnohokrát sa dostaneme v rozhovore úplne inde od témy, a tak mám nečakane príležitosť  naučiť ich zase niečo nové.


Považuješ sa ty sama za tvorivú osobu?
Priatelia mi vravia, že tvorivá som. Sama o sebe si myslím, že mi trocha chýba predstavivosť a fantázia. V každom prípade ma však tvoriť nesmierne baví, mojím hobby je hudba a maľovanie. Ak sa pod pojmom tvorivosť skrýva schopnosť vytvárať „tvorivý neporiadok“ alebo „tvorivý program dňa“,  ktorý sa ani trocha nepodobá na pevný harmonogram a poriadok, keď sa snažím do 24 hodín napchať program, čo by sa vtesnal tak do 2-3 dní, tak rozhodne tvorivá som...


Nespomínaš si na nejaký vtipný výrok svojich dcér?
Ako by nie? Zapisujem si ich. Tak napríklad:  „Maminka, poradím ti. Choď do divadla. Na nejaké náročné predstavenie.“ :)


Viac Dorotkiných jazykových perličiek nájdete v rubrike Naše deti.
Za otvorené zdieľanie ďakuje  Alena Ješková

Správne naprogramovaní?

„Pozri sa,  zlatko, čo je to zas s tým počítačom? Nič tam nefunguje!“ Manžel sa mi pozrie ponad plece a spýta sa:“ Čo si robila?“ Celkom nevinne mu odpoviem: „Vôbec nič som nerobila; tá mašina jednoducho štrajkuje!“ Na to on povie: “Počítač nerobí žiadne chyby. Robí len to, čo mu zadáš.“
Žiaľ, nestáva sa to iba s počítačmi. Predo mnou sedí mladá žena a hovorí: „Už od detstva nemám odvahu niečo začať, vždy je tu ten strach, že to nezvládnem!“
Avšak také dieťa si niečo také samo nenahovára. Skôr potrebuje uistenie, že môže niečo urobiť, že robí veci správne a dobre, že jeho existencia má zmysel. Keď dieťa zmýšľa o sebe negatívne, často je za tým dospelý, ktorý mu to do jeho života nahovoril. V našej reči ožívajú rozličné situácie z detstva. Rýchlo sa ukáže, ako sa do vás prikradli tieto strachy, keď vás stále zasahuje dobre mienená poznámka vašich rodičov „Nedokážeš to, na to si ešte príliš malá!“. A pritom chcelo to malé dievčatko iba ukázať, že to predsa dokáže. Kto sa potom diví, že namiesto toho prišiel potom neúspech? Reakcia rodičov, „Vidíš, my sme ti to predsa hovorili“ to celé iba umocňuje. Keď sa také niečo opakuje celé roky, stane sa z výroku „ja to nedokážem“ životný strach, ktorý znovu ožíva v každej novej a ťažkej situácii.
Tie najdôležitejšie otázky, s akými sa zaoberajú deti, znejú:
Kto som? Odkiaľ pochádzam? Načo som tu?
Každý by chcel mať zodpovedané otázky o svojich koreňoch, identite a zmysle života a zodpovedajú ich všetky zistenia, ktoré začínajú slovami „TY SI“. Keďže si ľudia ešte nemôžu preveriť skutočný obsah týchto zistení v ranom detstve a beztak považujú všetko, čo im rodičia povedia, za pravdivé,  ovplyvnia ich také zistenia natrvalo. Tak ako počítač robí to, čo mu zadám, začnú sa aj deti tak správať, ako im rodičia povedia, a je celkom jedno, či výrok znie „Si jednotka“ alebo „Si človek, ktorý ide ostatným na nervy“. Rodičia deti často tragicky naprogramujú tak, ako najmenej chcú.
Ide o to, ako sa o niečom vyjadrujeme.
Rodičia pravdaže smú vyjadriť hnev a sklamanie, ak sa deti správajú neprimerane. Je však rozdiel v tom, keď povieme: „Robila som si toľké starosti, lebo si neprišiel domov načas!“ alebo „Na teba sa vôbec nedá spoľahnúť! Nemôžeš aspoň jediný raz prísť v dohodnutý čas?“ Takéto výroky zasiahnu dieťa v jeho osobnosti a majú determinujúci charakter.
Ak sa takéto posolstvá často opakujú a častejšie a silnejšie vyznievajú ako pozitívne, nesmieme sa diviť, ak sa niekedy tieto „proroctvá“ samé naplnia. Už aj malý človiečik sa bude vždy tak správať, že dostane toto primárne posolstvo potvrdené od druhých. Či ako dieťa alebo neskôr ako dospelý to človek môže tak jednoducho ovplyvniť, avšak v žiadnom prípade nie bez toho, aby pochopil tú hybnú silu za tým. Len sa spýtajte nejakého dospelého, ktoré výroky typu „TY SI“ ho ovplyvnili. Pravdepodobne sa budete diviť, koľké „proroctvá“ sa smutne alebo nádherne vyplnili!
Nikto netvrdí, že rodičia chcú svoje deti týmto spôsobom vedome zraňovať alebo negatívne ovplyvňovať, napriek tomu však mnohí ľudia vkĺzli do roly, ktorá im jednoducho nesedí alebo v ktorej sa necítia dobre, sú ako vo zvieracej kazajke. Prečo teda rodičia zraňujú takto svoje deti, aj keď to vlastne nechcú?
1.Dávame ďalej to, čo sme sami dostali!
Kto by si z nás niekedy nepomyslel, „toto alebo tamto urobím zaručene inak ako moji rodičia“, a potom sa pristihol pri tom, že aj tak konal tak ako oni. Je pravdou, že máme pozitívne a negatívne správanie po dlhé roky „nacvičené“. Keď sme my „na koni“ , neurobíme to automaticky lepšie, ale ťaháme za jeden povraz.
2. Reagujeme, namiesto toho, aby sme vychovávali!
Ak nemajú rodičia pri výchove detí žiadny cieľ, nechajú veci často bežať tak, pokým dieťa neurobí nejakú chybu. Potom zakročia. Rodičia, ktorí reagujú na chybné správanie detí, vyslovujú – to je jasné - viac negatívne ako pozitívne výroky. V dieťati to vzbudí dojem: robím všetko zle, nie som poriadny. Podľa toho sa bude aj správať.
3. Preťažení rodičia vyslovujú skôr negatívne výroky!
Je úplne jedno, či majú rodičia problémy ekonomické alebo vo vzťahu, ten, kto je neustále pod tlakom, musí niekedy a nejako vypustiť paru. Preto je rodina to najbezpečnejšie miesto. Deti sa nemôžu brániť, pred deťmi je to najmenej trápne. Preto musia často kvôli ťažkým pomerom zvlášť trpieť.
Posilniť sebavedomie!
Podľa toho, ako sa s našimi deťmi rozprávame, posilňujeme ich sebavedomie alebo ho narúšame. Čo im do ich života narozprávame, to ich natrvalo ovplyvní. V rozhodujúcich životných situáciách im to pomôže buď sa s tým vyrovnať, alebo žalostne stroskotať. Každý z nás vie, ako veľmi dieťa povzbudí veta rodičov „dokážeš to, verím ti!“. Tým majú bitku už spolovice vyhratú.
Bez toho, že by sme to chceli, privádzame, žiaľ, nám zverených človiečikov často na nesprávnu cestu. Rozvíjajú v sebe strach, pocity menejcennosti, sú neistí v praktickom živote a v zaobchádzaní s ľuďmi. Nenaučia sa veriť si, nedokážu svoj potenciál ani objaviť, ani ho rozvinúť a často ostanú veľmi pozadu za tým, čo je v nich ukryté.
Len žiadny strach, ešte nie je neskoro! Preverte kriticky ich reakcie v určitých situáciách, zmeňte spôsob myslenia a cvičte sa v tom, veci tak formulovať, aby to vaše deti nezraňovalo, ale aby mohli rozvíjať svoju sebadôveru a vlastné „ja“.
Možno pri tom prídete na stopu vlastným zraneniam a nesprávnym životným postojom. Najprv to bude bolieť, ale aj u vás sa to môže ešte uzdraviť. Pohľadajte niekoho, s kým sa môžete porozprávať a pomodliť a kto vám pomôže prísť na správnu stopu!

Heidl Goseberg www.team-f.de
Preklad: M.Vondenová