Slovenka v Baku

Zuzana Švitelová pochádza z Bohuníc, farnosť Pruské. Vyštudovala učiteľský odbor slovenčina a katechetika na Filozofickej fakulte v Nitre. Tri roky učila slovenčinu v strednej škole v Púchove. I napriek tomu, že svoju prácu mala rada, rozhodla sa pre nevšednú vec. Odišla do Azerbajdžanu, kde pracuje v miestnej misijnej stanici, ktorú vedú saleziáni. V hlavnom meste Baku pôsobí už rok a chystá sa tam stráviť ďalší.

 

Prečo si sa rozhodla pre misie?

Mala som pocit, že Pán Boh mi plní sny z detstva. Ako dievča som vždy túžila po misiách, ale myslela som si, že na misie sa dostanú len kňazi a rehoľníci. A zrazu som zistila, že aj pomoc laikov je v misiách vítaná. Veľa som v živote dostala: rodinu, výchovu, vieru, vzdelanie, priateľov. To sú veľké hodnoty a túžim odovzdať niečo z toho ďalej. Pravda je, že to môžeme odovzdávať hocikde, nemusíme ani ďaleko cestovať. Ale darom je aj to, keď to môžeme priniesť ľuďom v ďalekej krajine.

 

Koľko trvala príprava?

Na prvé misijné stretko som išla kvôli kamarátke, ktorá bola v tom čase v Taliansku. Ja som teda len mala na stretnutí zistiť, čo a ako, a prihlásiť ju. Tým to malo byť pre mňa skončené. Ale tam som si povedala, že prečo by som nemohla ísť na misie aj ja?

Desať dní po spomenutom stretnutí som si zlomila nohu. Absolvovala som tri operácie, takže môj odchod sa trošku skomplikoval. Na ďalšie prípravné stretnutie som nemohla ísť. Jedna pani ma povzbudila: „Veď aj to môžeš obetovať za misie.“ Noha sa mi zahojila až pred odchodom do Azerbajdžanu. Trvalo to dva roky. Ten čas – zlomená noha, tri operácie – to bola pre mňa skúška, ktorá mi však tiež pomohla dobre sa duchovne pripraviť.

 

Ako prijali vaši doma, keď si im oznámila, že ideš do Azerbajdžanu?

Obidvaja rodičia boli trochu zaskočení, lebo nevedeli, čo ma čaká. Tušili, že asi pôjdem niekde na misie, keď videli, že chodím na prípravné stretnutia, ale predsa to bol pre nich šok. Teraz však od nich cítim veľkú podporu.

 

Ako si zvládla cestu, išla si sama?

Priletela som do Baku, hlavného mesta Azerbajdžanu, na brehu Kaspického mora. Išli sme dve dobrovoľníčky zo Slovenska. Striedali sme tam iné dve, ktoré sa vracali domov.

 

Aké boli tvoje prvé pocity z Baku?

Všade som chodila s otvorenými očami a ústami. Celá kultúra dýcha tým, že je to moslimská krajina. Všetko je úplne iné. Počnúc od vzduchu, kde stále cítiť výpary z ťažiacej sa ropy, až po horúčavu a vietor, ktorý v Baku neustále veje. Bez vetra by tu ľudia asi nezvládli letnú horúčavu. Baku vlastne v preklade znamená mesto vetrov.

Keď sme prišli s kamarátkou do Baku, ľudia nám stále hľadeli do očí. Oni majú všetci tmavé oči. Bolo pre nich zvláštne vidieť zrazu zelené a modré oči.

 

 

Koľko ľudí má v tomto islamskom prostredí záujem o kresťanskú vieru?

Kresťania sú v menšine, to je jasné. Asi až 95 % obyvateľov je moslimov. Do nášho kostola v Baku chodí zhruba 150 cudzincov na anglické sv. omše. Sú to rôzni diplomati, manažéri a zamestnanci z rôznych krajín sveta. Na sv. omšu v ruskom jazyku chodí okolo 200 Azerbajdžancov. Saleziáni sú v tomto meste od roku 2000. Predtým tam pôsobil poľský kňaz, ktorý pastoráciu začínal v 90. rokoch. Pred ním posledného katolíckeho kňaza zabili v tábore nútených prác začiatkom 40. rokov. Za Sovietskeho zväzu bola činnosť Katolíckej cirkvi zakázaná.

 

V čom spočíva tvoja misia v Azerbajdžane?

Dievčatá dobrovoľníčky, ktoré tam boli pred nami, nám urobili plán činnosti na ďalší rok. Ja som mala na starosti menšiu školu, kam chodili chudobné deti a mládež na doučovanie. Mojou úlohou bolo popri učení zároveň zháňať učiteľov, čiže zabezpečiť týmto deťom, aby sa im niekto venoval.  Moja kamarátka zasa hľadala chudobné deti a privádzala ich k nám do školy. V tomto stredisku sme mali okolo 40 detí, ale v Baku majú saleziáni aj druhé stredisko, ktoré navštevuje asi 250 detí.

Robíme tiež tzv. nedeľnú školu. Mne sa ušla skupinka malých detí, ktoré učím katechizmus. Trošku je problém, že deti z chudobnejších rodín vedia málo po rusky. Od septembra tohto roku sa začnem učiť aj domáci jazyk – azerbajdžančinu, aby som im lepšie rozumela.

Okrem toho chodíme na bežné stretká s mládežou. Cez rok deti a mládež vzdelávame a v lete robíme tábory. Pri mori máme k dispozícii chatu. Myslím, že rodiny sú za toto vďačné.

 

Prichádzajú na stretnutia aj mladí z moslimských rodín?

Niekoľkí áno, ale mnohí majú za to doma problémy. Napríklad jednému dievčaťu, ktoré doma povedalo, že sa chce dať pokrstiť, otec zlomil ruku. Nie všetci to však berú tak striktne. Napr. jedna mamička vodí svojich dvoch chlapcov k nám a ona pritom chodí zahalená, čím vyjadruje, že ona je a ostane moslimka. Ale pritom je veľmi rada, že deti môže k nám priviesť.

V meste je v súčasnosti 5 saleziánskych kňazov a dvaja bratia a tiež sú v meste aj sestry Misionárky lásky od Matky Terezy. Spolupracujeme s nimi.

 

Prečo robíte stretnutia pre deti a mládež? Neformuje ich dostatočne ich vlastná rodina?

Deti, žiaľ, nemajú dobrú prípravu na život doma v rodine, lebo zo všetkých, ktoré k nám chodia, poznám iba dve, ktoré majú otca aj mamu. Rozvodovosť je obrovská a trpia tým hlavne deti. Mnohé z nich sú úplné siroty, vychovávajú ich starí rodičia. Klasické manželstvo sa totiž začína tak, že manžela alebo manželku vyberá a pridelí rodina. Rodina sa veľmi spája, keď ide o výber partnera. Všetci sa radia, koho vybrať. Už tu sa začína kríza, pretože mnohí sa neberú z lásky.

 

Ako vnímajú svoju veľkú chudobu?  

Hanbia sa za ňu. No na prvý pohľad nikto nesmie vidieť, že žijú skromne. Krásne sa oblečú, v rukách držia mobil, aby pôsobili dojmom bohatého človeka. Niektorí sa takto správajú, hoci nemajú čo jesť. A tak vidíte  na ulici iba ľudí, ktorí vyzerajú dobre. Tí majetnejší sa radi preháňajú po meste v drahých autách. Štát veľa buduje, stavajú sa cesty, niektoré mosty sú obložené mramorom. Musí to vyzerať perfektne navonok.

 

Čo robia okrem toho, že pracujú pri ťažení ropy?

Tkajú napríklad koberce, je tam rozšírený aj chov oviec, rybolov. V Azerbajdžane je niekoľko klimatických pásem, preto je tu v niektorých častiach rozvinuté poľnohospodárstvo. Urodia sa tam dokonca i banány.  Na trhu sa dá kúpiť rôzne ovocie a zelenina. V trochu nezvyčajnom čase, v decembri, sme zavárali uhorky. Pre Slovákov sme ich zavárali nakyslo. Oni ich robia naslano.

 

Čo najviac drží a posilňuje vo viere tých, ktorí už do kostola chodia?

Kresťania sú tam veľmi zapálení, vieru berú s citom. Mnohí sú veriaci iba krátko a vieru ešte potrebujú prežiť. To si žiada čas. Som povzbudená, keď vidím, ako tamojší kresťania na sebe pracujú. Mnohí z nich sa ľahko urážajú, hneď by sa išli biť, no o hodinu sa už objímajú. Dať si na krk krížik, to je v prostredí mesta odvaha. Jedna novopokrstená kamarátka nosí tri kríže.

Tento rok sme mali 15 krstov, z toho 14 bolo dospelých.

 

Aké sú tvoje plány, keď sa zase vrátiš do Baku?

Teším sa. Budeme pokračovať v práci – vyučovať. Často sa v modlitbe  pýtam, čo je podstatné a ako im odovzdať to najcennejšie – vieru. Nuž im venujeme čas, všetci ich máme radi. Teším sa, keď vidím, že niečo dokážu a nesedia doma. Budeme chystať jesenný a zimný tábor. Deti majú veľmi veľa prázdnin.

Je to nádherná práca. Pracovať na misijnom diele je pekný dar aj pre mňa. A dary sú na to, aby slúžili nám aj druhým.

 

Martin Štefanec, SVD
Pre Miriam prepracovala –aje–, Zdroj: uverejnené s dovolením časopisu Hlasy z misií