modlitba

modlitba

dobrý deň pane po čase sa modlím
doteraz som žiaľ nevládal
nebol som padlým iba trochu podlým
zas som ťa trochu vedľa dal

tak prijmi moju korešpondenciu
je to len také postskriptum
ak vo mne nájdeš dušu zober si ju
hoci nekoná čo kristus

sviňou byť nechcem dobrým byť je ťažké
nenávisť ťaží námaha žiť v láske
ťažké to bože s nami máš

preto dnes znova po čase to skúšam
povedz či zíde sa ti moja duša
otčenáš

Daniel Hevier

Ako zničiť rastlinu

fejtón

   „Jéééj, ty si botanička? A, prosím ťa – ako sa pestuje tá a tá rastlina? ... čo mám robiť, keď mi to a to nechce kvitnúť? ... ako mám polievať tú a tú kvetinu?“
Tak to teda nie! Takto to, moji milí, nefunguje!
   Ako som mala tú česť zistiť za posledných pár rokov, v ľuďoch je nejakým omylom zakódované, že kto je botanik, tak sa vyzná vo všetkom zelenom, čo sa nehýbe. Ale to je skoro to isté, ako keby ste chceli vedieť od mäsiara, ako sa chovajú morské prasiatka... alebo od hodinára, koľko je teraz hodín v Brazílii...
   Ono, zase, ale aby ste si nemysleli – ja mám rastlinky veľmi rada, aj sa mi páčia, dokonca aj tie izbové. Len má to jeden háčik – neviem ich pestovať. Keby som zakaždým, keď mi umrie kvietok, mala chodiť v čiernom (na znak smútku za svojim blízkym), tak by som sa farbou oblečenia nechtiac zaradila k metalovej mládeži...
   Takže nepýtajte sa ma, ako sa pestujú rastliny! (Ibaže by ste ma chceli naštvať :). Skôr sa ma spýtajte, ako sa rastliny nepestujú, resp. kántria; v tom sa celkom vyznám. Dám vám zopár osvedčených (životom odskúšaných) rád, ako sa zaručene zbaviť izbovej rastliny:
   - Úplne najjednoduchší spôsob je, vo väčšine prípadov, prestať rastlinu polievať (nemusí platiť pri kaktusoch...). Ale takýto spôsob je predsa len trochu okázalý a úplne neoriginálny. Preto pre náročnejších pestovateľov odporúčam niektorú z ďalších možností.
   - Dajte vlhkomilnú rastlinu (napr. paprade, plavúnky) do miestnosti so suchým vzduchom, celkom postačí aj vykurovaná paneláková izba. Po určitom čase začnú rastline uschýnať listy, čo je dobrý znak toho, že rastlina je „na odchode“. Pozor – v žiadnom prípade neroste rastlinu vodou, mohlo by to rapídne predĺžiť jej životnosť!
   - Ak máte izbové rastliny cez leto v záhrade, na dvore, či na otvorenom balkóne, stačí sa na jeseň trochu „pozabudnúť“ a nechať ich tam až do prvých mrazov. Väčšina z nich to už „nerozchodí“.
   - Veľmi účinné je nevšímať si – rastlina vädne? Žltne? Je napadnutá škodcom? Naozaj? Ani som si nevšimla... Alebo, aby to nevyzeralo tak drasticky, riešenie vzniknutého problému odkladajte na neskôr – zajtra sa na to pozriem, cez víkend kvety polejem, o týždeň kúpim postrek, na jar ju presadím... až napokon zistíte, že už nie je čo riešiť.
   - Ako sa zbaviť kaktusu: začnite ho každý deň bohato zalievať. Po pár dňoch, v najhoršom týždňoch, zaručene zhnije. Ak sa vám tento spôsob zdá byť príliš náročný a zdĺhavý, skúste kaktus „nechtiac“ zhodiť na zem (je to veľmi jednoduché, mnohé kaktusy majú totiž háčikové pichliače, ktoré sa ľahko zachytávajú o čokoľvek naokolo) – je veľká pravdepodobnosť, že sa ulomí. Ak to nezabralo, umiestnite kaktus na vonkajšiu parapetu okna alebo na okraj balkóna (potrebujú predsa veľa svetla!); je viac než isté, že časom „nechtiac“ vypadne z okna. A pri páde, napríklad z tretieho poschodia, nemá veľkú šancu na prežitie.
   - Ako sa zbaviť ťahavého kvetu: ak vám ťahavá rastlina visí z poličky alebo skrine, nemusíte robiť v podstate nič špeciálne; rastúca rastlina po čase svojou váhou preváži kvetináč – nasleduje pád (ideálne až na zem) a kvetina sa doláme na márne časti. A pritom to vyzerá celkom nevinne – ako nešťastná náhoda.
   Ak žiadna z týchto rád predsa len nezabrala, a rastlina napriek všetkému úsiliu stále žije, nezúfajte – dajte rastlinu jednoducho mne.

Jana Májeková

Jako trn

   Včera jsem pracovala na zahradě a při stříhání popínavých růží se mi zabodl do ruky trn. Jen taková maličká špička trnu. Uvízla mi na dlani v místě, kde mám ztvrdlou kůži. Skoro jsem ji necítila a vlastně ani nebyla moc vidět. Nevšímala jsem si jí tedy. Dokončila jsem svou práci na zahradě a šla domů. Umyla jsem si ruce a připravovala oběd. Po obědě jsem si chvíli četla, potom jsem dohlížela na děti při jejich cvičení na klavír a na kytaru. Pak jsem žehlila a psala na počítači. Navečer mě navštívila kamarádka, přišla si něco vypůjčit a na kus řeči. Trn nic.
   Až večer, když jsem po večeři vykoupala a uložila děti a zase usedla k počítači, uvědomila jsem si, že mě bolí ruka. Místo, kde se trn nacházel, bylo trochu zarudlé. Ten nepatrný kousíček dřeva mi působil bolest. Snažila jsem se ho všelijak vymáčknout, ale nešlo mi to. Nechala jsem to být. Ráno bylo místečko na dlani zanícené. Bylo nutné protrhnout kůži a odstranit trn i s hnisem. Bolelo to pořádně.
   Napadlo mě, že stejné jako zabodnutý trn bývají některé myšlenky. Uvíznou úplně nenápadně. Ani si jich vlastně nevšimnu. Dlouho se nijak neprojeví a já zapomenu, že jsem se s něčím takovým setkala. Projeví se, až začnou hnisat. Náhle zjistím, že třeba někoho podezřívám, aniž bych měla osobní zkušenost nebo nějaký pádný důvod. Myslím si o někom něco negativního, a nemám pro to žádné opodstatnění. Jdu-li po stopách svým myšlenkovým pochodům, objevím někde nějakou nenápadnou větu. Někdo mi totiž něco řekl. Ani jsem nezpozorovala, že mi myšlenka té věty uvízla v hlavě. Přemýšlela jsem si pěkně o svých věcech a ona mi tam tiše hnila. Jako špička trnu se mi zabodla někde uvnitř a já jsem si jí nevšimla. Když pak se provalil ten hnis, co se kolem utvořil, teprve pak jsem to zjistila. Někdy je to trn pomluvy, někdy tříska neodpuštění. Skoro to nestojí za řeč.  Vlastně skoro o nic nejde. Takovým maličkostem nepřikládám žádný význam. Nebudu přece malicherná! Ale čištění zhnisaných myšlenek taky bolí. Nevyčistí-li se, může dojít i k otravě. Otrávím sama sebe, své vztahy, a nakonec i jiné lidi, když se dotknou mých infikovaných trnů a zabodne se do nich třeba jen malinká špička.
   Chci být příště opatrnější. K sobě i k druhým.

Hana Pinknerová (z knihy Brusinky)
Uverejňujeme s dovolením vydavateľstva Postilla

Francesco z Assisi v Bratislave

     Nepoznám kresťana, ktorý by nežasol pri postave Františka z Assisi. Je to aj môj Liebling. Vždy, keď sa objaví nová kniha či film o jeho živote, zaujíma ma jeho spracovanie. Myslím, že tento príťažlivý svätec osloví vôbec každého, kto spozná jeho život.
    Zrejme to tak bolo aj u Martina Kákoša, autora libreta k muzikálu František z Assisi, v jeho réžii sa muzikál objavil najskôr v prešovskom Divadle Jonáša Záborského (2007) a teraz aj na Novej scéne v Bratislave.
     Zoslabnutý, chorý, polonahý František (Stanislav Slovák), obklopený niekoľkými bratmi (Leo - Martin Kaprálik), Klárou (Jana Lieskovská), matkou (Jana Valocká) očakáva sestru Smrť (Katarína Ivanková). Odtiaľto sa retrospektívou odvíja jeho život pred obrátením i potom. Príbeh na javisku je hutný na udalosti, je na čo sa pozerať, no zdá sa mi, že niektoré postavy  sú inak pochopené (Klára pred svojím zasvätením, pápež pri stretnutí s Františkom). Celkove duchovný život Františka je trochu zjednodušený. Posolstvo návratu k chudobe, prostote, láske, hľadaniu spásy je málo odôvodnené Františkovým vzťahom k Bohu (zážitok z dotyku Láskou je tam minimálne zakomponovaný).
    Texty piesní (z pera Martina Sarvaša) som poriadne nezachytila, dúfam, že po premiére (29.mája) sa objavia na nete alebo si ich možno prečítate aj v bulletinoch, ale hudobne (vďaka Gabovi Dusíkovi a v naštudovaní Ľubomírom Dolným) mi padli do ucha (zvlášť song Smrti a duetá Kláry a Františka). O choreografiu sa postaral Jaroslav Moravčík (býalý SĽUKár). Popri mladých tvárach hercov (Františka alternuje aj Kamil Mikulčík) tu zazriete aj skalných: Mariána Slováka (v role pápeža), Dušana Kaprálika (Klárinho otca), Štefana Kožku (ako sultána) či ďalších...
    Myslím, že hoci tento muzikál nedosiahol hĺbku povedzme Hry o sv. Dorote (z pera Daniela Pastirčáka a režiséra Juraja Nvotu), má čo povedať divákovi dnešnej (konzumnej) doby. A určite osvieži...

Ľubomíra Záhorová

Bella – to je film o živote

recenzia

   Na pôde bratislavského UPC odpremietali v máji po prvýkrát na Slovensku americký film Bella. Je to konečne film, v ktorom sa divákovi neponúka násilie, vulgarizmy, nečisté vzťahy, no na druhej strane nepôsobí ani svätuškársky a nevnucuje žiadne cirkevné názory. Je to film s jasným poslaním a cieľom – povedať ÁNO životu, vyzdvihnúť hodnotu života a rodiny. Pretože dieťa je najväčší dar a treba mu dať šancu sa narodiť. V príbehu filmu nevyznieva toto posolstvo pateticky ani poučkovo, hlavný hrdina nepresviedča silnými slovami, ale svojím postojom, ktorý dopĺňa aj vyrozprávaním svojho vlastného životného príbehu.
   Jose bol mladý sebavedomý futbalista, ktorému sa otvárala úspešná kariéra. Až po bod zlomu, keď, síce nechtiac, ale vinou vlastnej nepozornosti, zabil malé dievčatko – jediné potešenie svojej matky. Po tragédii sa mení jeho život; je chápavejší, pokornejší, ale aj smutnejší. Po štvorročnom väzení pracuje ako kuchár v reštaurácii svojho brata, ale desivé spomienky a výčitky svedomia ho prenasledujú deň čo deň. Keď brat nemilosrdne vyhodí zo zamestnania čašníčku Ninu, Jose jej chce pomôcť. A keď zistí, že čaká dieťa (s mužom, ktorého nemiluje), snaží sa ju presvedčiť, aby nešla na potrat. Preto, že zabil dieťa, snaží sa zachrániť aspoň toto, ešte nenarodené, dieťa. Nenúti, nekáže; je jej oporou, ukazuje jej silu a krásu rodiny a nakoniec ju presvedčí vyrozprávaním vlastnej minulosti. Na konci filmu privádza Nine dievčatko – jej dcéru, ktorú si zobral k sebe. A hoci ju Nina pôvodne nechcela, vidiac to malé krásne stvorenie, hodí sa Josemu so slzami v očiach okolo krku, nezmôžuc sa na viac ako „Ďakujem ti, Jose.“
   Film určite odporúčam vidieť, aj napriek tomu, že som sa v ňom párkrát stratila pri prelínaní rôznych časových úsekov. Dej je síce dosť jednoduchý, ale film vyznieva poeticky, citlivo a osviežujúco. A dobre padne vidieť na plátne konečne niečo pozitívne.

   Po premietaní filmu bolo stretnutie s hercom (predstaviteľom Joseho) a producentom – Eduardom Verásteguim, ktorého na Slovensko pozvala Anna Záborská. Stretnutie s ním bolo možno ešte silnejším zážitkom ako samotný film. Podelil sa s nami o svedectvo svojho obrátenia a vyrozprával nám, prečo a ako film natočil.
   Eduardo je mladý sympatický Mexičan s príjemnou španielskou angličtinou. Ešte donedávna hrával v amerických telenovelách a akčných filmoch. Jeho hodnotami boli peniaze, úspech, ženy. Na plátne i v skutočnosti žil životom don Juana (tzv. latin lover). Pritom sa pokladal za celkom dobrého katolíka, veď chodil raz do roka – na Vianoce – do kostola. Takto prebiehal jeho život až do 28 rokov, keď nastal uňho zlom. Tento obrat zapríčinila učiteľka angličtiny, ktorá, okrem učenia, mu kládla dotieravé otázky, ktoré ho nútili rozmýšľať – kto je boh v tvojom živote? Ako používaš svoj talent? A pod. „Po čase som si uvedomil, že ona mala pravdu skoro vo všetkom a ja som sa skoro vo všetkom mýlil.“ Eduardo verí, že táto mladá žena bola odpoveďou na modlitby jeho matky, ktorá otcovi raz povedala: „Ak sa jeho srdca nedotknú moje slová, dotknú sa ho moje modlitby.“
   Eduardo spoznal Ježiša Krista a začal naplno žiť svoju vieru. Zanechal svoj dovtedajší život a chcel robiť niečo pozitívne. Rozhodol sa, že pôjde na misie – niekde do džungle. Keď to nadšene oznámil priateľovi kňazovi, ten ho prekvapil odpoveďou: „Ostaň tu, Hollywood je dostatočná džungľa.“ Spočiatku to Eduardo nevedel prijať, veď už nechcel a nemohol hrať vo filmoch plných násilia, drog, alkoholu, prostitúcie. Vedel, ako médiá vplývajú na spoločnosť, preto sa rozhodol založiť vlastnú produkčnú spoločnosť Metanoia Films. Jeho misiou je šíriť pozitívne hodnoty medzi divákov a používať svoj talent tak, aby nezradil svoju vieru, rodinu a kultúru. Prvým dielom produkčnej spoločnosti je práve film Bella, ktorý vyhral aj divácke ocenenie na Toronto Film Festival. A Eduardo má v pláne natáčanie aj ďalších filmov (snáď sa k nám potom v budúcnosti aj dostanú).
   Bella je príbeh o láske, ktorý zachránil už stovku detí. „Môj priateľ mi oznámil, že čakajú dieťa. No nechceli ho, rozhodli sa pre potrat. Pustil som im film Bella a po dopozeraní filmu zrušili schôdzku u lekára. Nedávno mi volal, že sa im narodila dcérka a dali jej meno Bella.“
   Že to Eduardo myslí so svojím obrátením vážne, svedčí aj jeho vyznanie: „Rozhodol som sa, že sa žiadnej ženy až do svadby nedotknem. Je mi ľúto všetkých žien, ktorým som ublížil. Prosím, odpustite mi. Ženy, prosím, odpustite nám – mužom.“

   A na záver ešte Eduardov odkaz: „Ak by ste vedeli o niekom bohatom, kto by chcel podporiť dobrú vec, nech sa mi ozve .“

Jana Májeková