Menej je (niekedy) viac

Vývoj v myslení na tému ženská krása zaznamenáva hádam u každej ženy obrovské premeny. Raz si myslíme, že najkrajšia je štíhla línia, neskôr vyznávame kresťanský názor o dôležitosti vnútornej – duševnej krásy, onedlho sa vrátime k svojej hlbokej túžbe srdca, ktorá sa volá vyzerať dobre. Ak nie sme celkom so svojím zovňajškom spokojné, navrávame svojmu srdcu, že to predsa len nie je podstatné, ale vo vnútri i tak tichučko závidíme tým „švihandám“ či „kostiam“ , ako sa im dnes zvykne v niektorých kruhoch hovoriť. Pohľadom sledujeme iné ženy od ich vlasov, cez sviežu tvár, pekné prsia až po úmerne pevné / štíhle boky a automaticky sa s nimi porovnávame. K tomu ešte zvažujeme vhodnosť či atraktívnosť svojho oblečenia. Detailistkám neujde (ne)upravenosť nechtov. Nech si nahovárame čokoľvek, všetky chceme vyzerať skvele a byť takpovediac in. Veď nielen ostatné ženy nám túto potrebu pripomínajú, ale aj samotní muži. Nechcem sa rozpisovať o módnych časopisoch, tie neberiem do úvahy, tie sú až choré v tomto. Túžim písať o normálnej, zdravej túžbe vyzerať dobre. O tej, ktorú ocenia aj normálni, zdraví, duchovne zameraní muži.

Tínedžerky vyskúšajú tuším každú farbičku – na tvár, nechty, vlasy. Postupne sa prestávajú maľovať. S pribúdajúcim vekom naozaj nastupujú iné hodnoty, záujmy a prichádzame na to, že sa ani vlastne netreba (až toľko) maľovať. Dá sa to nazvať aj oslobodenie od nutkavosti nanášať na seba vrstvy náterov. No a po takomto oslobodení prichádza fáza opätovného jemného líčenia, už pozbavená nevkusnosti, prehnanosti, vychádzajúca skôr z vnútorných daností ženy. (Už viem, čo sa hodí práve mne, čo ma dopĺňa, zvýrazňuje, jemne podčiarkuje, teda nie zakrýva ani neprekrýva ubolené - zranené sebavedomie.)

Mnohé, nielen celkom mladé si myslia, že mužom sa páčime nalíčené. Načúvaním množstvu mužov som zistila, že opak je pravdou. Upravenosť rozhodne áno, ale nalíčenosť nie. Pevná vyšportovaná postava, učesané vlasy  áno, ale „pestré veľkonočné vajíčka“ vidia radšej v slamenom košíčku než po svojom boku. A aby som nehovorila len ja žena,  prenechám slovo niekoľkým mužom:

 

„Neznášam na žene make up.“ – „Protiví sa mi, keď sa zo ženy sype púder. Fuj, hnus.“ – „Tá je nejaká umelá.“ – „Tie dlhé červené nechty, mám pocit, že ma nimi prepichne.“ – „Má veľké oči, no keď si ich ešte namaľuje, bojím sa jej.“ – „Rúž? To sa nemôžeme bozkávať.“ – „Je to ona?“ – „Môžeš sa maľovať, keď chceš. Ale mne sa páčiš takto  - ako teraz-bez ničoho.“ (Tento výrok som počula od XY mužov.)

 

Všimla som si tiež, že počas hľadania si partnerky pozerajú chalani / muži možno aj po príťažlivej, atraktívnej, výraznej, ale častokrát po svadbe sú radi, ak žena príliš nevyhadzuje peniaze za kozmetiku a šatstvo, ak je trošku skromnejšia a jednoduchšia. Vnútorne aj vo výzore. Ale všetko by sa malo diať podľa vkusu oboch. Spoznať svoj vzájomný vkus a prispôsobiť sa. Veď sa chceme páčiť hlavne tomu jednému, nie? Nepotrebujeme byť vystavené na obdiv celému svetu. Ak hej, ak nedokážeme slobodne vyjsť z izby na ulicu nenalíčené, už v nás čosi nie je v poriadku. Niečo to má do činenia s potrebou uzdravenia obrazu o sebe či s budovaním charakteru.

Skúsme si položiť otázky: Prečo sa maľujem? Kvôli komu? Ak kvôli sebe a pocitu vlastnej pohody, je to okay. Ak pre šancu zaujať a osloviť ako slobodná mužov, je to tiež normálne. Ale ako zadaná či vydatá už mám príležitosť prispôsobovať svoju vizáž aj želaniam svojho partnera. Nie stratiť seba, ale svojím skrášľovaním či zjemňovaním vonkajšieho „dizajnu“ potešiť toho druhého. Na maskovaní vyrážok nie je nič zlé, ale tento problém možno treba riešiť od príčiny, ak sa dá ... Často na na našej pleti objavujú nesprávne stravovacie návyky: mastné a čokoládové jedlá a málo vypitej vody. To isté platí o tuku na tradičných ženských telesných partiách. Príliš nápadné maľovanie nesie takmer vždy so sebou duševnú nevyrovnanosť, nespokojnosť so sebou, potrebu ukrývať sa za farby, strach byť sebou, byť Božou, prirodzenou. A tento stav je nutné riešiť! Veď tu nejde len o to, či sa namaľovaná budem páčiť, ale či raz v nevhodnú chvíľu nevylezú moje pocity neistoty a zranenia na povrch, čím môžem ubližovať celému okoliu a samozrejme aj sebe. Zranený človek vždy kope a mnohé vo vzťahoch chápe inak než uzdravený človek. A toto sa netýka len líčenia. Môže ísť rovnakou mierou o prehnané cvičenie do vysilenia, diéty... prosto postoje, skutky, odrážajúce neslobodu. Cvičiť radostne a cvičiť zo strachu zo straty priazne je rozdiel.     

Na záver posledný odpozorovaný poznatok: hoci na jemnom maľovaní nevidím nič zlé, je pre pokožku, pleť, kožu medzi vlasmi i nechty absolútne prospešný oddych – časy, keď si nenanášame vôbec nič. Lebo aj čisto prírodná kozmetika je predsa len chemická a tým pre naše telo nie celkom prirodzená. Nechty potrebujú dýchať, vlasy si odpočinúť od farieb a pleti prospeje viac jogurt, čerstvá uhorka, kvasnice ... než make up, tiene, špirála, linka.

 

Alena Ješková
www.miriam.sk