Preopatrná opatrnosť

Rada by som sa s vami podeli-la o niečo, čo možno zažívajú mnohé a mnohí, ktorí vo svo-jom živote prechádzajú životom na dedine a v meste. Mám totiž skúsenosť, že neuveriteľné množstvo ľudí, kráčajúcich po uliciach Bratislavy, v ktorej bý-vam, prichádza z menších mestečiek či z dedín. S tým nesúvisí len hľadanie si býva-nia, práce, ale aj určitá zmena v sociálnom správaní, respektí-ve v prispôsobovaní sa nové-mu. Viete, o čom bude reč?
Predstavte si situáciu, že ste malé 5-ročné dieťa a babička vám vraví niečo ako „Keď sedíš na stoličke, nehompáľaj noha-mi, lebo ti zomrú rodičia“.  Ale-bo počúvate pravidelne rady ako napríklad „Keď prídeš z cesty, kufre hneď povybaľuj, lebo budeš dlho zomierať“... Bavíte sa? Aj ja by som sa, keby... keby sa tieto „nevinné“ rady nezakorenili v duši dieťaťa a pravidelne mu nestrpčovali život. A čo tak absolútne potlá-čanie rovnosti ženy a muža alebo ignorovanie toho, že že-na je slobodný tvor a tiež môže šoférovať auto? Nonsens? Ani nie, skôr trpko-sladká realita a samozrejmosť.
A tak pomaly, ale iste sa malé dieťatko, povedzme rovno, že v tomto prípade ide o dievča, stáva akousi bábkou v rukách svojich starších rodinných prí-slušníkov. Iste, milujú ho, chcú preň len to najlepšie, ale nie som si istá, čo tieto dobre mie-nené „rady“ a „odporúčania“ spravia s vnútorným svetom človeka. Preopatrná opatrnosť, takmer vštiepená neschopnosť a nesamostatnosť si po čase nájdu svoje pevné miesto vnútri svedomia a duše.
Pomaličky pomaly opatrné rady a viac ako správna dávka opa-trnosti prerastajú do nezdravej formy opatrnosti až strachu. Strachu z toho alebo tamtoho, zo situácie „čo ak sa mi to fakt stane“ alebo „čo ak na tom nie-čo bude“. A tak sa slobodný a vzdušný život začína stenčo-vať a omotávať nitkami po-chybností, z ktorých je v dospelosti priam železná ko-šeľa zabehaných cestičiek.
Z mladej slečny či z mladého muža by mohli byť celkom spo-kojní a vnútorne vyrovnaní ľu-dia, keby neboli zakomplexo-vaní tým alebo tamtým. Koľko je ich v mojom okolí, ktorí sa báli prekročiť tieň svojich rodi-čov či iných? Koľkí a koľké zo strachu pred svetom ani nezis-tili, aký je život dobrodružný a že muž a žena sú si skutočne rovní a rovnocenní? Kto sa podpíše pod zmarené a nenaplnené sny a kto si vez-me na zodpovednosť osudy tých, ktorí majú strach a zbytočné obavy o to, či zajtra naozaj všetko dobre dopadne? Často si kladiem tieto otázky a často na ne nenachádzam odpoveď. Keď vidím svoje spiace dieťa, ten nepopísaný čistý list, ktorý nám nebo daro-valo, cítim svätú bázeň a ohromnú zodpovednosť. Nie, nerobím z dieťaťa boha, nekla-diem ho na prvé miesto, ale bolo mi dané a ja z neho chcem vychovať zdravého a zodpovedného kresťana a občana.
Podlomenú sebadôveru či ne-zdravo vysoké sebavedomie však v človeku veľmi rýchlo spoznáte. Prehnané či afekto-vané reakcie, neschopnosť dokázať, že som schopná aj toho, v čom mi nikdy nikto ne-veril... je veľmi ťažké priznať a ešte ťažšie sa s tým popaso-vať tvárou v tvár. Strach zviaže ruky, srdce a aj dušu. Zbaviť sa zbytočného strachu, to je to, čo dovolí užiť si život v plnej jeho kráse a nedovolí, aby nám pre-plával pomedzi prsty.
Ak žena stretne správneho a vnútorne vyrovnaného muža, ktorý jej pomôže sa spokojne vyrovnať s nezdravými plodmi minulosti, má z veľkej časti vyhraté. Chýbajúce časti zdra-vého sebavedomia sa doplnia vzájomnou úctou a láskou. Rovnosť upokojí a dodá to, čo chýbalo možno vo vzťahu dcé-ra – otec alebo syn – matka. Ja som takého muža stretla a musím sa priznať, že mi veľ-mi pomáha.
Ak však žena takého muža nestretne a v spoločenstve nemá dostatočnú oporu (Dá sa však o najsúkromnejších poci-toch a skúsenostiach hovoriť v spoločenstve? Je tam dosta-tok dôvery a istoty, že poveda-né neopustí kruh a neprenikne k nežiaducim osobám?), je to ťažšie. Zo zbytočných či nie zbytočných depresií a stavov, keď už neviete, či ste normál-na/y, či ide naozaj o opodstatnené pochybnosti, vám asi nikto z ľudí nepomôže. Na riešenie a liečenie takýchto stavov totiž potrebujeme abso-lútnu dôveru a istotu. Viac ako stopercentnú, a predsa nebu-deme medzi kolegami či oby-čajnými známymi rozprávať o tom, čo nám nejde, čoho sa bojíme.
A ešte je tu Boh. Niežeby som ho dávala na posledné miesto, len to tu tak vyzerá. Každá máme k nemu svoj vzťah, nie-kto zdravý, niekto menej... Nie-kto ho má za „Pánbožka na nebíčku, ktorý dobrých odmie-ňa a zlých trestá“. Niekto k nemu vzťah, žiaľ, ani nemá, lebo „u nás sa chodilo v nedeľu do kostola, a tým sa to skonči-lo. Babka nás nútila a mama sa k tomu nevyjadrovala. Otec to ignoroval.“ Niekto má k nemu vzťah až prepiaty a nezdravý, Ježiša by, ako sa hovorí, stia-hol z neba za nohu a najradšej obsadil do pozície neviditeľné-ho radcu a sudcu, ktorý by na-miesto mňa zaujal vždy správ-ne stanovisko, rozhodol by sa, čo má robiť, s kým sa stretá-vať... a tak ďalej.
Na túto tému by sa toho dalo popísať ešte veľmi veľa. Chcela som sa s vami podeliť o sčasti vtipné zážitky z detstva ale o to bolestnejšie skúsenosti v dospelosti.

Andrea Vaňová

Každý si nesieme svoj kríž

Na pohľad to možno vyzerá ideálne; fungujúca rodina (oba-ja rodičia + dvaja súrodenci), dobrá výchova, vzdelanie, rela-tívne zdravie, žiadne problémy s alkoholom, drogami, pochyb-nými vzťahmi...
Ale každý si v živote čo-to odskáče, každý si nesie ten svoj kríž. Ten môj sa začal na-baľovať už v základnej škole, keď som sa stala terčom pos-meškov spolužiakov z triedy či vyšších ročníkov. Nikdy som nepochopila prečo vlastne, možno som bola príliš dobrá alebo málo priebojná. Ešte dnes si pamätám, ako mi spo-lužiačka (v 2. triede!) párkrát povedala: „Ja ťa tak nenávi-dím.“ Potom nie div, že moje sebavedomie upadalo, resp. som nemala žiadne. V puberte som žila so stálym pocitom menejcennosti; myslela som si, že som škaredá, že nič neviem, veľmi som sa hanbila za svoju problematickú pleť, niekedy som sa doslova vyhýbala ľu-ďom. Nedostala som sa v prvom kole na strednú školu. Počas strednej som prežila jeden a pol mesiaca v nemocnici, čo ma poznačilo na dlhý čas. Zakúsila som toľko bolesti, podstúpila nespočetné vyšetrenia, znášala výsmech z viery, videla smutné ľudské (detské) osudy... Zostala som strašne zatrpknutá – voči svetu, voči ľuďom. Nasledovalo nepri-jatie na výšku, ponižujúci rok na úrade práce, opäť zdravotné zhoršenie, operácia štítnej žľa-zy...
To je stručný prierez mojimi zraneniami z dávnejšej minu-losti (tie nedávne sú ešte príliš čerstvé na to, aby som sa v nich „hrabala“ ). Možno nič prevratné či vážne, ale aj to dokáže človeka zlomiť. Viem veľmi dobre, čo je to sebaľú-tosť, čo je to hádka s Bohom. Ale, našťastie, viem aj, čo je to prijatie, čo je to sila modlitby. Počas strednej mi veľmi po-mohlo stretko veriacich, kde som pocítila, že aj ja niečo zna-menám, kde sa za mňa modlili, kde som mohla rásť a nachádzať samu seba. Pri operácii som na vlastnej koži cítila, ako sa rodičia za mňa intenzívne modlili, a všetko dopadlo skoro až zázračne dobre (čo som až postupne zistila, že vôbec nemuselo). A potvrdilo sa mi staré známe príslovie, že všetko zlé je na niečo dobré. To, že ma nezob-rali na strednú, kam som pô-vodne chcela ísť, si doteraz len pochvaľujem, lebo fakt si ne-viem predstaviť, čo by som tam robila (pôvodne som sa hlásila na obchodnú akadémiu, ale teraz mi je jasné, že by ma to vôbec nebavilo; nakoniec som išla na gymnázium a potom vyštudovala prírodné vedy – čiže niečo úplne iné ). A ten dlhý pobyt v nemocnici bol po-zitívny v tom, že ma za ten čas prišlo navštíviť toľko ľudí, čo by mi ani vo sne nenapadlo, že toľkým môže na mne záležať.
Proste, Boh je dobrý. A vie, čo robí.
Netvrdím, že dnes mám už všetky rany zahojené a že ne-prichádzajú ďalšie, ale aspoň viem, kde hľadať pomoc a úľavu. Viem, že Niekto pri mne stojí a stará sa o mňa. A že mi nedá niesť ťažší kríž, ako som schopná uniesť. A učím sa, že netreba zostať zatrpknutým a uzatvárať sa len do seba, ale treba dať druhú šancu sebe, blížnym, životu.

Jana Májeková

Plakat zvládnu

Dřív jsem se často setkávala se situacemi, v nichž jsem si ne-věděla rady. Většinou se to týkalo problémů a bolestí jiných lidí. Přišli ke mně, svěřili se mi a já nevěděla, co dělat. Byla jsem bezradná, nevěděla, co jim říct, jak je potěšit, co jim poradit. Dokázala jsem jen tu hromádku neštěstí obejmout a plakat s ní. Vždycky jsem velmi toužila být nadpozemsky moud-rá, abych věděla, jak každému pomoci. Obávala jsem se po-dobných setkání s bolestí, že nebudu nic platná, ale Pán Bůh měl o mé pomoci trpícím svou představu.
Stalo se mi, že jsem se setkala s dívkou, které bylo nějak těž-ko. Nic jsem o ní nevěděla, ani o příčině její bolesti. Bylo to na shromáždění, po kázání o Bo-žím otcovském srdci, po výzvě k modlitbám za uzdravení vnitř-ních zranění. Stály jsme spolu mezi jinými modlícími se dvoji-cemi, neslyšely jsme vlastního slova, protože z pódia hrála hudba. Jako obvykle jsem ne-věděla, co počít. Jen jsem ji objala, tiskla k sobě a lehce jsme se pohupovaly. Cítila jsem, že tiše pláče a křečovitě se ke mně tiskne. V duchu jsem se modlila, co jí mám říct, chtěla jsem pro ni nějaké slovo. Opravdu jsem toužila jí pomoci. Snažila jsem se slyšet, co Bůh říká. V mém srdci prudce vzklí-čil bolestný soucit s jejím trá-pením. Když jsem ji tak držela v objetí a vnímala, jak se lehce otřásá vzlyky, rozplakala jsem se taky. A tak jsme tam dlouho předlouho jen stály, plakaly a kolébaly se. Žádné slovo jsem nedostala, stále jsem nic nevě-děla, ale už mi to bylo jedno. Když nemám, nemám. Vymýš-let si je nebudu, to by nemělo cenu. Hudba utichla, dvojice kolem nás se postupně rozchá-zely.
Dívka v mém náručí se pomalu uklidnila. Uvolnila jsem objetí a poodstoupila jsem. Chtěla jsem vidět, jak se tváří. Měla uplaka-né oči, ale usmívala se. Na můj tázavý pohled zašeptala: „Dě-kuju. Já jsem strašně moc po-třebovala jen od někoho obej-mout a vyplakat se. Jsi skvělá, žes to poznala.“ Na rozlouče-nou mě znovu krátce objala a odešla.
Já jsem se zmítala ve víru poci-tů. Lehké zahanbení se střídalo s velkou radostí. Že by to bylo ono? Musela jsem se vysmrkat a taky jsem hledala svou ka-belku, abych mohla nenápadně zkontrolovat, jestli nemám roz-mazané oči. A jako blesk se ve mně rozsvítilo slovo! „Radujte se s radujícími a plačte s plačícími.“ Tohle mi chtěl Bůh sdělit. Chtěla jsem pocítit tep Jeho srdce, jak bije pro tuto dívku, a výsledkem byl soucit vyjádřený slzami a objetím. To bylo to, co On chtěl pro ni udě-lat. Obejmout ji a plakat s ní. Málem jsem se rozplakala zno-vu. Tentokrát dojetím nad Boží laskavostí a dobrotou.
Od té doby jsem se ocitla v podobné situaci už mnoho-krát. Někdy stačí objetí a sou-cit, jindy je mé soucítění jen prvním krokem k nějakému hlubšímu vhledu nebo zjevení z Ducha. Pochopila jsem, že nejdřív ze všeho musím přij-mout úhel pohledu člověka, kterému mám nějak posloužit. Radost nebo žal prožívat s ním.  Je to zřejmě postup, kterým s námi jedná i Bůh. Pláče s námi, když jsme zarmoucení, a taky se s námi raduje. Pokud to dokážu a pláču s plačícím nebo se raduju s radujícím, Bůh mi přidá. Někdy v modlitbě říkám věci, které nemohu vě-dět. Někdy mi vytane verš z Písma, který já příliš nechá-pu, ale člověk, jemuž ho řeknu, bouřlivě reaguje.
Už se takových situací nebojím. Plakat a radovat se, to zvládnu, to není těžké. Zbytek už obsta-rá Bůh sám.

Hana Pinknerová
Z knihy Smím být něžná, Postilla 2005

O koňoch a ľuďoch

„Osud“ ma pred polrokom za-vial do Rakúska, kde sa mi zázrakom podarilo zohnať prá-cu v centre Viedne. Kto tam už niekedy bol, vie, že k Viedni okrem Stefansdomu a Mozarta patria aj drožky ťahané koňmi, ktoré rozvážajú turistov. (Ich klopotanie pod oknami je roz-hodne príjemnejšie ako zvuk motorov.) Tradícia je to pekná – keby kone neboli živé tvory. Keďže živé sú a každodennú drinu v mestskom ruchu ne-znášajú najlepšie, proti ich zneužívaniu sa postavili ochra-nári. Ich protesty dosiahli vrchol po tom, čo jeden z koní dostal uprostred rušnej ulice z vyčer-pania infarkt. Ochranári za tým videli telesné vyčerpanie a stres zvieraťa – a začali vehe-mentne žiadať zrušenie fiakrov. Zatiaľ so svojou požiadavkou neuspeli – zhruba šesťdesiat koní naďalej dennodenne vozí turistov po Viedni. Milovníci zvierat bojujú ďalej – uvidí sa, či úspešne.
Môj vcelku pokojný život pred pár týždňami preťala iná – sku-točne šokujúca – správa: zhru-ba 30-ročný kamarát, dobrý človek, necelý rok ženatý, ná-hle zomrel. Jeho mladá žena ho ráno našla za počítačom mŕtveho. Až z toho behá mráz po chrbte.   
Kamarát pracoval v „dynamic-kom zamestnaní“, ako sa nazý-vajú firmy s vysokým pracov-ným tempom. Navyše – pre finančnú krízu práve prepúšťali a preraďovali ľudí a aj jeho mali preložiť na inú pozíciu. Bol z toho hotový, veď nie každý takéto situácie zvláda ako ma-linu. Pitva ukázala, že príčinou smrti uňho boli stres a dlhodo-bé vystavenie elektrožiareniu. Áno, veľa telefonoval a praco-val s počítacom (memento pre nás ostatných...). V práci ma-kal, aby „nešiel z kola von“. A šiel, ale úplne ináč, než oča-kával.
Nepíšem to preto, aby som strašila prepracovaných. Len mi tak napadá, že my, ľudia zameraní na výkony, nemáme žiadnu organizáciu, ktorá by začala kričať – dosť už, veď nevládze! Vypriahnite ho, lebo dostane infarkt! Áno, Pán Boh nám dáva signály – občas nad-prirodzené, ale väčšinou úplne prirodzené: cez naše telo, psy-chiku, dobré rady priateľov, dohováranie manželky. Ale skutočnú „ochranársku organi-záciu“ máme iba jednu jedinú – seba. My sami sa máme skú-mať a byť zodpovední za to, ako žijeme, ako pracujeme, ako oddychujeme.

Lubica Vopičková

Tak on to NĚKDO spravil!

Před asi měsícem jsem byla na echokardiografii, kde mi zjistili průniky mezi srdečníma komo-rama. Viděla jsem to na vlastní oči. Ve středu minulý týden jsem šla na podrobnější vyšet-ření – jícnovou echokardiogra-fii, kde se to mělo přesně loka-lizovat a navrhnout termín zá-kroku. Jenže tam žádná díra nebyla! Kontrolovali to třikrát a nic. Doktoři byli moc překvape-ní, ještě mi odpoledne telefo-novali domů, že znovu porov-návali snímky a skutečně tam nic není. Tak on to NĚKDO spravil! Děkuji za modlitby. Zdá se, že byly vyslyšeny!!!
KTO?

Hana P