Afrika vonia inak

Rozhovor s otcom Leonardom, bývalým misionárom v africkej Angole.

 

   Po tom, čo k nám do farnosti prišiel otec Leonard Pawlak, hneď som si uvedomila, že je v niečom iný. Odlišným ho nerobí len jeho poľský prízvuk, ale aj bezprostrednosť pri kontakte s ľuďmi, s deťmi a prirodzenosť, s akou hovorí o Bohu. Zároveň na ňom poznať, že je človekom, ktorý si prešiel aj školou utrpenia – správa sa láskavo, pokorne a pritom energicky. Keď som sa dozvedela, že je bývalým misionárom, hádanka sa vyriešila. Využila som teda príležitosť a požiadala ho o rozhovor.

 

Otec Leonard, mohli by ste nám porozprávať o vašom detstve, ceste ku kňazstvu a misijnom povolaní?

   Pochádzam zo Sliezska. Viete, Sliezsko – to je taká zvláštna, multikultúrna zem, je to križovatka nemeckej, českej a poľskej kultúry, ktoré vytvorili sliezsku totožnosť. Máme aj svoj sliezsky jazyk. Ktosi povedal, že jazyk vyjadruje hĺbku človeka a človek sa pozerá na svet skrz svoj jazyk. Ja teda pozerám na svet ako obyvateľ Sliezska. Moja babička sa narodila na moravskej Opave a vždy sme sa rozprávali takou zmesou poľštiny, češtiny a nemčiny. A tak je to doteraz.

   Moje detstvo bolo veľmi šťastné a dobrodružné. Raz ma napríklad mamka poslala zohnať žihľavu pre prasatá. Zdalo sa mi, že z českej strany rástli krajšie, a tak som sa dostal do rúk vojakom, ktorí strážili hranicu a tí ma zavreli do basy.

   Ako malí chlapci sme sa v 70.-tych rokoch hrávali s kamarátmi v starých, vypálených tankoch, ktorých bolo na poliach pri hranici dosť veľa.

   Bol som tiež veľa rokov miništrantom – najväčší beťár z dediny. Spomínam si, ako sme sa v októbri modlievali ruženec – z pravej strany kľačali dievčatá, z ľavej chlapci. S kamarátom sme mali také malé praky a strieľali sme do modliacich sa dievčat malé guličky. Raz mi kamarát povedal: „Stavme sa, že netrafíš do hlavy farára.“ Tak som ho trafil, nemohol som sa dať predsa zahanbiť. :-)

   Dedinka Maków, kde som sa narodil, patrila pred vojnou olomouckej diecéze. Dodnes sa tam ľudia modlievajú ruženec po moravsky.

   Po maturite som sa rozhodol ísť na vysokú vojenskú školu do Wroclavi k pyrotechnikom. Ale odtiaľ ma vyhodili, asi preto, že som bol taký „pokojný“ chalan. :-) No a potom, keď som povedal mamke, že idem do rehole, tak sa chytila za hlavu a prosila ma, nech jej už neurobím väčšiu hanbu. 

   Išiel som k verbistom, ktorí sú zameraní na misie, misijné povolania. Pôsobia vo viac ako v 50-tich štátoch. Zaoberajú sa pastoráciou, ale aj obyčajnou sociálnou prácou.

   Už ako diakona ma predstavení poslali na východ Slovenska, kde som dva roky pôsobil v niektorých obciach rožňavskej diecézy. Tam som sa aj naučil po slovensky. S mojím učením slovenčiny sú spojené viaceré vtipné zážitky, napríklad keď ma farár poslal kúpiť dve kilá hovädzieho mäsa a ja som si vypýtal dve kilá voloviny. :-)

   Z východu som odišiel na veľmi krátky kurz portugalčiny do Lisabonu – to už som sa pripravoval na misiu a odtiaľ som po 3 mesiacoch išiel rovno do afrického štátu Angola, ktorý sa stal mojím misijným pôsobiskom.

 

Afriku si u nás v Európe predstavujeme ako jednoliaty kontinent, ale aj tu sú medzi štátmi veľké rozdiely.

   Prišiel som tam v júli v 95. roku. Bola práve africká zima – asi 25ºC cez deň a nevedeli sme si predstaviť, aké to bude v 45ºC v lete, s vlhkosťou 96%.

   Afrika vonia inak ako Európa. Je to zmes vôní. Inak vonia zem. Na tú vôňu sa nedá zabudnúť.

   Keď som tam prišiel, vedel som povedať len dobrý deň, ako sa máš, všetko len také základy. Africkú verziu portugalčiny som sa doučil v Afrike, ale neskôr som bol nútený naučiť sa aj iné africké jazyky (kikongo, kimbundu, umbundu – všetky patria do skupiny jazykov bantu) a slúžiť v nich svätú omšu, lebo nie všetci v našej misii Tomboko rozumeli po portugalsky. Mal som síce miestnych tlmočníkov, ktorí si však do mojej kázne vkladali, čo chceli, napríklad jeden povedal svojmu susedovi: „Tento Gangan zambi (Boží čarodejník, tak volajú kňaza) hovorí, že mi máš vrátiť moju kozu, inak ťa potrestá.“ Ja som pritom nič také nepovedal.

   V Afrike môžeme nájsť veľa „Afrík“ – Európanovi sa v predstavách vybaví najmä severná, moslimská Afrika, kam chodíme ako turisti do Egypta, do Maroka. Ale potom je predsa západná Afrika, južná Afrika, čierna Afrika, kde sú obrovské rozdiely, najmä mentálne. Súvisia s tým, ako chápeme svet, ako sa naňho pozeráme. Severná Afrika pozerá na svet cez svoju moslimskú vieru. V tej strednej – čiernej Afrike – sa všetko mieša: kresťania, moslimovia, animisti (tí, čo veria v predkov, duchov, atď.)

   Pre africké štáty, kde je veľký počet moslimov, je arabský jazyk pochopiteľný. Aj portugalčina má veľa slov, ktoré pochádzajú z arabského jazyka.

   Afričan pozerá na svet úplne iným spôsobom ako my.

   Hranice štátov, ako ich vidíme na mape, sú akoby podľa pravítka – nie sú to prirodzené hranice. Jedna čiara napríklad rozdeľuje ten istý kmeň. Obyvatelia dvoch susedných štátov preto nechápu, že sa rozprávajú v tej istej reči a nemôžu sa navštevovať. To najdôležitejšie je pre nich kmeň. Pre Afričana je svet ten úsek, ktorý prejde pešo za jeden deň. Susedia sú tí, ktorých stretol. Viac ho nezaujíma. Sami majú príslovie, že hríby môžeš vyplachovať celý deň, ale vždy v nich nájdeš zrnko piesku. Oni navždy ostanú Afričanmi, vždy v nich bude to africké zrnko piesku, aj keď používajú dopravné prostriedky, aj keď precestujú svet krížom-krážom, aj keď poznajú technológie.

 

Mohli by ste toho viac povedať o Angole, kde ste pôsobili?

   Angola je pobrežný štát, ktorý sa nachádza na juhu Afriky. Na severe hraničí s Kongom, na východe so Zambiou a na juhu s Namíbiou. Je to obrovská krajina s rozlohou okolo 1,250 tis. km² (porovnateľná s rozlohou strednej Európy) a s počtom obyvateľov okolo 15 miliónov.

   V 60. rokoch vypuklo v Angole povstanie proti portugalskej nadvláde a začala sa vojna o nezávislosť, ktorá pokračovala až do75-teho roku, kedy Angola vyhlásila samostatnosť. Lenže potom do hry vstúpili 3 znepriatelené strany: MPLA, Unita a FNLA. Keď sa Angola osamostatnila, začala krutá občianska vojna, ktorá trvala až do r. 1989. Keď si to porátame – za 40 rokov vojny sú to tri generácie ľudí, ktorí nevyrástli v mieri. Všetko, čo je dôležité pre Afričanov – rodina, deti, úcta k starším, k životu, bolo rozvrátené, všetko zmizlo. Dialo sa tam obrovské násilie, vraždy… Bolo veľa detí ulice, detských vojakov. Stále ide o veľmi zložitý problém. Na dlhotrvajúcu vojnu reagovali obyvatelia útekom a tým pádom tam teraz málokto pozná svoju otčinu, svoju rodnú zem. Za sebou nechávali vypálené a zamínované dediny, zničenú krajinu.

 

Opíšete nám život v misii?

   Po príchode do misie sme sa museli postarať o všetko – o ľudí, o základné vybavenie, atď. Nešlo primárne o stavanie kostolov. Ja hovorím, že svätú omšu môžem slúžiť aj pod stromom. Boli sme na misii Tomboko – je to taká veľká obec (okolo 5 000 ľudí) a k tomu asi 70 priľahlých dedín.

   Prišli sme tam s mojím filipínskym spolubratom, ktorý potom dostal ťažkú maláriu s komplikáciami, tak som sa na tejto misii ocitol sám. Ako kňazi by sme však nič nezmohli bez domorodých katechétov. Oni poznajú ľudí, poznajú zvyky. Keď sme prišli, hneď sme sa pýtali, kde býva papa Longi (otec Evanjelia) a miestni nám to hneď ukázali. Misia bola 40 rokov bez kňaza. Papa Longi sa ešte pamätal na predchádzajúcich misionárov. Pri čítaní Písma nosil aj štólu, hoci to môže iba kňaz. Lenže on ju nosil ako znak, znamenie, ktorým ľuďom pripomínal Božiu moc.

   Pre misionára je najdôležitejšie stretnúť sa s ľuďmi, najdôležitejšia je tá prítomnosť medzi nimi.

   Pretrváva tu viera v šamanov, ktorí aj liečia, zariekavajú. Keď napríklad neprší, Afričania nevidia súvislosť medzi tým, že vypaľujú lesy, vyrábajú drevené uhlie a poškodzujú životné prostredie, ale prídu za šamanom a ten ukáže vinníka, napríklad starú ženu, ktorú potom ukameňujú. Ak to nepomôže, ukameňujú niekoho iného. Takto kameňujú aj dobrí kresťania. Pre nás bolo potom veľmi ťažké prísť na miesto, kde sme len pred týždňom kázali o Božej láske a pochovať 50 povraždených.

 

Aké je v tejto spoločnosti postavenie žien?

   Z európskeho hľadiska sú africké ženy mučenice. Mám pred očami toľko tvárí, toľko osudov... Keď hovorím o africkej žene, predstavím si ju vždy ako ikonu, ktorá má jedno dieťa na chrbte, druhé dojčí počas chôdze a tretie vedie za ruku. Na hlave pritom nesie ťažké bremeno a kráča za mužom, ktorý drží maximálne tak rádio. Tieto ženy ma vždy budili skoro ráno svojím spevom, keď išli okolo pracovať na polia. Ich práca je veľmi ťažká, majú len primitívne nástroje, väčšinou mačety.

   Na druhej strane – poznal som aj veľa šikovných mužov, nemôžem všetkých hádzať do jedného vreca. Veď aj v Poľsku a určite aj na Slovensku je veľa žien, ktoré sa musia starať o všetko a keď muž príde z práce domov, už ho nič nezaujíma. Otázka o postavení žien je platná v každej krajine.

 

Otec Leonard, ako došlo k vášmu zraneniu mínou, ktorá ukončila aj váš pobyt v Afrike?

   Keď ma zranila tá mína, cítil som na sebe akoby celú hrôzu vojny. Obete vojny sú dvojaké – aj tí, čo zomreli, aj tí, čo vraždili. Vojna je akoby posadnutie diablom.

   Mína ma zasiahla pred 10 rokmi. Bol to normálny deň, zobral som mačetu a išiel vyrúbať nejaké kríky pre chystanú cestu. Pritom som asi nevedomky udrel do nastraženej míny mačetou, takže ma roztrhala zboku, zasiahla aj tvár. Odviezli ma do prístavného mesta, vzdialeného asi 250 km od misie, kde ma zošil nejaký vojenský felčiar a na druhý deň ma letecky odviezli do hlavného mesta Luandy, kde ma operovali. Odtiaľ ma previezli do Poľska, kde som sa ešte rok liečil.

   Pobyt v Poľsku bol potom pre mňa z viacerých dôvodov veľmi náročný, preto som po 3 rokoch odišiel opäť do Portugalska. Zo zdravotných dôvodov som sa vrátil späť do Poľska. Odtiaľ som sa vypýtal sem na Slovensko.

 

V kázňach často spomínate Božiu lásku. Ako ju prežívate vy osobne? A ako ju môžu zakúsiť ľudia, zasiahnutí utrpením?

   Boh prichádza do nášho života jednoducho. Prichádza cez udalosti, s ktorými sa denne stretáme. Ja sa nesnažím nikoho presviedčať, nikomu o jeho živote kázať. Najprv sa vždy opýtam: Ako sa máš? Prečo si smutný? Chcem vytvoriť medzi nami most a na tom moste sa s tým človekom stretnúť. Potom sa môžeme rozprávať o všetkom, aj o Bohu a jeho láske.

 

Ako je to s tvrdením, že kto raz zakúsi Afriku, túži sa vždy vrátiť späť?

   Áno, je to akoby taký malý africký chrobáčik túžby. Aj ja ho mám a túžim sa ešte niekedy vrátiť späť a vidieť miesta, kde som pôsobil.

 

Za rozhovor ďakuje

 

Zdenka Šujanová