Úskalia služby

   V službe sa stretávame s podstatou nášho bytia ako aj evanjelia, a to stať sa darom pre druhých. Len vtedy sa stáva slovo Božie telom v nás. V službe čítame Písmo sv. skutkami tak, ako to robil Ježiš a stáva sa tým živým Slovom. Veď aj samotný Ježiš prišiel medzi nás, aby sa s nami stretol osobne ako priateľ a vydal sa za nás do úplnej krajnosti, až na kríž. Milosrdenstvo je akčné, priatelia! Tu v službe som pochopil a zažil srdcom, že cesta lásky k Bohu sa začína konkrétnou láskou k človekovi. Že v prvom rade mám myslieť na Boha a rozmýšľať s Bohom, lebo len On mi dáva silu a inšpiráciu ku konkrétnej každodennej láske. To, či Boha milujem, sa ukáže pri stretnutí s druhými v situáciách, keď som ochotný sa rozdeliť s tým, čo mám a čo som dostal ako dar od Boha. Len tak môžem nasledovať Ježiša a slúžiť druhým. Ale na tejto ceste číhajú mnohé úskalia, ktoré nás môžu odviesť od pravdivej, múdrej a láskyplnej služby. Rád by som vám o niektorých z nich napísal:

 

1. Služba ako samospasenie – ak očakávam vďačnosť, tak chcem spasiť sám seba a musím si byť vedomý toho, že za to, čo robím, neprídem do neba. Spasiteľom je Ježiš! Jeho obeta na kríži, to je tá vstupenka do neba pre mňa, ak sa hlásim k Ježišovi a k jeho krížu.

2. Služba ako splátka Ježišovi – chcem splatiť dlh voči Ježišovi. Ja by som sa Ním však mal nechať pretvoriť na lásku v službe, aby sa láska stala skutkom (ukrižovanie Ježiša).

3. Služba ako aktivita – chýba tu Duch služby. Ak vás Boh povolá, nepozerajte sa na svoje schopnosti, ale na Toho, kto vás povolal. Ak nájde ochotné srdce, pridá všetky schopnosti, ktoré sú potrebné na splnenie Jeho vôle. Pán to celé zastrešuje! Tu sa môžeme stretnúť s niektorými extrémami: Pán nás niekam pošle, ale my stretneme niekoho iného a ideme mu pomáhať. Konáme dobro, ale podľa našej vôle. Robíme dobro pre Boha, ale bez Boha. Hľadáme Božiu vôľu celý život, modlíme sa, čakáme a nič nerobíme. Priatelia, na umývanie riadov, upratovanie a pod. nepotrebujeme modlitby.

4. Služba ako výzva – nie je pravda, že každá výzva, ktorá sa nalepí na naše uši, je pre nás! Niekedy máme možno iba povzbudiť iných do služby a nie permanentne napĺňať potreby našich blížnych. To je veľkodušnosť bez poslušnosti.

5. Služba bez lásky – treba rozlišovať a pomenovať svoju motiváciu k službe a pýtať sa, prečo to robím, lebo inak rastie naša pýcha a nie pokora a láska. Ohroziť nás môže naše velikášstvo, sebaobdiv, uznanie od druhých. Tu rastie pýcha a nie pokora a láska.

6. Služba pre svoj vlastný rozvoj – aby som sa ja realizoval, ja uplatnil, ja naplnil a nakŕmil svoje ego. Nie vždy musíme robiť iba to, čo nás baví. Musí tam byť aj štipka umierania sebe samému, vykročenia zo svojej komfortnej zóny do nepohody. Je radostnejšie dávať ako brať, to je evanjelium!

7. Nie som Boh – ak dám všetky peniaze, pôjdem žobrať, ak dám všetku energiu, tak sa psychicky zosypem. Treba poznať hranice dávania. Nezabúdajme, že len Boh môže nepretržite dávať! My skončíme s pocitom horkosti, depresie, cítime sa zneužívaní, vyžmýkaní ako citrón a vyhorení. Toto nie je dávanie podľa Ducha Božieho! Musíme vedieť rozlišovať, či je táto konkrétna služba práve teraz pre mňa, či to nemôže urobiť niekto iný (nemôžem byť stále v službe, mám aj svoje zamestnanie, partnera, deti, starých rodičov...).

8. Megalomanská služba – robím spontánne, čo ma nadchne, v eufórii, bez rozmyslu a bez pýtania sa Boha.

9. Prílišný perfekcionizmus ohľadne seba samého – iba ak nikdy nepoviem iným „nie“, som ten správny kresťan. Nerobím to zo súcitu a lásky k druhým, aj keď to na prvý pohľad tak vyzerá, ale preto, aby som nepošpinil obraz o sebe.

10. Služba zo strachu – aby som nestratil priazeň ľudí, ktorí ma o niečo žiadajú. Chcem byť so všetkými za dobre, a tak dokážem okamžite meniť svoje plány. Kŕmim si svoju notorickú potrebu vyhovovať iným – to nie je láska, ale naplňovanie si svojej chorej potreby. Väčšinou to pochádza zo zranenia, ktoré som utŕžil v rodine, kde som vyrastal.

11. Trpiteľstvo – množím si vedome trpiteľstvo a robím len ťažké, nechutné veci, do ktorých sa mi nechce a toto sa stáva mojím kritériom pre službu. Mám pocit, že sa musím rozdať do úplného sebazničenia, až potom budem ten správny veriaci. Musím si uvedomiť, že aj Ježiš si nechal kríž až na koniec, pokým neprišiel jeho čas. Nemáme si trápenie sami vyrábať!

12. Identifikácia sa so svojou službou – ak mi zoberú moju službu, strácam zmysel života. Neprijímam žiadnu kritiku v službe. Matky nepustia svoje deti a takto potom vznikajú povestné svokry. Zabúdame, že deti sú darom a nie majetkom. Vkladáme svoju identitu do úlohy, ktorú nám náš Pán iba požičal. Musíme si uvedomiť, že ja nie som táto služba, ja som niekto iný. V tomto musí byť sloboda, lebo bez slobody neexistuje láska, ale iba povinnosť, strach a nutnosť. Ani Boh nás nemiluje z povinnosti alebo preto, že sme dobrí. Prečo to tak ťažko prijímame? Pretože to zo začiatku pôsobí ako strata moci a dôležitosti.

13. Služba ako výkon – keď mám úspech, moje sebavedomie ide hore, keď sa mi nedarí, mám depresiu a moje sebavedomie ide dole. Takto sme si vybudovali závislosť na tom, ako sa nám darí. Čokoľvek sa deje, treba chváliť Hospodina!

14. Útek zo svojich povinností do služby – utekám z domu, od domácich prác, detí, manželky, manžela, rodičov. Nasadím si masku a robím niečo, čo robiť nemám. Pod rúškom služby robím to, čo ma baví.

 

   Lepšie zvládanie všetkých spomenutých úskalí môžeme podľa p. Eliasa Vellu dosiahnuť osobnou voľbou cesty nasledovania Ježiša, vzťahu s Ním. Hovorí o troch možných cestách. Môžem kráčať pred Ježišom a čakať, že On bude nasledovať mňa. Očakávať, že On prijme môj plán. Všetky moje požiadavky mám napísané na papieri a predkladám mu ich na podpis. Mám dobré úmysly aj skutky, ale nerobím to, čo chce odo mňa Boh. Výsledky sú ľudské, ale nie Božie a ľudia nechodia za Bohom, ale za mnou. Alebo môžem kráčať za Ním – strácam Ježiša z dohľadu, pridržiavam sa zákona, žijem rutinným životom, nechcem sa meniť. Robím normálne veci, ktoré sú dobré, ale neviem, čo Boh odo mňa chce. Alebo kráčam plece pri pleci s Ježišom a pýtam sa: „Pane, čo chceš, aby som robil? Aká je tvoja vôľa, Pane?“. Na prázdny list papiera dám svoj podpis a prosím Ježiša, aby tam napísal, čo chce a ja ho poslúchnem. Mojím pokrmom je vôľa môjho Otca. To bol aj Ježišov život – sústavne sa odovzdávať do Otcových rúk. Priateľ, na ktorú cestu sa vydáš ty?

   Človek vyčerpaný nadmernou prácou nie je schopný slúžiť iným. On čaká, kto sa ujme jeho. Nezabudnime si preto vyhradiť čas na relax, oddych. Inak sa bude stres znásobovať a tlak stúpať. Človek v službe nemôže svoju prácu vykonávať dobre bez oddychu. Musíme sa starať aj o seba samých, lebo zahynieme na bezbrehý aktivizmus. Nezabúdajme, že aj my musíme čerpať! Choďme do plavárne, fitka, na turistiku, medzi priateľov, do divadla, na koncert a pod. Dajme si deň voľna, lebo ak sa príliš vložíme do služby, vyhoríme. Ako hovorí Myron D. Rush: „Ak zapálite oba konce sviečky, získate tým dvakrát viac svetla, ale sviečka rýchlejšie vyhorí.“

   A ešte niečo: tým, že sme ekumenické spoločenstvo, musíme si navzájom umývať nohy, ako to robil Ježiš apoštolom. Vyčistíme si tak svoje vlastné vnútro a tiež prispejeme k zmiereniu medzi cirkvami, odpusteniu si navzájom, k pokore. Len v jednote nás môže Duch Svätý prikrývať láskou a zapaľovať srdcia našich bratov a sestier v núdzi, ktoré zúfalo prahnú práve po takejto láske.

Vojtech Odraška