Výživa pre dušu

   Kedysi ma učili, že môj duchovný život musí stáť na 4 pilieroch. Má to svoju logiku. Lebo ak sa má náš duchovný človek „udržať na nohách“, potrebuje ich mať aspoň 4. Dnes ich však skôr nazývam výživnými látkami, aby som zostala fit.

 

Modlitba,

čiže rozhovor s Bohom. O všetkom. O mojich trápeniach, neistotách, o zážitkoch doma, o výzvach v práci, o deťoch, ako ma rozosmiali, ako ma vzápätí naštvali, o preplatku za plyn a nedoplatku za elektrinu, o dozretých jabĺčkach, rozkvitajúcich stromoch, o nezvládnutých výzvach, o mojom hriechu, potrebujem sa mu ospravedlniť a poprosiť o odpustenie za posudzovanie susedky, musím ho požiadať o ochranu, lebo syn letí so súborom do zahraničia, túžim ho poprosiť za tri písomky mojich chalanov, čo majú budúci týždeň, a potrebujem viac múdrosti do výchovy detí i nežnosti do manželstva – On mi to dá... A túžim, aby moji študenti spoznali Ježiša...

 

Písmo sväté,

čiže denné čítanie osobných slov od nášho Pána – povzbudivých, budujúcich, naprávajúcich, tešiacich... Aké podobné sú osudy ľudí vtedy a dnes, aké podobné charaktery a povahy mali s našimi, ako verne sa Boh k nám všetkým správa, koľko vecí nám sľubuje, len sa o nich potrebujeme dozvedieť, aké dobré rady nám dáva, len ich začať aplikovať... Na moje otázky nachádzam v Biblii odpovede. Veľakrát neviem, ako sa zachovať a Ježišov život to pekne ukazuje. Navyše ma inšpiruje poeticky so žalmami chváliť Pána.

 

Spoločenstvo,

ktoré ma uisťuje o tom, že tu nie som na všetko sama a ktoré ma učí realite, že nie ja som stred sveta. Je veľmi príjemné stretať sa s ľuďmi, ktorí prežívajú podobné veci a ktorí veria v to isté, ktorí majú rovnaké hodnoty a rovnako vedú svoje deti, ktorí oslovujú Boha ako ja – Otec – a ktorí mi pomáhajú veľmi praktickým spôsobom. Som vždy dojatá, keď ma cudzí chlapi – volám ich bratia – odprevadia pár sto metrov ako dámu domov večer z návštevy, aby ma nik neprepadol. Cítim sa poctená, keď ma ženy – volám ich sestry – požiadajú kedykoľvek o príhovor u Otca za svoje naliehavé záležitosti. Aj chodíme spolu na kúpalisko, aj spolu oslavujeme, aj pijeme víno, aj bicyklujeme, aj chodíme svojim odchádzajúcim rodičom na pohreby, aj si požičiavame kosačku, aj spolu slúžime ďalším... aj sa nepríjemne zraňujeme.

 

Služba,

to je to, čo robíme s priateľmi zo spoločenstva. Potrieb okolo nás je dosť! Ak milujeme Boha, nesedíme doma pred telkou (teda občas hej, ale nie non-stop :)), ale ideme von za ľuďmi, učíme ich o ceste spásy, modlíme sa za ich ťažkosti, zbierame peniaze pre misionárov, robíme zbierky potravín pre chudobných, posielame šatstvo do cudziny, vyrábame nebulvárny časopis, píšeme knihy, rozdávame polievku bezdomovcom, navštevujeme starých a chorých... a pri tom všetkom zažívame radosť, lebo vidíme konať Pána, ako rozžiaruje smutné oči, ako dvíha skleslé nálady, ako nasycuje hladných, ako dáva vieru strateným, ako rieši problémy ľudí.

   A aký zdravý je náš vnútorný človek, ak mu darujem aj piatu výživu – katolíci majú sviatosti, najmä tie opakované – zmierenie a eucharistiu. O sviatosti manželstva môžem tiež osobne povedať, že nás x-krát podržala v krízach. Aj pomazanie chorých ma po jednej operácii, náročnej kvôli následnej infekcii, postavilo na nohy.

 

Zdravé pochutinky

   Všetci ich ľúbime! Sladkosti! Pretože je dobré neoddeľovať príliš ducha od duše, ale spájať ich, ako sú spojené aj v nás samých, nevyhnutne sa potrebujeme smiať, hrať, zažívať srandu, pohyb, vyblbnúť sa v prírode, s priateľmi, pri spoločenských hrách, čítať si vtipy, pozerať komikov i veselé filmy ... a byť menej náboženskí! (Lebo v začiatkoch, keď sa človek obráti, má akosi často vyvrátené oči k nebu, snaží sa stiahnuť Boha za nohy na zem a stáva sa akýmsi divným. Potrebujeme sa naučiť žiť v slobode Božieho dieťaťa a rozprávať zo svojho osobného života a nepoužívať len náboženské frázy.) Byť srdcom pri Bohu a nohami na zemi. :) Nechať 10-ročného syna, aby nás so smiechom zdvihol zo snehu, ak lyžujeme horšie, aby malá dcérka tatinka tlačila na korčuliach, prípadne mu ich aj zaviazala. Je čarovné nechať sa vystrašiť dieťaťom skríknutím spoza rohu „bu“ alebo byť pri Človeče, nehnevaj sa tretíkrát vyhodený nažhaveným najmladším členom rodiny. Tu sa buduje vzájomnosť, vzťah, radosť, duchovná sila, no hlavne ľahkosť bytia. :)

Alena Ješková