Niesť bremeno a spievať...

Takto sa začína báseň Mi-chelangelo majstra Rúfusa. Mám ju veľmi rada, vždy ju pri tomto autorovi so žiakmi čítame a rozoberáme. Siahla som po nej aj teraz nedávno a jej prvý verš som napísala na tabuľu ako jednu z troch tém k cvičnej úvahe. Možno aj ako poctu nedávno zosnulému básnikovi. Pozoruhodné bolo, že väčšina žiakov (19- až 20-ročných mla-dých ľudí) začínala svoju prácu práve týmito slovami...
O pár dní neskôr... V jednej oravskej dedinke sa 19. febru-ára konal smutný pohreb. Tri-dsaťšesťročná mama dvoch ešte detí zomrela na rakovinu. Kostol bol taký plný, že ľudia stáli až pred dverami. Miestni si už dávno nepamätali takúto rozlúčku.
Polomka 21. februára 2009. Tragická zrážka autobusu a vlaku na železničnom prie-cestí. 12 mŕtvych, 20 ťažko zranených... plačúci pozostalí, medzi nimi aj deti... siroty... Okamžitá reakcia ľudí, vlády, cirkvi...  Pomoc na mieste, po-moc pozostalým, na druhý deň vyhlásený štátny smútok. V mnohých kostoloch slúžili kňazi svätú omšu za zosnulých, aj slovenský rozhlas odvysielal sv. omšu na tento úmysel... cirkev sa zjednotila v modlitbách za trpiacich...
Aké ťažké je bremeno, kto-rému nerozumieme, ktoré za-skočí, ktorým možno nevieme hneď pohnúť...
„Úzkosť, únava...“
Spomínam si na príbeh An-dreasa Búr Majstra (z rovnomenného románu Jo-zefa Cígera-Hronského). Ml-čanlivý piliar, ktorý si v živote dosť preskákal, bol obdarený nezvyčajným spevom. Spieval zvlášť vtedy, keď mu bolo ťaž-ko. A hoci znepokojoval svojimi piesňami mnohých, nikomu neškodil. Spev mu pomáhal kráčať ďalej. Povesť? Možno... s kúskom múdrosti...
A opäť sa vrátim k Milanovi Rúfusovi. Začiatkom tohto roka vyšla in memoriam jeho po-sledná knižka Ako stopy v snehu. Na jej samý koniec zaradil ako poslednú – báseň Post scriptum.

„Povedz mi, ja sa nebránim
samote ani biede,
čím bol môj život?

– Hľadaním.
Hľadaním odpovede.

Ibaže ústa tajomstva
nie sú až také zdielne.

Čím bol môj život?
Trvalým
úžasom z Božej dielne.“

Áno, „spievajme“, aj keď nás zaskočí tieseň, bolesť, strata... Nemusíme dosahovať tie správne výšky, nevadí, že náš hlas bude zastretý... Boh nám rozumie, spieva s nami... a mnoho ľudí (Božích detí) tiež.

Ľubomíra Záhorová