Topánky

Sedela som v autobuse, keď mi zrazu padol pohľad na ňu. Teda ani nie na ňu, ale na jej topánky. Boli to staré, ošúcha-né, ale kedysi veľmi moderné topánky s hrubou podrážkou. Také, po ktorých som aj ja, keď som bola ešte malým dievčat-kom, tak veľmi túžila.
Pohľad na tie staromódne topánky ma prinútil zamyslieť, kto to môže byť, keď má obuté niečo také, čo sa už dávno ne-nosí.
Z jej nôh som prešla pohľa-dom vyššie. Keďže sedela nie-koľko sedadiel predo mnou, mohla som vidieť len jej hlavu s krátkymi čiernosivými vlasmi.
Rozmýšľala som nad jej osudom. Čo ju prinútilo obuť si také topánky? A vlastne, koľko môže mať rokov? Možno sa v tých topánkach cíti dobre, možno sa jej dokonca páčia a možno jej na tom ani nezále-ží. A čo ak si nemôže dovoliť kúpiť lepšie?
Sedela na svojom mieste a ani sa nepohla. Ale ja som nedokázala prestať na ňu mys-lieť. Kto to tak môže byť?
Autobus bol plný študentov idúcich do školy. Žeby aj ona patrila medzi nich? Nie, to mi nejako nesedelo. Neobula by si predsa také topánky...
Náhle sa postavila a kráčala smerom ku mne. Zastavila sa pri zadných dverách autobusu a bolo zrejmé, že chce vystu-povať. Nikto iný sa k nej nepri-dal, a tak tam stála a čakala. Z jej očí sa dala vyčítať pla-chosť, ale aj skromnosť. Bola útlej postavy a mala oblečenú starú bundu. Nie, tá bunda až taká stará nebola. To sa mi len na prvý pohľad tak zazdalo.
Mala klasický, ničím výni-močný strih, bola hnedej farby a na prednej strane jej žiaril veľký nápis. Bol taký nápadný, že by si ho všimol aj ten, kto by si ho všimnúť nechcel. A navyše, bol napísaný po ang-licky.
Prišlo mi jej veľmi ľúto. Urči-te nevedela, čo to znamená.
Ten nápis musel byť mno-hým ľuďom tŕňom v oku. Ja som s ňou síce súcitila, ale určite mnohí, ktorí ju stretli, sa jej vysmievali. Ak nie nahlas, tak aspoň v mysli.
A čo bolo napísané na jej bunde? Bohatá. Po anglicky je to RICH.
Keď som si ju ešte raz pre-merala pohľadom, pochopila som, prečo mala obuté tie ška-redé topánky, ktoré mi akosi nechceli dať pokoj.
Bola to chudobná, prácou zmorená, asi tak päťdesiatroč-ná Rómka. Keďže bola drobnej postavy, ani som sa nečudova-la, keď sa zrazu otočila ku mne a niečo mi povedala. Hanbila sa, preto hovorila veľmi poti-chu. A navyše, ja som počúvala hudbu, tak som ju vôbec nero-zumela. Ale pochopila som, čo asi chcela. Vyskočila som zo sedadla a stlačila zvonček (na ktorý ona nedočiahla) na zna-menie šoférovi, aby na najbliž-šej zástavke zastal.
Avšak šofér zvonenie buď prepočul, alebo ja som slabo stlačila zvonček, pretože spo-mínanú zástavku sme minuli veľkou rýchlosťou. Šofér na tom úseku ešte viac pridal. Asi to bola jediná príležitosť, kde mohol ísť tak rýchlo, ako len chcel.
Pozrela sa zúfalo na mňa. Ja som však len pokrčila ple-cami. Nevedela som jej po-môcť. Chvíľku ešte stála pri dverách a potom sa otočila a kráčala uličkou dopredu ku šoférovi.
Zastavili sme až na ďalšej zastávke. Neviem, kam mala namierené. Možno jej to aj po-mohlo, mohla byť bližšie ku svojmu cieľu, lebo tá druhá zastávka bola viac v centre mesta. A možno to bolo pre ňu oveľa ďalej...
Rýchlo vystúpila a rozbehla sa po chodníku. Jej hnedá bunda s priam kričiacim nápi-som sa stratila v dave ponáhľa-júcich sa ľudí za svojimi každo-dennými povinnosťami.
A ja? Mne zostala len tichá modlitba. Modlitba za ňu. Ale som si istá, že On ju počul!

(annieMercy)