Ambície.

Hľadala som pôvod svojich túžob.

Myslím si, že každá zdravá žena má nejaké ambície a túžby. Jedna sníva o veľkej rodine, iná chce zasvätiť svoj život Bohu v reholi, ďalšia slúžiť chudobným, chorým alebo dosiahnuť niečo nadpriemerné v štúdiu či v práci, alebo byť osožná prostredníctvom mimovládnych organizácií.

Už v strednej škole som v sebe pocítila túžbu angažovať sa vo veciach verejných. Keď v mojom maturitnom ročníku prišla nežná revolúcia, akosi prirodzene som sa dostala do štrajkového výboru a zastupovala stredoškolákov na tribúne. Potom som mala túžbu vyštudovať psychológiu a politológiu, aby som mohla robiť politiku. Ale nie suchú teóriu – politiku pre politiku, ale aby som rozumela ľuďom a mohla im pomáhať. Na psychológiu som sa nedostala ani po piatich pokusoch. Ochorela som, liečila som sa na onkológii a bojovala o holý život. Po skončení liečby a prognózach lekárov, že mi ostáva pár mesiacov života, som začala žiť „na úver“. Každý deň života sa stal pre mňa obrovským darom. Po chemoterapiách som začínala úplne odznova – učiť sa, pamätať si udalosti i prečítané informácie. Naplnenie akýchkoľvek politických ambícií sa začalo od mňa na míle vzďaľovať. Na vysokú školu som sa dostala až po trojročnej pauze, nie však na psychológiu ani politológiu, ale na iný (veľmi nenáročný) odbor, čo bolo pre mňa obrovskou lekciou pokory. Túžba angažovať sa vo veciach verejných (aj na moje veľké prekvapenie či dokonca sklamanie) však niekde v hĺbke srdca stále bdela. Spomenula som si na to, že som kedysi dávno čítala v životopise sv. Terezky, ako sa ona modlila: „Bože, ak je táto túžba od teba, naplň ju, prosím. Ale ak nie je od teba, tak ma z nej uzdrav a osloboď.“
Po skončení vysokej školy som sa síce dostala na ministerstvo školstva, potom na úrad vlády a neskôr som získala štipendium na štúdium politológie na Humboldtovej univerzite v Berlíne a stáž v Bundestagu (Nemeckom spolkovom sneme), no stále som nemala pocit, že sa moje ambície napĺňajú. A tá túžba ma zožierala.
Po návrate z Bundestagu som otehotnela prvýkrát, po 15 mesiacoch znova, a tak som „skončila“ na dlhej materskej. Počas nej sa mi dostala do rúk kniha od René Lejeune: Robert Schuman, otec Európy. Politika – cesta svätosti. Z jeho životopisu ma najviac zaujalo to, že každý deň začínal sv. omšou a adoráciou pred Bohostánkom, a tak celý svoj život i každú prácu zasvätil Bohu. Zdá sa mi, že politika by sa mohla dať robiť aj sväto a Európska únia bola podľa mňa premodleným dielom, ktorého zakladateľmi boli kresťania – Robert Schuman a Konrad Adenauer. Na konci knihy bola modlitba deviatnika na úmysel blahorečenia Roberta Schumana. Touto modlitbou som prosila za to, aby ma Boh uzdravil z nesprávnych motívov a oslobodil od ambície byť aktívnou v politike, ak táto nie je od neho. Ale ak je od neho, aby ju naplnil.
Mám pocit, že ma vypočul: dnes sa na prácu v politike pozerám úplne ináč. Mojím prvým a najväčším pokladom a naplnením je moja rodina. Pre ňu žijem a keby nebolo jej, nebola by som tým, čím som. Materstvo ma dennodenne učí pokore, slobode a nadhľadu. Bohu ďakujem aj za to, že mi v hlave stále svieti kontrolka s názvom „žijem na úver“ – lebo môj život sa môže kedykoľvek zvrtnúť rýchlym tempom  k večnosti.
Boh vypočul moje modlitby dvojnásobne. Uzdravil ma z nutkavej túžby pracovať v politike a zároveň túto túžbu naplnil. Vďaka spomínanej „kontrolke“, materstvu, orodovaniu Roberta Schumana a hlavne milosti Božej som od tejto ambície slobodná. Práca si ma však našla na konci materskej dovolenky sama. Ponúkli mi ju hneď na druhom stretnutí s predsedom jednej politickej strany – odvtedy pracujem v jeho poslaneckej kancelárii, kde denne riešim problémy ľudí – počnúc finančnými cez medziľudské, občianskoprávne, ale aj týkajúce sa inštitúcií, mimovládnych organizácií a legislatívnych návrhov. Je to práca v politike, nie však abstraktná, ale konkrétna služba blížnym. Popri tom študujem posledný semester verejnej politiky. No už nie kvôli sebarealizácii, ale aby som získala vedomosti, informácie i kontakty, aby som vedela ľuďom prakticky pomáhať, aby som tvorila politiku – v akomkoľvek zmysle – pre dobro ľudí. V ústave verejnej politiky som dostala ponuku pokračovať v doktorandskom štúdiu.
Kandidujem do Európskeho parlamentu, som okresnou podpredsedníčkou politickej strany. A to všetko sa deje akoby mimo mňa, bez mojej snahy. Jediné, čo robím, je, že túžim a modlím sa za to, aby mohli kresťania, ktorí to myslia s Ježišom vážne, ovplyvňovať zákony a naše životy. Aby som mohla pracovať tak, ako sa modlím. A žiť to, v čo verím. A aby som ľuďom mohla odovzdávať úžasné posolstvo lásky Božej.

Renáta Ocilková