JE BOH VIAC PRÍTOMNÝ V CIRKEVNÝCH ŠKOLÁCH?

Možnosť voľby zväčša so se-bou prináša aj nejednu otázku či dilemu. Ako kresťania máme od istého času voľný prístup ku vzdelávaniu v prostredí, kde Boh nie je tabu ani nikde na periférii záujmu, ale priamo v jeho strede. Dokonca snaha o prežívanie Jeho prítomnosti a rast v Jeho múdrosti môžu byť nadradené získaniu vedo-mostí. Veď získavaním infor-mácií o Bohu či kontaktom s ním neriešime „iba“ najbliž-ších približne päťdesiat rokov na tejto zemi, ale zostávajúce nekonečno... Ale sú nám na tejto ceste náboženské vzdelá-vacie inštitúcie pomocou či skôr prekážkou?
Kto sa zväčša hlási na cirkevné školy? Rodičia sa snažia pre svoje dieťa urobiť tú najlepšiu voľbu, aby mu pomohli pripraviť sa do života zo stránky odbor-nej, ako aj spoločenskej. Dar-mo by do detí ktosi vštepoval najnovšie informácie z rôznych vedných oblastí, keby dieťa nebolo schopné pracovať v kolektíve, prijímať iných a samo si vybudovať rešpekt rovesníkov. Nad niektorými otázkami sme sa zamysleli spolu s riaditeľom Cirkevnej základnej školy sv. Františka v Karlovej Vsi v Bratislave, pá-nom Mgr. Jánom Horeckým.

Kto teda uvažuje dať svoje dieťa do cirkevnej školy (ďa-lej CŠ) a s akým úmyslom?
Začnem mýtom, obľú-beným klamom: „cirkevné školy sú len pre deti, s ktorými si v normálnych školách nepora-dia“. Žiaľ, osobne som sa s touto lžou stretol, a to dokon-ca aj vo vlastnej rodine (bolelo to). S manželkou sme „dovolili“ svojej dcére nastúpiť namiesto do prímy osemročného štátne-ho gymnázia do 5. ročníka CŠ. Poznali sme obe školy a nemali sme dilemu, dcérku veľmi pri-ťahovali deti z CŠ a čistejšie vzťahy medzi nimi.
Jednoducho si spolu s ďalšími rodičmi uvedomujem, že dieťa je človek, ktorý rýchlo rastie na tele aj na duchu a formuje sa z toho, čo prijíma z prostredia. Ako môžem dieťa-ťu odovzdať, že všetko dobré na svete pochádza od Pána Boha, a preto je absolútne naj-lepšie a najmúdrejšie žiť s ním a v ňom, keď pani učiteľka (v štátnej škole) Pána Boha ani len nespomenie a väčšina ško-ly žije, akoby Boh neexistoval?! Dieťa nie je misionár s dospelou vierou a povolaním od Krista, aby žilo v pohanskom svete, ale na-opak, dieťa ešte len potrebuje rásť vo viere – a pre svoju in-tegritu potrebuje žiť len jeden a ten istý život v rodine (v do-mácej cirkvi) aj vo svete (v ško-le). Dieťa bytostne potrebuje byť vedené a dôverovať rodi-čom aj učiteľom. Preto je zhub-né, aby malé dieťa takú dôleži-tú vec, ako je vzťah k Bohu, prežívalo inak v rodine a inak v škole. Detská psychika na to často zareaguje „vylúčením Boha z prítomnosti, z programu dňa“ – je to ľahšie, než dať si „trhať dušu na dva kusy“. A tak rodičia, ktorí si toto uvedomujú alebo intuitívne túžia po jedno-te vo výchove doma i v škole, privádzajú svoje deti na cirkev-né školy.
Inú skupinu tvoria rodi-čia, ktorí ani tak nehľadajú vzdelávanie a výchovu „v duchu a pravde“ kresťanskej viery, ale rešpektujú a vážia si kresťanské hodnoty a vidia, že absencia hodnotového sys-tému vo svete pôsobí na deti a mládež deštrukčne a demotivujúco. Títo rodičia hľadajú pre svoje deti „bez-pečný prístav“ a zároveň efek-tívnejšie vzdelávanie dané prítomnosťou hodnotového výchovného princípu.
Samozrejme, existujú aj iné motívy, napr. ak nejaká rodina zakusuje bolesť a hľadá pomoc a nachádza ju u Boha, tak potom môže taká rodina priviesť dieťa do cirkevnej školy v nádeji na konkrétnu Božiu pomoc cez Jeho ľudí – cirkev.
Pre koho býva podľa vašich skúseností cirkevná škola neprijateľná a prečo?
Z neveriacich ľudí pre tých, ktorí ostávajú v zajatí predsudkov a lží, že viera v Boha je znak nerozumnosti, „tmárstva“ a že kresťanstvo je v opozícii vede a poznaniu.
    Z veriacich ľudí býva CŠ neprijateľná pre tých, čo veria v Boha, ale zároveň neveria Bohu. Boja sa vyskúšať dobro-družstvo života s Ježišom Kris-tom, chcú mať svoju vieru „pod kontrolou“ – vedome alebo ne-vedome (?) sa snažia „rozdeliť si s Bohom sféry vplyvu“ na svoj život – toto je moje územie a tamto zase Božie územie. Títo ľudia zatiaľ neuverili, že čo „odovzdajú“ Bohu, to im On stonásobne vráti. Myslia si možno, že v CŠ sa zbytočne akcentuje kresťanstvo a Boh a nejako sa tak má strácať priestor a čas na „naozaj dôle-žité“ veci.
    A, samozrejme, CŠ je neprijateľná pre všetkých, ktorí sú priam posadnutí odporom až nenávisťou k cirkvi a náboženstvu. Tento odpor na svete reálne existuje. Napríklad je zaujímavé, že väčšinová spoločnosť skôr toleruje mužo-vi, „chlapovi“, keby chodieval každú stredu s kamarátmi hrať kolky za hojnej konzumácie alkoholu, než keby chodieval do nejakého modlitbového ale-bo kresťanského spoločen-stva...
Čo iné chcú CŠ ponúknuť?
Väčšina z nás máme vlastné skúsenosti s bežnými škola-mi, kde náboženské hodnoty boli prinajlepšom ignorova-né. Vzťah učiteľ – žiak závi-sel takmer výlučne od osob-nosti toho-ktorého vyučujú-ceho. Nikto v školách nesta-novoval učiteľom špeciálne normy správania a vzťahu voči ich žiakom (ak si, samo-zrejme, odmyslíme ideolo-gickú formáciu spred roku 1989). Dôležité boli výsledky a zvyšok už bol o šťastí. Nie-kto ho mal a natrafil na člo-veka, ktorý učenie vnímal ako svoje životné poslanie. Iní sme mali pred svojimi učiteľmi rešpekt, ktorý však nestál na obdive ich vlast-ností, ale vnímali sme ich skôr s odstupom, pramenia-cim zo vzájomného nepo-znania.
Možno to niekoho prekvapí, ale principiálny rozdiel medzi CŠ a inou školou je v tom, že v cirkevnej škole nie sú deti stredobodom vesmíru. Dnešný svet stavia človeka namiesto Boha. Svet a sekulárna rodina postavia dieťa do stredu vesmí-ru. Všetko sa krúti okolo ľud-ského ega. Dôsledok? Úlohou človeka je potom realizovať toto centrálne postavenie, na-plniť ho – to znamená maxima-lizovať svoj profit z okolia a z každej situácie, darvinovsky sa presadiť, dieťa je vedené k egocentrizmu... Výsledok? Frustrácia, únava, nuda... Veď si to len predstavte – celý život človeka, jeho osud, cieľ aj zmy-sel je na pleciach toho človeka, je na to (strašne) sám...
Deti v CŠ sú oslobode-né od tohto jarma, nie sú v centre sveta, je tu niečo vyš-šie a lepšie, než sú ony, presa-huje ich Dobro Boha, ktorý dá-va zmysel všetkému, aj pros-tému faktu – byť dobrým (skús-te si zodpovedať otázku, „Pre-čo by mali byť dobrými de-ti/ľudia vo svete bez Boha?“). Deti v CŠ môžu byť poznateľne viac deťmi, je pre nich realitou, že pánom tohto sveta je naj-väčšie nekonečné Dobro a Láska – Boh. Potom je oveľa ľahšie, bez potreby umelého zdôvodňovania a odvolávania sa na pravidlá a zákony, volať deti k prirodzenému poriadku – slušnosti, žičlivosti, čistote, láskavosti... A výsledok? Napr. moja dcéra sa znova v noci zo spánku nahlas smeje, teší sa ráno do školy, má v každodennom živote veľa svetla, radosti a kamarátov. Naše deti, žiaci majú radi svo-jich učiteľov a veria im – samo-zrejme, nie je všetko na 100 %, ale ja som mal šťastie byť za svojej učiteľskej kariéry v troch vynikajúcich školách pred CZŠ sv. Františka a smelo vyhlasujem, že atmosféra medzi deťmi je v našej CŠ poznateľne lepšia a priaznivejšia.
V našej ankete, ktorá pred-chádzala tomuto článku, ľu-dia občas spomínali, že by radšej svoje dieťa dali do školy, ktorá ich pripraví dob-re najmä do praxe po škole. Spomínali to v súvislosti s „umelým“ prostredím, tzv. mimo reality, majúc na mysli kontakt iba s veriacim pro-stredím. A taktiež sa obávali kvality výučby.
Ako teda obstoja CŠ v porovnaní s tými „reálny-mi“, teda svetskými? V čom majú súčasné CŠ silu a v čom, naopak, slabosť?
Úplne chápem obavy týchto rodičov. Ako odpoveď uvediem namiesto svojho názo-ru holé fakty – v tomto škol-skom roku sa všetci naši žiaci 5. a 9. ročníka sa zúčastnili na nezávislom testovaní žiakov zo slovenského jazyka a matematiky. Na tých-to externe hodnotených testoch (Komparo) sa na celom Slo-vensku zúčastnilo 3 492 žiakov 5. ročníka zo 149 ZŠ a 28 353 žiakov 9. ročníka z 800 ZŠ. Naša CŠ dosiahla v priemere lepšie výsledky než 80 % ZŠ zo Slovenska. Vo všeobecnosti boli CZŠ úspešnejšie než štát-ne školy.
    V čom je naša sila? Pointou je fakt, že o úspechoch žiakov v ZŠ rozhoduje najmä ich motivácia a postoj – chuť a odhodlanie. Veď ZŠ nie je stavaná len pre talentované deti, len pre študijné typy, ZŠ je určená pre každé dieťa schopné začlenenia do školského kolektívu. Z čoho majú čerpať motiváciu deti v školách a v rodinách bez Boha? Majú sa učiť, aby mali viacej peňazí, aby si mohli vyberať povolanie podľa svojich predstáv? Toto je menším deťom priveľmi vzdialené. Deti v CŠ sú dotované múdrosťou Cirkvi a doslova Božou milosťou, majú dôvernejší a čistejší vzťah k autoritám, sú motivovanejšie prijímať a otvárať sa. Z ich rešpektu k Dobru, čo nás všetkých prevyšuje, pramení ochota snažiť sa, namáhať sa a nasledovať svojich učiteľov a rodičov. Oslobodenie od prílišného tlaku na sebapresadenie prináša krásny paradox – takéto deti potom vo väčšom pokoji dosahujú úspechy už na tomto svete.
    Slabinou CŠ je ich ma-teriálne zabezpečenie a finančná podpora. Štátne ZŠ dnes dostávajú od svojich zria-ďovateľov významné dotácie napr. na výmenu okien, rekon-štrukciu budov a pod. CŠ také-to peniaze od obcí nedostanú a, naopak, často ešte platia nájom za prenajaté priestory. Napriek tomu a najmä vďaka podpore rodičov sa aj CŠ darí udržiavať potrebný štandard vo vybavení školy – ale toto je naša slabá stránka – vo fasá-dach školských budov prehrá-vame.
Dozvedeli sme sa tiež o prípadoch, keď absolventi CŠ boli presýtení „cirkevné-ho“ prostredia, keď už v ná-boženských symboloch ne-nachádzali obsah. A zasa naopak, o zážitku, keď ešte dieťa nepochádzalo z kresťanského prostredia a za svoj objavený veľmi in-tenzívny vzťah k Bohu vďačí práve škole a v súčasnosti už do kostola chodí okrem otca celá rodina. Dá sa povedať, ktorý z týchto dvoch prípa-dov je častejší, prípadne pravdepodobnejší? Sú aj iné „riziká“?
My si v našej CŠ uvedomujeme toto riziko – vystihli ste ho presne. Preto sa snažíme nemoralizovať žiakov a kresťanstvo, žiť z princípu, a nie zo „zákona“. Chcete konkrétny príklad? V strede týždňa máme od 8.00 do 8.45 svätú omšu pre našu školu. Je to sviatostne vyvýšené miesto a čas. Nevstupujeme na pôdu „horiaceho kríka“ násilne a v neslobode. Všetci žiaci sú na sv. omšu „len“ pozvaní. Menší žiaci 1. stupňa a 5. ročníka nás prirodzene a veľmi radi nasledujú, bez zaváhania, a každý žiak od 6. ročníka počnúc, ktorý by sa z akéhokoľvek dôvodu nechcel zúčastniť na sv. omši, sa na nej bez vysvetľovania a zdôvodňovania nemusí zúčastniť. Stačí, ak nám rodič napíše jednoduchú informáciu: moje dieťa dnes nepríde na sv. omšu – a je to bez otázok vybavené (informáciu potrebujeme kvôli bezpečnosti detí – aby sa bez vedomia rodičov a školy v tom čase niekde nezatúlali).
CŠ sa čoraz viac otvá-rajú aj rodinám, ktoré vlastne nemajú vieru a Bohu dajú „len“ šancu. Uvedomujúc si zodpo-vednosť pred Bohom a rodičmi zverených detí, snažíme sa nevzďaľovať deti od nádeje spásy presýtenosťou a neprimeraným očakávaním. Dnes už deti neohrozuje nejaké „farizejské svätuškárstvo“ a nikto sa nepohorší, ak dieťa nájde odvahu, otvorí si srdce a vyzná, že nedokáže uveriť v Boha... Iba z pravdy prichá-dza nádej...
Deti od nás počujú, že Boh miluje všetkých ľudí, rov-nako veriacich i neveriacich, a veriaci neznamená automa-ticky lepší človek než neveriaci. Nádejam sa, že obsah a pointu kresťanstva nebudú naši žiaci a učitelia hľadať v náboženských symboloch, ale stretnú ju veľmi konkrétne vo svojom živote tak, ako to Ježiš Kristus stále robí, a je jedno, či si to dieťa uvedomí dnes alebo až o pár rokov...

Pomáha vám osobne na ces-te k Bohu pôsobenie na CŠ?   
Na miesto riaditeľa na-šej CŠ má náhle „povolal“ predchádzajúci správca farnosti v Karlovej Vsi, P. Witold OF-MConv. Prekvapilo ma to, ale neváhal som. Som veľmi vďač-ný cirkvi za možnosť osobnej formácie i prostredníctvom Ne-okatechumenátnej cesty (P. Witold bol presbyter jedného jej spoločenstva). Nechcem žiť kresťanstvo extenzívne, akoby len vychádzať z „reálneho“ sve-ta na výlet do kostola a cirkvi. Túžim žiť život v jednote a plnosti (rovnako doma, v práci i na ulici). A škola a CŠ sú skvelý a úžasný priestor – je to opak skleníka – je to ako plavba po otvorenom mori – nie skrytý záliv anonymného preží-vania nádeje z viery – ale reál-ne dobrodružstvo slobodného života s Kristom. Človek sa nemôže skryť (ako Adam po páde :), ale naopak, je vo svetle a vidno ho.
    Vrátim sa k vašej prvej otázke – či je Boh viac prítom-ný v cirkevných školách? Ve-rím, že Boh je prítomný všade, problém je, že on nie je násilný dobyvateľ – prichádza a čaká, hľadá cestu, chce spasiť kaž-dého človeka, dať sa spoznať, otázka je len, či mu otvoríme, či ho hľadáme. Je zrejmé, že cir-kevná škola sa viac otvára a pozýva Pána Ježiša Krista. Ale aby bolo dokonané, musí Ježiš vstúpiť do jednotlivého srdca človeka, nech sa ten na-chádza kdekoľvek, v akejkoľ-vek škole. Či prijmeme Ježiša do svojho srdca a života, je na každom z nás, to za nás „nevy-baví“ ani cirkevná škola, ani žiaden kňaz.
Nedávno som bol na stretnutí niekoľkých neokatechumenátnych spoločenstiev, bolo tam jedno spoločenstvo nádherných, prevažne mladých ľudí, detí, rodičov zo starších spoločenstiev. Títo mládežníci priam žiarili, bolo úžasné vnímať ich energiu, krásu vnútornú i vonkajšiu, radosť zo života, úprimnosť, jednoduchosť, priateľstvo (s Kristom) i navzájom... Rástli spolu s Ježišom, nikde som ešte nevidel také zdravé a dobré ovocie. To je to, na čom sa snažím pracovať, aby CŠ bola záhradou, nie oplotenou drôtom prikázaní, ale obklopená múdrosťou lásky, vernosťou pravde a Božou trpezlivosťou a dôverou. Teším sa na ovocie, som vďačný, že môžem vidieť, ako rastie.

Úprimne ďakujem za vaše myš-lienky a prajem vám, aby vše-tci, ktorí prídu do kontaktu s vašou školou, pocítili v sebe túžbu napredovať nielen vo vzdelávaní, ale najmä v hľadaní Božej múdrosti.

Marcela Hlubíková