Človek nie je ostrov...

alebo... Aj hranice vedia byť užitočné

   My si to celkom predstaviť nevieme. Sme vnútrozemská krajina a mnohí z nás vo svojom živote nevideli ani more, nieto aby vnímali, že voda je okolo celej našej krajiny. Hranice nášho štátu sú zároveň hranicami iných krajín. A tak sa najmä na územiach pohraničných stále učíme žiť s inými...

   Dnes však už hranice problémom nie sú. Môžeme voľne cestovať, prekonávať vzdialenosti a v podstate za pár desiatok minút sa vieme bez problémov presunúť o niekoľko sto kilometrov. Ak chceme, a to je to najdôležitejšie, vieme prekonať všetky hranice a poznávať starobylé mestá či oddýchnuť si pri mori.

   Náš život však nie je o geografii. Je v prvom rade o vzťahoch. Je o komunikácii a ako je pre fungovanie nášho tela potrebné jedlo, tak je pre fungovanie našej duše potrebná komunikácia. Je nevyhnutná na to, aby sme mali naplnené svoje duševné potreby.

   Aj vo vzťahoch a v komunikácii sa môžu vyskytnúť isté hranice. Tieto hranice môžu byť prospešné, alebo zas, na druhej strane, môžu brániť našej komunikácii s druhými. Hranice sami o sebe však problémom nie sú, ba je dokonca prirodzené, že nejaké hranice jestvujú. Veď nie s každým si rozumieme rovnako, nie ku každému sme rovnako naklonení. Je však dôležité, aby sme – podobne ako keď chceme cestovať za poznávaním či za oddychom – chceli tieto hranice prekonávať. Treba si vytvoriť akýsi „vzťahový schengen“, aby mal ktokoľvek pri komunikácii s nami voľný pohyb slov, replík a pocitov.

   A tu prichádzame k samotného problému. Tak ako Slovensko nie je ostrov, ale vnútrozemský štát so svojimi hranicami, ktoré mu však – pri tom priaznivom pohľade – slúžia aj na komunikáciu so susedmi a poznávanie ďalších národov a kultúr, ani žiadny človek nie je ostrov, okolo ktorého by nebolo nič, iba voda. Len ak si uvedomíme, že okolo nás a pri nás sú ostatní ľudia, môžeme – napriek hraniciam, ktoré prirodzene okolo seba máme – s druhými komunikovať.

   Prekonať svoje hranice však často býva veľmi náročné. Naše zranenia, bloky či hanblivosť nám bránia vyjsť zo seba a pustiť sa „diaľnicou komunikácie“ a otvoriť sa iným. Pomocou pre komunikáciu medziľudskú je komunikácia „nadľudská“, čiže komunikácia človeka s Bohom. Medzi nami a Bohom je tiež veľká hranica, no Boh ju prekonal tým, že sa stal človekom a prekonáva ju neustále prejavmi svojej lásky k nám.

 

   Keď teda budeme chcieť prekonávať svoje hranice voči blížnym, no bude nám v tom niečo brániť, spomeňme si, ako hranice voči nám prekonáva Boh. Stane sa, že nielen prekonáme hranice voči druhým, ale prekonáme aj blok či hanblivosť voči samému Bohu.

Dušan Rončák