Mám dôvod na radosť

   Viete odpovedať do pár sekúnd na to, čo vás dnes potešilo? Sústreďujete sa v živote viac na pozitívne zážitky alebo na problémy? Kedy ste videli niekoho sa od srdca smiať? Kedy naposledy ste sa smiali takto vy sami? Myslíte, že to mali ľudia kedysi jednoduchšie? Zoberme si taký stredovek, feudalizmus, vojnové časy, povojnové časy, komunizmus – mali ľudia minulosti viac dôvodov na radosť? Osobne si myslím, že vonkajšie okolnosti boli vtedy náročnejšie, ale zároveň súhlasím, že teraz to máme tiež náročné. Len tak na okraj – v našej krajine nás v súčasnosti za vyznávanie Krista nikto nekrižuje, nehádže levom, nezatvára do pracovných táborov, nemučí, nestrieľa...

   Môže byť radostný človek bez pevného zdravia, bez finančného zabezpečenia, bez blízkych ľudí, bez práce, ktorá ho baví, bez...? Radosť ako postoj srdca vychádza z vnútra človeka, do istej miery ju ovplyvňujú vonkajšie okolnosti, avšak závisí hlavne od vnútorného postoja, hodnôt, od toho, čomu verím...

   Má teda kresťan dnešnej doby dôvod na radosť?

   Pápež František nám hovorí: „Kresťanská radosť nie je len jednoduchou zábavou, nie je prchavou radosťou; kresťanská radosť je darom, darom Ducha Svätého. Znamená mať srdce vždy radostné, pretože Pán zvíťazil, Pán kraľuje, Pán je po pravici Otca, Pán sa na mňa pozrel a poslal ma a dal mi svoju milosť a urobil ma synom Otca... Toto je kresťanská radosť. Kresťan žije v radosti.“

   Čo to pre mňa znamená? Ak verím, že môj život je pevne v rukách Boha – dobrého a láskavého Otca, že On vie, aj keď ja neviem, že On vidí, aj keď ja nevidím, mám istotu, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“. Keď viem a vnímam, že Boh ma miluje a ja milujem jeho, prináša to do môjho života postoj:

vďaky – za život, vieru , vykúpenie, manželstvo, priateľstvo, všetky materiálne dobrá;

pokoja – všetko je v Božej réžii, veci sa mi nedejú náhodne;

radosti – navonok viditeľnej, ale aj vnútornej a tichej, aj v chorobe a iných nepriaznivých okolnostiach.

   Tieto postoje prechádzajú celou bytosťou – rozumom, vôľou, emóciami. A mali by „vyvierať“ aj navonok. Mali by ich zažívať ľudia okolo mňa v rodine, v práci, v spoločenstve, v susedstve, v autobuse...

   Stačí urobiť niečo jednoduché – usmiať sa, povzbudiť, pomôcť, podržať dvere, prihovoriť sa...

   Čítala som peknú myšlienku: „Na to, aby sme druhému pomohli, nemusíme byť mocní, nemusíme byť bohatí, nemusíme mať tituly, vzdelanie a výcvik, jediné, čo musíme, je milovať a chcieť.“ S touto myšlienkou by sa dalo polemizovať, lebo často skutočne nemám silu, financie, vedomosti ani výcvik na to, čo vnímam, že by ľudia potrebovali. No kde je vôľa, tam je cesta, takže možno súhlasiť, ak chceš pomôcť, pomôžeš. Myslím, že hlavne cez ochotu, záujem a praktickú pomoc druhí spoznajú moju „kresťanskú radosť“.

Eva Nipčová