Smej sa, duša moja

Prostredie slovenského šoubiznisu nepripomína vždy krištáľovo čistú vodu. Pre mladých umelcov môže byť náročné v ňom obstáť a nestratiť pritom svoju tvár a charakter. Speváčka Sima Martausová sa v ňom pohybuje s ľahkosťou a to pritom často spieva o Bohu a o hodnotách, ktoré inak nie sú veľmi populárne. Porozprávali sme sa s ňou o jej osobnom i pracovnom živote, túžbach, inšpiráciách a naplnených snoch.

 

Sima, tvoju dráhu po „hudobnom nebi“ odštartovala výhra v súťaži Gospel talent. Pieseň Nádherný Svätý, s ktorou si zabodovala, pôsobí veľmi zrelo. Môžeš nám priblížiť udalosti, ktoré ťa formovali predtým, než si sa stala známou na verejnosti?

To, že vôbec viem skladať vlastné piesne vnímam ako dar od Boha, po ktorom som veľmi túžila a On mi ho dal. Neviem povedať, čo ma formovalo a ako to celé prišlo, viem len, že vždy som obdivovala, keď niekto vedel zložiť vlastnú pieseň a v kútiku srdca som túžila robiť hudbu aj ja. Predtým, ako som začala tvoriť, som sa venovala úplne niečomu inému.

 

Čo si študovala? Podporovala ťa tvoja rodina v rozhodnutí stať sa speváčkou?

Strednú školu som vyštudovala priemyslovku a vysokú Divadelné umenie v Banskej Bystrici.

Moji rodičia by ma podporovali v hocijakom povolaní. Samozrejme, tešia sa, že ma moja práca zároveň aj baví a je to aj môj koníček, no zároveň viem, že by sa rovnako tešili a podporovali ma, aj keby som nespievala. Ani pre mňa, ani pre nich moje povolanie nie je na prvom mieste.

 

Texty si píšeš sama, sama si hráš aj na gitaru, s ktorou si vraj začala až v dvadsiatich rokoch. Máš pocit, že tieto talenty boli v tebe vždy kdesi ukryté a zrazu sa „zjavili“ alebo nebadane rástli?

Umenie ako také ma bavilo vždy, tak je možné, že niekde vo mne bolo niečo skryté, ale von to začalo vychádzať naozaj až v tej dvadsiatke, keď som začala študovať na vysokej škole.

 

Po presťahovaní do Bratislavy si sa skontaktovala s Jozefom Šebom a veci nabrali rýchly spád. Muselo to byť dosť turbulentné obdobie…

Práveže to bolo všetko veľmi prirodzené a normálne. Nezažívala som nijaké turbulentné obdobie. Prišla som do Bratislavy, moje srdce túžilo robiť hudbu, tak som sa len tak skúsila ozvať manažérovi Jožkovi Šebovi, ktorý, keď si vypočul piesne, rozhodol sa, že to spolu skúsime. Zoznámil ma aj s mojou kapelou – Maťko Zajko, Maťko Gašpar, Maťko Wittgruber, Igor Ajdži Sabo a Pišta Lengyel – so skvelými ľuďmi a hudobníkmi, s ktorými hrávame už pomaly štyri roky.

 

Pôsobíš veľmi prirodzene, tvoj prejav aj tvoje texty ľudí oslovujú. Kde čerpáš inšpiráciu?

Môj vlastný život, moje prežívanie, viera, príroda, blízki ľudia... to všetko je mi inšpiráciou pri tvorbe. Väčšinou to prichádza samo a pieseň je na svete a ja ani neviem, ako sa to stalo.

 

Ako reaguje publikum? Známe sú tvoje historky o slivovici, či koláčoch, ktorými ťa občas počastujú fanúšikovia.

Mám skvelých fanúšikov, ktorých vnímam ako takú svoju malú rodinku. Je pravda, že mi niekedy niekto prinesie aj nejaký darček a veľmi sa z toho teším, no najväčším darom sú pre mňa oni sami. Ľudia, ktorí prichádzajú na naše koncerty, pre nás nie sú samozrejmosťou. Fanúšikovia, ktorí nás podporujú, s ktorými sa delím o svoje piesne – sú pre mňa veľmi vzácni.

 

Vydala si už štyri albumy. Môžeš nám ich predstaviť bližšie? Ako si sa v priebehu rokov zmenila? Odráža sa to aj v štýle tvojej hudby, v textoch?

To by možno mali skôr posúdiť iní ako ja. Určite rokmi dospievam (ako každý) a možno sa to nejakým spôsobom aj odrazilo v textoch. Prvý album „Vyzliecť si človeka“ bol trošku v inom štýle (pop-rock) a ostatné tri už sú viac folkové. A možno ešte jedna zmena, ktorú som si všimla teraz, keď tak na tie albumy pozerám – v poslednom albume „Smej sa, duša moja“ nie je na obale moja fotka, ale sú tam makovice ☺.

 

Akú hudbu počúvaš a aké knihy čítaš? 

Mám rada Norah Jones, Johna Mayera, Tomáša Klusa, Coldplay, Piano Guys, Hillsong, Matea... počúvam rôznu hudbu.

Na čítanie kníh až tak veľmi nie som, ale keď si niečo prečítam, tak je to väčšinou niečo „do života“. Mám veľmi rada knihy od Joyce Meyer alebo od Johna Powella SJ. Alebo mám rada aj také knihy, kde nie je žiaden text a sú tam obrázky rôznych hôr a štítov, ktoré si môžem len tak pozerať a kochať sa ☺.

 

Si veriaca speváčka a Boh je v tvojich piesňach často prítomný či už výslovne alebo nepriamo. Ktorá je tvoja najobľúbenejšia stať z Biblie, ktorú časť si nalistuješ, keď potrebuješ povzbudenie?

Vždy je to niečo iné, ale asi taká najobľúbenejšia veta z Biblie je: „Hľadaj radosť v Pánovi a dá Ti, po čom túži Tvoje srdce.“

Alebo sa mi ešte páči veta, že „Božie cesty sú nad našimi,“ vtedy si vždy uvedomím, že nech tu na zemi a v mojom živote veci a udalosti vyzerajú akokoľvek, všetko je v Jeho rukách a všetko sa deje pre dobro mojej duše.

 

Kedy sa cítiš najlepšie?

Keď som šťastná a vďačná – tak hocikedy☺. Je mi dobre v prírode, na horách, ale aj v meste na kávičke – s blízkymi ľuďmi, ktorých mám rada.

 

Prezraď nám ešte, aké máš plány do budúcnosti.

Na jeseň/zimu chystáme turné s dievčenským speváckym zborom Slovenského rozhlasu, tak sa naň pomaly začíname pripravovať. Zároveň sa teším, že si počas voľných dní, ktoré teraz mám, nájdem čas aj na hory, turistiku a všetko, čo mám rada.

 

Za rozhovor ďakuje

Zdenka Šujanová