Tresty a odmeny vo výchove – slepá ulička

Čo nás to vlastne vychováva?

    Veľa sme počuli, čítali, zdieľali s priateľmi – rodičmi. Existujú minimálne dva rôzne pohľady, jeden vraví tresty a odmeny áno, druhý nie.

    Nasledujúci názor vychádza z individuálnej psychológie Alfréda Adlera, ktorým sa inšpirovala aj RNDr. Martina Vagačová, lektorka kurzov efektívneho rodičovstva. Citujem aj PhDr. Moniku Naďovú, PhD. – psychoterapeutku z Likavky pri Ružomberku.

    Trest je fyzicky a psychicky cielená snaha vyvolať u dieťaťa negatívne pocity na zabránenie nedobrého správania. Vyvoláme však pocity zastrašenia, krivdy, strachu, nespravodlivosti a v konečnom dôsledku sa dieťa nezmení. Zareaguje sebaobranne – použije svoje zbrane na prežitie. Ktoré sú to? Poznáte/-me ich z vlastnej praxe. Jednou z nich je napr. klamstvo.

    Odmena je „sladký trest“ – čiže to isté čo trest, len obalené v cukre. Ňou učíme totiž dieťa mylnému faktu, že lásku a prijatie si musí zaslúžiť svojím výkonom. Výkon je nebezpečná kategória, no dnes sa najviac oceňuje a pritom je to slepá ulička. Lebo raz každý narazí na svoj limit, kedy nedokáže podať rovnaký či očakávaný výkon a tým sa mu už nedostane pochvaly. Budovať závislosť na pochvale je nesprávna cesta. Lebo ak raz nedosiahneme istý výkon, máme pocit, že dotyčná osoba, napr. mama, otec, šéf, učiteľka mi neveria a ja nie som hodnotný/-á. Nemáme sa stať závislí na pochvale za zásluhy. Namiesto pochvaly potrebujeme – deti i dospelí – povzbudenie. Pretože lásku a prijatie si nemôžeme zaslúžiť, tie skrátka potrebujeme a musíme dostať, aby sme prežili a aby sme sa rozvíjali zdravo! K slovám pochvaly, tzv. pozitívnym hodnoteniam patrí napr.: „Si milý. Si dobrá. Si taký zlatý. ...“ Občas si týmito vyjadreniami kupujeme jeho/jej lásku alebo dobré správanie. Majú v sebe manipulatívny potenciál. Ani pozitívne slová (samozrejme o to viac negatívne) nebudujú v človeku, v dieťati vnútornú motiváciu. Pochvala je zneisťujúca práve pre svoju povahu zameranosti na výkon, ktorý je v živote premenlivý. Je absolútne dôležité, čo deťom hovoríme. Slová povzbudenia, kedy sa zameriavame na snahu, talenty, potenciál dieťaťa budujú jeho identitu, t. j. kým je.

    Príklady slov povzbudenia bez hodnotenia:

Verím ti.

Máš na to.

Je to ťažké, ale stavím sa, že na to prídeš.

Ďakujem ti, že si tu so mnou zostal, aj keď sa cítiš zle.

Spoločne to dokážeme.

Už máš polovicu úlohy hotovú a pritom je len 16 hodín.

Tvrdo si pracoval.

Ide ti to.

Podarilo sa ti to. 

Zvládol si to.

Nevzdal si sa, kým si na to neprišiel.

Zdá sa mi, že si nad tým poriadne premýšľal. 

Vďaka, to bola veľká pomoc.

To bolo od teba milé.

Vážim si, že ... (že si upratal kuchyňu)

Máš talent na ... (pečenie)

To je ale nápad!

To zlé sa raz skončí.

 

    Celé je to o vytvorení spojenia s dieťaťom: dieťa sa musí cítiť s nami v spojení, t. j. my rodičia musíme vybudovať pocit spolupatričnosti. A tá sa odzrkadlí napr. aj na jeho ochote upratať si izbu. Ak ono uprace len preto, aby som mu „nehubovala“ (jak sa do hory volá, tak sa z hory ozýva) alebo aby dostalo odmenu (TV, tablet, mobil, sladkosť a pod.), je to slepá ulička. Ak však uprace preto, lebo mne chce uľahčiť deň, moje povinnosti, nikto sa nepotkne na rozhádzaných hračkách – čiže cíti spoluzodpovednosť a rád ma vidí spokojnú, je to dobrý signál vzájomného pochopenia a rešpektu. Preto to ja ako mama ocením: „Ďakujem, veľmi si mi uľahčila deň, pomohlo mi to.“ Pre deti je dôležité (a asi aj pre dospelých ), aký má ich činnosť dopad, význam a čo pri tej činnosti zažili. Deti často zmení až emocionálny zážitok.

    Situácia z môjho života: raz sa dievčenská návšteva s mojimi synmi spontánne dohodla, že u nás upracú v rámci hry chalanskú detskú izbu. Skoro som odpadla. Žasla som nad ich radosťou a húževnatosťou. Potom to zopakovali u nich doma. Občas sa „hecnú“ a spolu povysávajú naše a ich auto. O čo ide? O motiváciu, o zábavu, o spoločnú činnosť so silným zážitkom.

    My máme pod vplyvom výchovy našich rodičov tendenciu stále hodnotiť, dokonca aj počas hry. Hra je činnosť, úžasne oslobodzujúca od vnútorného napätia a úzkostlivosti, čo sú javy, ktoré aj nás dospelých veľmi utláčajú. Pri hre nechajme dieťa samé regulovať si postup, pravidlá, vývoj hry, nehodnoťme, neopravujme! (Samozrejme, ak dochádza k ubližovaniu sebe či iným, láskavo, ale jasne dáme hranice.) Len komentujme oznamovacími vetami, čo vidíme dieťa robiť. Ide o tieto kroky: pristavím sa, pozerám sa, pozorujem, nadviažem spojenie, vcítim sa do aktivity, čo dieťa robí, získam očný kontakt, vypočujem si, časť s ním prežijem. Lebo len to, čo spolu s deťmi prežijeme, ich pozitívne vychováva. Dôležitá je „cesta“, počas ktorej spolu niečo zažijeme, niekoho stretneme a toto nás zmení. Koncentrácia na výkon nás vedie len ku (seba)kritike. Preto potrebujeme byť zameraní na celé dieťa, nie na problém, inak dieťa vnútorne stratíme. Psychológ Gary Landreth tvrdí: „Fakty nehovoria veľa o dieťati. Každý je dôležitejší než fakty o ňom.“ Čo v našej praxi znamená napr. aj to, že dieťa je iné než jeho známky v škole či poznámky v žiackej knižke. Ďalej vraví: „Nikto sa nezmení, ak nebude prijatý.“ Teda, milí rodičia, aj milá Alenka Ješková, bezpodmienečné prijatie, dôvera, bezpečie, istota, podpora, odvaha, spojenie, rešpekt, spoločná zábava.

    Totiž naše výchovné pôsobenie na dieťa a reakcie odrážajú našu vieru, naše hodnoty, naše minulé zranenia a vlastne nás prezrádzajú, kde sme slabí, kde sme sami neistí, kde máme strach. Najmä v puberte našich detí sa dotýkame našej viery, nastavenia, hodnôt, princípov, vychádzajú na povrch naše postoje a neistoty. Celé to zlyháva na našom strachu. Na strachu, že to na prvýkrát spadne – že ich zle vychováme. Preto treba čím skôr začať s naším uzdravovaním. Pretože v najťažších situáciách potrebujeme prejaviť dieťaťu vieru v neho, dôveru. Ak sa nám podarí deti oceňovať, podporovať a nebudeme upozorňovať neustále so strachom zo zlého vychovania na ich povahové nedostatky či neschopnosti, vyrastú z nich raz plnohodnotné bytosti.

    Namiesto hodnotenia, kritizovania a nálepkovania by sme mohli deťom klásť otázky typu: „Ako by si to chcel mať ty? Čo by si túžil? Chceš mi touto poznámkou niečo povedať? Ako sa to v škole odohralo? Ako si sa cítil, keď ...“ Snažíme sa pozerať na udalosť jeho očami, aby sme pochopili, čo sa v ňom odohráva, a vyhýbame sa moralizovaniu a hodnoteniu. Jemne vedieme dieťa k tomu, aby samé porozumelo vzniknutej aj zlej situácii, našlo riešenia a odpoveď, ako čosi bude robiť zajtra, možno inak. Inými slovami, dbáme o láskavú atmosféru. Aj tým, že mu priznáme právo na bolesť, smútok i hnev. Ale ak treba, zadáme hranice – odkiaľ pokiaľ smie ísť.

    Pre mňa bol úžasný pokrok, keď som dospela pri x-tom rozliatí mlieka na stôl k pokojnému konštatovaniu: „To sa stáva.“ A syn si sám bez poníženia a stresu stôl utrel a šlo sa ďalej. Oslobodzujúce je zistenie, že nie som sama zodpovedná za radosť a šťastie mojich detí, že aj oni sa rozhodujú na základe svojej povahy, vôle, že väčší je Boh – tvorca šťastia, že som len hostiteľkou a človekom, ktorý má bezpečne sprevádzať životom tohto malého, mladého, mne zvereného človiečika, pričom stále verím, že prišiel na svet naplniť svoj potenciál, je Bohom predurčený na zdar, a preto má byť len milovaný. 

    Viac nájdete na: www.efektivne-rodicovstvo.sk

Alena Ješková