O banánoch, živej krajine a zodpovednosti...

    Keď riešime svoju vieru, prípadne si spytujeme svedomie, málokedy si kladieme otázky typu: Kúpila som si tento mesiac banán? Pozrela som si zloženie čokolády, ktorú som pred chvíľou jedla? Odkiaľ pochádza mäso v našom nedeľnom obede? Kam som vyhodila „PETku“ od minerálky? Pripadá nám, že tieto otázky s naším náboženstvom či s Bohom nemajú nič spoločné. Máme pocit, že ich riešia len „tí zelení“, alebo že naše zahryznutie do čokoládového keksíka je vlastne úplne neškodná záležitosť, ktorá okrem ručičky na váhe nikoho a nič neovplyvní. Môj článok nemá za cieľ vás zdeprimovať ani primäť k životu v absolútnej askéze. Rada by som ním len navodila pár námetov na premýšľanie o tom, ako a komu všetkému naše hoci aj banálne denno-denné rozhodnutia ovplyvnia život. A inšpirovala na meditáciu nad slovami „potrebujem“ a „chcem“, ktorá nám môže pomôcť posunúť naše rozhodnutia trochu bližšie k vôli Pánovej...

    Keď som sa nad tým zamyslela ja, zistila som, ako veľa je v mojom živote tých „chcem“ (hoci si namýšľam, že to „potrebujem“), pričom vlastne ani netuším, čo spôsobia. A ako sa výstižne vraví: „Z cudzieho krv netečie“... Na druhej strane – veľmi veľa vecí sama vlastnou vôľou dokážem zmeniť tak, že to môj život vlastne ani veľmi neovplyvní a pritom to výrazne ovplyvní život iných...

    Možno raz, keď budeme stáť pred posledným súdom, padne aj otázka: „Ako si sa staral o poklad, ktorý som ti zveril – o Zem?“ a potom bude nasledovať: „Koľkým ľuďom si spôsobil smrť či ťažké ublíženie na zdraví?“ Premýšľame... vždy sme dbali o poriadok vo svojom okolí, smeti hádzali do koša, netrhali kvety a nepoškodzovali stromy, presne, ako to po nás chceli ceduľky už pár desaťročí umiestnené v prírode. Nikoho sme nezbili či dokonca nezabili!!! Prečo teda tieto otázky od Vševediaceho? Život však nie je čiernobiely a náš svet nie je len naše bezprostredné okolie. Keď kedysi človek zjedol chlieb, všetky suroviny naňho pravdepodobne dorobil on alebo ľudia, ktorých dobre poznal. Dnes je to iné. To, čo jeme, čo si obliekame, čo používame... ovplyvňuje často ľudí na druhom konci sveta. A, žiaľ, mnohokrát veľmi negatívne. A mimochodom, náš vplyv na prírodu, o ktorom sa už hovorí tak veľa, že to často púšťame jedným uchom dnu a druhým von, môže mať napokon ničivý dopad aj na nás samých...

 

    Najprv si, prosím, spolu so mnou predstavte reálnu ženu – Ritu, možno vašu rovesníčku. Má štyri deti. Teda štyri živé. O jedno prišla predčasne, jedno umrelo po pôrode, ďalšie preto, lebo nemala peniaze na lieky. Zo zvyšných štyroch sú dve ťažko postihnuté. Ďalšie dve síce tiež nie sú úplne zdravé, ale našťastie to nie je nič, čo by im bránilo spolu s mamou pracovať na plantáži, a tak trochu vypomôcť rodine. Manžel umrel minulý rok na neidentifikované zdravotné problémy. Škoda. Syn Marco mal šancu, že predsa pôjde aspoň na niekoľko hodín do školy. Je to síce pár kilometrov pešo, ale mal by aspoň nejakú nádej na lepší život... Teraz však musí pomáhať mame uživiť rodinu. Takto príjem vydá aspoň na trochu ryže denne pre všetkých. Snáď Marca a jeho mladšiu sestru Gloriu nezabijú pesticídy, a ak prežijú aj 12-hodinové šichty, tak sa časom Rita bude môcť tešiť z vnúčat. Teda ak bude ešte medzi živými aj ona. Rita nie je sama, Sú tam desiatky mužov, žien, detí. Kedysi sa chceli proti neľudským pracovným podmienkam brániť. Lenže zahraničná spoločnosť, pre ktorú pracujú, spravuje liečebné zariadenie, v ktorom liečia ich deti. Pohrozili, že ho zatvoria... A tak ľudia-novodobí otroci mlčia a život ide ďalej... A okolo otrávená krajina, zem, voda, vzduch...

 

    Mená sú vymyslené, no príbeh je až príliš reálny. Takto dnes žijú tisíce ľudí v mnohých krajinách, akurát plodiny na plantážach sa líšia. Ich príbehy spája, že sa dejú preto, aby sme si my mohli kúpiť lacnejšie niečo pre naše potešenie... Zamyslite sa, prosím, spolu so mnou, nad Ritiným príbehom a tým, akú úlohu v ňom zohrávame. A akú by sme mohli, keby sme niečo vo svojom živote zmenili. Niekedy už aj obyčajná malá zmena spraví pre niekoho veľmi veľa.

    Na ilustráciu pridávam 3 príklady surovín, o ktorých je známy ich kontroverzný pôvod a negatívny dopad na ľudí aj prírodu.

 

    V roku 2015 otriasla svetom správa o jednej z najväčších ekologických katastrof za posledné desaťročia: „Indonézia je v plameňoch!“ Vypaľovanie kvôli zisku pôdy na palmové plantáže sa vymklo spod kontroly. Celé hektáre tropických ostrovov horeli, hynuli zvieratá, ľudia prichádzali o domovy a dusili sa v dyme... Palmový tuk je už dnes takmer všade (polovica potravín, kozmetika, krmivá, palivá...). Intenzívne pestovanie palmy olejovej je jednou z najväčších príčin ničenia tropických pralesov kvôli pôde. Prirátajme škodlivé pesticídy, herbicídy, hnojivá... Častými praktikami sú vyvlastňovanie, kruté vyháňanie, prenasledovanie, fyzické ubližovanie miestnym majiteľom pôdy, vrátane vrážd. Naše čokoládky a iné pochutiny stoja našu planétu veľkú časť „pľúc“, mnohých ľudí domov, zdravie, život... (Potrebujeme to alebo chceme?)

    Len tak mimochodom, podľa viacerých zdrojov je palmový tuk jeden z najnezdravších tukov (ale – je lacný).

 

    Cenou za naše lacné banány je vykorisťovanie obyvateľstva v krajine pôvodu a drancovanie prírody. Kvôli banánovým plantážam padajú hektáre vzácnych dažďových pralesov. Na plantáže sú sypané enormné množstvá nebezpečných chemikálií, ktoré otravujú životné prostredie aj ľudí, ktorí nemajú dovolené prerušiť prácu a na plantážach pracujú bez ochranných odevov. 10 – 12 hodín denne, 6 dní v týždni. Aj deti. Za „mzdu“ ledva zaplatia jedlo, oblečenie či nebodaj školné. Vďaka chemikáliám sa v oblastí rodí množstvo ťažko postihnutých detí, ak sa teda vôbec narodia a prežijú. Mne akosi prestali chutiť banány...

 

    Čo by to bola za oslava bez kvetov? Žiaľ, tie z kvetinárstva sú mnohé vykúpené veľmi draho. Väčšina je totiž pestovaná v krajinách tretieho sveta. Problémom je opäť odlesňovanie, ale i závlaha – v častiach sveta, kde je problém s vodou, pre nás pestujú a zavlažujú kvetiny, kým miestni nemajú vodu na pitie a pôdu na pestovanie potravín. Otrávenie krajiny chemikáliami je pravdaže súčasťou (vrátane takých, ktoré boli v Európe kvôli nebezpečnosti zakázané). A znova – tí, ktorí pre nás tie kvety pestujú, nie sú ani len vybavení ochrannými odevmi. Prirátajme opäť prácu tisícov detí. (Smutným paradoxom je, že kým u nás sú slová muž, žena a kvety neodmysliteľne spojené s romantikou, na plantážach pracujú najmä ženy a podľa zistení okolo polovica zažila v práci nejaký druh sexuálneho obťažovania, vrátane znásilnení.) Viete čo? Mne aj lepšie padne, ak manžel namiesto kytice kvetov umyje riad. :-) Alebo kvetinky zo záhrady, to je nádhera!

 

    Dala by sa napísať celá kniha takýchto príkladov. Na to však nie je priestor. Vybrala som zámerne také, ktoré sú vhodnou ilustráciou problému a zároveň sa netýkajú vecí, ktoré pre svoj život nevyhnutne potrebujeme alebo ich nedokážeme nahradiť.

    Verím, že v dnešnej dobe nie je ťažké dostať sa k bližším informáciám, odkiaľ pochádzajú veci, ktoré spotrebúvame, a čo všetko sa dá spraviť pre zodpovednejší život. Ak máte chuť urobiť niečo pre svojich blížnych (ale aj vašu planétu), preskúmajte, prosím, pôvod vecí, ktoré „chcete“ a až tak nepotrebujete... Najdôležitejšie je uvedomiť si, že naše každodenné rozhodnutia majú reálny vplyv nielen na nás samých, a preto stojí za to pohnúť rozumom i samým sebou. Ako? Môžeme si prečítať tento článok, zhroziť sa, obrátiť list a život pobeží ďalej. My nič neuvidíme, ale na opačnej strane sveta budú živoriť a umierať ľudia a Zem bude na tom stále horšie a horšie.

    Možno si poviete: Čo zmôžem ako jeden jediný človek? Keby ste vedeli, že vaše zahryznutie do nejakej potraviny stlačí spúšť, ktorá na inom konci sveta zabije dieťa, zahryzli by ste? Znie to príliš uletene? Áno, je pravda, že tú pomyselnú spúšť stláčame s davom iných... Môjmu manželovi raz napadol zaujímavý príklad: Keby ste sa ocitli v dave, ktorý niekoho kameňuje a bolo by pre vás pohodlnejšie hodiť doňho kameň ako ho pustiť na zem, hodili by ste? Bolo by pre vás ospravedlnením, že to spravili ostatní alebo že vy sami ho aj tak nezachránite? V tomto prípade tých ľudí a zničenú krajinu nevidíme priamo pred očami, no našu zodpovednosť to neznižuje. „Hádžeme kameň.“

    Iste, poviete si: no ale čo mám kupovať, keď sa to týka takmer všetkého, čo používam? V dnešnom svete je, žiaľ, veľká časť vecí našej spotreby spojená s niečím negatívnym a v danej fáze je veľmi ťažké sa vyhnúť všetkému. Ide však o náš postoj a úprimnú snahu. Je rozdiel, či len nemáme na výber alebo podľahneme pohodliu a nepokúsime sa zmeniť ani to, čo sa dá. Každý krok je významný a počíta sa. Je pravda, že často ľahšie zoženieme výrobky, ktoré nie sú celkom v poriadku, či už pre niečie zdravie a život, životné prostredie a často aj pre naše vlastné zdravie.

Mám pár typov:

1. Sú veci, ktorých sa dokážeme jednoducho vzdať. A hoci sa nám pri niektorých bude na prvý pohľad zdať, že nám budú chýbať, keď dáme na váhu to, komu a ako ubližujeme ich spotrebou, dokážeme nájsť vhodnú alternatívu a napokon nám chýbať ani nebudú.

2. Mnohé sa dá kupovať od miestnych producentov. Takto priamo poznáme človeka, od ktorého veci kupujeme a vidíme, čo a ako chová alebo pestuje.

3. Nie všetko sa pravdaže produkuje u nás. Je však možnosť zháňať veci „fair trade“ – táto značka ručí za to, že sú vypestované a kúpené spravodlivo – k ľuďom i životnému prostrediu. A tak sa vlastne nemusíme vzdať ani tých banánov a zároveň podporíme ich pestovateľov... Áno, sú oveľa drahšie, ako tie „nefér“. Práve preto, že sú fér – k ľuďom, čo ich vyprodukovali, aj ku krajine. Otázne je, čo je drahšie – fair-trade produkt alebo ľudský život?

4. A napokon – to, ako vyzerá trh, je len na nás, ktorí dané veci kupujeme. Ak sa nám niečo nevidí správne, môžeme vytvoriť tlak na zmenu. Obchodníci predávajú to, čo sa im oplatí. Ak klesne dopyt po nejakých výrobkoch a narastie po iných, prejaví sa to. Chce to len čas, vytrvalosť a trochu hľadania, treba chvíľu študovať zloženie, nájsť miestne zdroje alebo obchod, kde predávajú „fair“ výrobky, či – rýchlejší variant – využiť internetový predaj. Už neraz sa stalo, že zákazníci práve takto odmietli negatívne praktiky a trh sa časom zmenil smerom k dopytu.

 

    My doma sme na to šli postupne – zamýšľame sa nad tým, čo a od koho kupujeme, a ako nahradiť veci, ktoré prírode alebo ľuďom ubližujú. Iste, ani my nemáme peňazí nazvyš, „akciová cena“ padne vhod a fair trade je drahé... Postupne sme sa však dostali k informáciám, ľuďom, produktom... ktoré sú navyše oveľa kvalitnejšie a často aj lacnejšie. Ak k tomu pridáme, že nekupujeme zbytočnosti a neplytváme, za ušetrené peniaze si môžeme dovoliť občas aj nejaké to drahšie „fair“ jedlo. Nie vždy sa nám podarí nájsť riešenie hneď, hľadáme cesty a spôsoby... Spočiatku ľudí zvykne odrádzať pocit, že to bude obmedzujúce. Ak sa však domácnosť na zmeny nastaví postupne, okrem dobrého pocitu, že neubližujete iným, objavíte aj mnohé výhody pre vás. Ak sa vám zdá veľa meniť naraz všetko, skúste hoci len jednu malú vec, možno aj tou niekomu skvalitníte život. A to nie je málo...

Zuzana Balážová